Uplynulý týždeň bol na Európskom súde pre ľudské práva („ESĽP“) pre Poľsko veľmi zlý. Tento súdny orgán medzinárodnej organizácie Rady Európy (nemýliť s EÚ) rozhodol proti nášmu severnému susedovi v dvoch dôležitých veciach, ktoré sú dôležité z pohľadu konzervatívnych hodnôt, ktoré táto krajina zastáva.
Konkrétne išlo o povinnosť Poľska uznávať páry rovnakého pohlavia vo svojej legislatíve a druhá vec sa týkala rozhodnutia poľského ústavného súdu z októbra 2020 o interrupciách, v ktorom ako protiústavnú vyhodnotil možnosť interrupcie na základe poškodenia plodu.
Registrované partnerstvá v Poľsku
Minulý týždeň ESĽP vydal ďalší rozsudok proti krajine, ktorá vo svojom právnom poriadku nemá osobitnú legislatívu, ktorá garantuje párom rovnakého pohlavia osobitné uznanie a ochranu. Tentoraz to bolo Poľsko, ktoré je po Rusku, Rumunsku, Ukrajine a Bulharsku ďalším štátom, na ktorý ESĽP zameral svoju pozornosť.
Argumentácia štrasburského súdu je identická ako v predchádzajúcich veciach, ktoré som predstavil skôr. ESĽP vychádza z toho, že právo na rodinný a súkromný život vyžaduje od členských krajín uznanie a ochranu párov rovnakého pohlavia. Registrované partnerstvo predstavuje pre tieto páry základnú formu ochrany, vyjadrenie osobnej a spoločenskej identity a legitimizuje tieto páry v očiach celej spoločnosti. Ide o dôležitú hodnotu pre tieto páry.
ESĽP dáva štátom širokú mieru úvahy ohľadom konkrétnych práv a povinností, teda samotného obsahu zväzku, pričom však hovorí o adekvátnej ochrane, ktorá musí zahŕňať vzájomné práva a povinnosti, dane, dedenie a starostlivosť. Súkromnoprávne inštitúty sú nedostatočné.
Protiargumenty Poľska proti uznaniu zväzkov homosexuálnych osôb ESĽP zhodnotil nasledovne. Argument podporou tradičných rodín európsky súd hodnotí ako príliš abstraktnú hodnotu, pričom podľa neho registrované partnerstvá nijako tradičnú rodinu neohrozujú. Pocity väčšinového obyvateľstva považuje ESĽP za stereotypy, ktoré nemôžu odôvodniť diskrimináciu osôb rovnakého pohlavia.
K uvedenému rozsudku pripojil disent prof. K. Wojtyczek, ktorý poukázal na svoje predchádzajúce disentujúce stanoviská a uviedol, že judikatúra ESĽP nikdy nevyžadovala registráciu párov rovnakého pohlavia a že osobitná ochrana môže byť udelená jednotlivo na základe zákonov, pričom Poľsko poskytuje vyššiu mieru ochrany pre tieto páry (v porovnaní s Ruskom či Rumunskom).
Rozhodnutie poľského ústavného súdu o potratoch
Druhý prípad z minulého týždňa vyžaduje pre pochopenie uvedenie kontextu celej veci, do ktorého sa dostali dve situácie, ktoré vyústili do rozsudku ESĽP.
Prvou udalosťou je poľská vnútroštátna situácia menovania sudcov poľského ústavného súdu v období roka 2015, keď mandát skončil viacerým sudcom. Situácia je veľmi komplikovaná, ale pre kontext postačí krátke zhrnutie: liberálna parlamentná väčšina na čele s Občianskou platformou zvolila v roku 2015 vyšší počet kandidátov na sudcov ústavného súdu, než mala, čo skonštatoval aj samotný ústavný súd.
Následne po voľbách v októbri 2015 nová väčšina (na čele s Právom a spravodlivosťou) v spolupráci so súčasným prezidentom odmietla akceptovať všetkých kandidátov, teda aj tých, ktorých z časového hľadiska korektne navrhla predošlá väčšina. Nová väčšina zvolila všetkých kandidátov, ktorých poľský prezident aj vymenoval do sudcovskej funkcie. A tu vznikol veľký problém pre Poľsko, keďže aj poľský ústavný súd aj ESĽP konštatovali protiprávne menovanie niekoľkých sudcov vo svojich rozhodnutiach. Teda poľský ústavný súd nebol od tohto obdobia legitímne zložený.
Druhou udalosťou je rozhodnutie poľského súdu už v novom zložení. V októbri 2020 poľský ústavný súd vydal rozhodnutie na návrh poslancov, v ktorom skonštatoval protiústavnosť ustanovenia zákona o plánovaní rodiny a ochrane ľudského plodu, ktoré umožňovalo potrat, keď „prenatálne vyšetrenia alebo iné lekárske faktory indikujú veľkú pravdepodobnosť ťažkého a nezvratného poškodenia plodu alebo neliečiteľnej choroby, ktorá ohrozuje jeho život“.
Ústavný súd uviedol, že plod je človekom, ktorý má ľudskú dôstojnosť a právo na život. Abort je smrťou pre človeka, a z tohto titulu môže byť prípustný len ak existuje legitímny účel a je splnená podmienka nevyhnutnosti. Skúmaná právna norma bola problematická preto, že nedávala istotu, ale len „veľkú pravdepodobnosť“ ťažkého a nezvratného poškodenia plodu. Dokonca ani istota o ťažkom a nezvratnom poškodení plodu neznamená, že takýto človek nebude môcť využívať práva a slobody po narodení. V opačnom prípade ide o liberálnu eugeniku – rodiť sa majú zdravé deti.
Ústavný súd poskytol priestor pre zákonodarcu, aby doprecizoval podmienky potratu podľa zákona o plánovaní rodiny. Takéto rozhodnutie však vyvolalo obrovskú búrku nevôle a nenávisti voči Poľsku na úrovni Rady Európy a v inštitúciách EÚ.
A minulý týždeň do celej veci vstúpil aj ESĽP v individuálnej sťažnosti ženy, ktorá pre genetické poškodenie plodu (Downow syndróm) musela z Poľska vycestovať do Holandska na vykonanie potratu, pričom v čase čakania na potrat práve ústavný súd prijal zmienené rozhodnutie.
ESĽP v odôvodnení skonštatoval, že aj keď Dohovor negarantuje právo na potrat, jeho reštrikcia znamená porušenie práva na súkromie. Následne zásah do súkromia musí spĺňať určité kritériá, aby bol v súlade s Dohovorom. Prvým kritériom je, že obmedzenie má mať právny základ. A tu bol celý kameň úrazu. Podľa súdu bola sťažovateľka priamo rozhodnutím poľského súdu dotknutá na svojich právach. Ako dôvod porušenia Dohovoru ESĽP uviedol, že rozhodnutie poľského ústavného súdu z októbra 2020 prijali aj traja sudcovia, ktorí boli zvolení v rozpore s Dohovorom.
Celá situácia je ešte zaujímavejšia tým, že dvaja z troch sudcov neboli zvolení v období 2015, kedy celá kauza s menovaním sudcov ústavného súdu začala, ale až v neskoršom období (2017 a 2018). Teda dvaja z troch sudcoch len nahradili sudcov, ktorí boli menovaní podľa ESĽP v rozpore s Dohovorom.
K rozhodnutiu väčšiny ESĽP pripojili spoločný disent dvaja sudcovia-profesori K. Wojtyczek a maďarský sudca P. Paczolay. V disente uviedli, že väčšina sudcov nerešpektovala svoju tradičnú doktrínu širokej miery úvahy ohľadom obmedzenia práva na súkromie, ktoré má vplyv aj na hodnotenie kritéria zákonnosti a že Dohovor neobsahuje žiadne právo na potrat (väčšina bola nekonzistentná, keď na jednej strane uviedla, že právo na potrat neexistuje, ale že reštriktívnejšia politika štátu v tejto oblasti obmedzuje právo na súkromie).
Kontroverznosť záverov väčšiny vyplýva aj z toho, že doteraz ESĽP nikdy neposudzoval procesný aspekt zákonnosti obmedzovania práv a slobôd, ale až v tomto prípade. Ďalej, predchádzajúce prípady, na ktoré sa odvolala väčšina a ktoré konštatovali nelegitímnosť zloženia poľského ústavného súdu, boli diametrálne odlišné: týkali sa konkrétnych subjektov, ktoré pred ústavným súdom vystupovali ako procesné strany, čo sťažovateľka v tejto veci nebola.
Navyše sťažovateľkina vec sa riešila v rámci práva na súkromie a nie v rámci práva na spravodlivý proces (ako predchádzajúce precedensy, napr. Xero-Flor). A nakoniec, dvaja disentujúci sudcovia uviedli, že ľudia s Downowým syndrómom sú negatívne a stereotypne vykresľovaní (aj v odôvodnení ESĽP uvádza „abnormalitu“), pričom môžu viesť šťastné a plnohodnotné životy. Väčšina sudcov nezobrala do úvahy extrémnu zraniteľnosť týchto osôb.
Záver
Ako vidieť z týchto dvoch minulotýždňových rozhodnutí, aktivizmus ESĽP naberá na obrátkach. Tento typ judikatúry nie je typický ani pre národné súdne inštancie a nieto ešte pre nadnárodný súd, ktorý slúži až 46 krajinám v širšej Európe. Štrasburský súd navyše nie je nikomu zodpovedný a nemá pre podobné závery demokratickú legitimitu.
Heterogenita politík a vzájomného spolužitia európskych národov v integrujúcej sa Európe je nahrádzaná čoraz agresívnejšou homogenitou. A tá, či už v živote alebo v práve, prináša tlak a trhliny, ktoré si na škodu veci štrasburský súd neuvedomuje. Podobnými rozhodnutiami stráca legitimitu v očiach mnohých obyvateľov a politikov a nebude sa môcť čudovať, ak jeho rozhodnutia budú ignorované, resp. sa bude voči nim viesť aktívny politický či právnický odpor.
Právo vrátane ľudských práv nepatrí totiž akejsi osvietenej elite, ale ľuďom, ktorý sami alebo sprostredkovane rozhodujú o kľúčových eticko-morálnych otázkach súvisiacich s ľudskými právami. Pretože ľudské práva sú súčasťou spoločného dobra.