Lučenec mal až dve smaltovne, boli medzi prvými v celom Uhorsku

„Rakottyayho a Sternlichtova smaltovňa patrili na konci 19. a začiatkom 20. storočia k najväčším fabrikám na území mesta. Zamestnávali veľmi veľa ľudí z mesta aj širokého okolia. Prezentovali Lučenec po celom svete, ich export smeroval naozaj všade,“ vyzdvihla riaditeľka Mestského múzea Lučenec (MML) Andrea Moravčíková.

Pracovalo v nich vyše tisíc ľudí

Ako prvá bola založená Sternlichtova smaltovňa, ktorá vznikla v roku 1884 z menšej klampiarskej dielne. Podľa niektorých zdrojov to bola dokonca úplne prvá smaltovňa v celom Uhorsku. V skutočnosti ju však o štyri roky predbehla erárna smaltovňa v Hronci.

Druhá lučenecká smaltovňa, Rakottyayho, tiež vznikla v roku 1892 z klampiarskej dielne a bola treťou fabrikou svojho druhu v Uhorsku. Založenie ďalšej továrne rovnakého zamerania v jednom, v podstate malom meste nebol úplne typický krok.

„Dokonca aj mnohí Lučenčania boli skeptickí voči založeniu smaltovne Juraja Rakottyaya, najmä keď zobrali do úvahy druhú, populárnejšiu a známejšiu konkurenčnú smaltovňu, ktorá už v Lučenci existovala,“ napísal v roku 1917 František Sztudinka v publikácii Historická monografia k jubileu továrne 1892 – 1917. Ako názov napovedá, šlo o knihu k 25. výročiu fungovania tejto druhej lučeneckej smaltovne.

Obidve továrne podľa Kristíny Becaniovej zo Štátneho archívu Banská Bystrica, pracovisko Archív Lučenec, v niektorých obdobiach zamestnávali vyše tisíc ľudí od detí až po dospelých. „Sternlichtova smaltovňa začínala s 30 robotníkmi, neskôr ich bolo 250. Začiatkom 20. storočia zamestnávala až 700 ľudí,“ uviedla Becaniová v relácii RTVS Tiene ruín.

Rakottyayho smaltovňa začínala v roku 1892 s 50 robotníkmi, ale ich počet sa postupne zvyšoval. O tri roky neskôr ich bolo 150 a v roku 1906 už 630. V ďalších rokoch pre krízu a zvýšenú konkurenciu síce počet zamestnancov klesol o 160, ale pred prvou svetovou vojnou ich dosiahol až 900.

Smaltovne sa zameriavali na smaltovanie plechových a železných nádob, teda v tom čase obľúbený riad, ktorý nahrádzal ľahko rozbitný keramický riad a sklo. Podľa Moravčíkovej bola Sternlichtova smaltovňa jedna z mála fabrík v Uhorsku, ktorá na svojich výrobkoch mohla používať vtedajší štátny znak, čo bolo znakom kvality jej výrobkov.

Predzvesťou konca úspešných rokov však boli prvá svetová vojna a následný zánik Rakúska-Uhorska. Už počas vojnových rokoch museli obe smaltovne meniť svoj výrobný artikel a zásobovať vojsko. Namiesto plechového riadu tak vyrábali rýle pre pechotu, fľaše na vodu, ešusy, ale aj nádoby pre zdravotníctvo, či dokonca puzdrá na granáty.

Po vojne postupne došlo k stagnácii a zániku oboch smaltovní. Rakottyayho smaltovňa zanikla okolo roku 1928 a koncom 20. rokov už nefungovala ani Sternlichtova.

V 50. rokoch 20. storočia mal v jej objektoch sídlo národný podnik Mier, ktorý vyrábal nábytok. Po Nežnej revolúcii areál chátral a dnes z väčšej časti budov zostali akurát obvodové múry. Zachovala sa len budova elektrocentrály s komínom, ktorá má však od dobrého stavu ďaleko.

Objekty Rakottyayho smaltovne sa postupne rozdelili medzi viacero iných prevádzok a boli využívané na rozličné účely. Veľa z nich bolo zbúraných. Jednu z posledných budov pred niekoľkými rokmi kúpila firma Mobilonline a dnes je sídlom jej ústredia.

„Firma rástla, a tak sme pre ňu hľadali nové priestory. Keď som uvidel túto budovu, tak mi učarovala, že som nevedel povedať Nie. Dohodli sme sa na kúpe a postupne sme ju rekonštruovali,“ priblížil konateľ firmy Milan Kovalančík.

V časti bývalej smaltovne sú dnes penzión a byty pre zamestnancov. „Sídli u nás viac firiem a stali sme sa malým centrom Lučenca,“ dodal Kovalančík.

Odkaz smaltovní v múzeu aj knihe

V MML sa nachádzajú dve stále expozície venované týmto továrňam. Aktuálne ich zamestnanci múzea prerábajú a dopĺňajú. Pribudne napríklad veľká interaktívna obrazovka, na ktorej si návštevníci budú môcť „vymaľovať“ vlastnú smaltovanú nádobu.

Novinkou je už spomínaná monografia o Rakottyayho smaltovni, ktorú napísal ešte v roku 1917 František Sztudinka pri príležitosti vtedajšieho 25. výročia založenia fabriky. Pôvodne však vyšla len v maďarčine a doteraz nebola nikdy preložená do slovenčiny. Stalo sa tak až v roku 2023, knihu oficiálne pokrstili koncom novembra na stretnutí Priateľov regionálnej histórie v Lučenci.

„Šlo o historický text, ktorý nebolo jednoduché preložiť. Nápomocné mi boli nielen maďarské slovníky, ale hlavne veľký výkladový slovník, kde som sa dozvedela to, čo mi bežné slovníky nedokázali ponúknuť,“ vysvetlila Kristína Becaniová, ktorá knihu prekladala. Záujemcom je k dispozícii priamo v Mestskom múzeu Lučenec.

Vydanie tejto publikácie ocenila aj primátorka Lučenca Alexandra Pivková. Ako povedala pre Banskobystrický Štandard, teší ju, že po desaťročiach sa podarilo zrealizovať slovenský preklad Sztudinkovej knihy.

„Mestské múzeum je zriadené práve na to, aby hľadalo významných dejateľov a bádateľov, ale napríklad aj továrnikov, ktorí nám v meste zanechali svoje skvosty. Je to história, ktorá by sa nemala opomínať,“ skonštatovala primátorka.

Spomenula tiež, že máloktoré mesto na Slovensku sa môže popýšiť tým, že má vlastné múzeum, ktoré zachováva jeho dejiny. „Samozrejme, je to aj finančne náročné a neprináša nejaké veľké príjmy. Lenže nemôžeme všetko brať len ekonomicky,“ zdôraznila Pivková, podľa ktorej bolo vytvorenie múzea veľmi dobrý ťah.

Okrem dvoch expozícií venovaných smaltovniam nájdu návštevníci v lučeneckom Mestskom múzeu aj kampanologickú expozíciu venovanú zvonom, ukážku bývania vyššej triedy mešťanov, či repliky zlatých šperkov Lučeneckého zlatého pokladu. Jeho originál je v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti.

Ďalšie expozície približujú dielo lučeneckého maliara Františka Gyurkovitsa a výrobný sortiment fabriky Poľana Opatová či nábytkového podniku Mier.

Smutný osud autora knihy

Na záver spomeňme ešte raz Františka Sztudinku, autora monografie o Rakottyayho smaltovni. Narodil sa v 50. rokoch 19. storočia vo Fiľakove a celý život, okrem krátkeho obdobia v Budapešti, prežil v tomto regióne. Venoval sa hlavne hospodárskym dejinám Uhorska, špeciálne Novohradu.

Bol tiež redaktorom viacerých novín a časopisov a intenzívne publikoval. Záver jeho života však bol smutný, skončil v lučeneckom chudobinci, kde v roku 1931 aj zomrel. V rodnom Novohrade je dnes takmer zabudnutou osobnosťou.