Jaroslav Daniška

Bolo to pred pár rokmi, pozval som Jána Čarnogurského na obed, išli sme mestom a stala sa vec, ktorá ho vystihuje. Ale kým Čarnogurského nepoznáte osobne, nedozviete sa o nej.

Pristúpil k nám muž, vyzeral zúbožene, myslel som si, že od neho chce pýtať peniaze, snažil som sa tomu zabrániť. Čarnogurský ma zastavil, muž ho oslovil „boss“ a začal koktavou nemčinou prosiť o pomoc. Čarnogurský ho vypočul, vysvitlo, že je to Rumun, ktorý cez Bratislavu prechádza do Nemecka, kde pracuje, ale manželka cestou zrejme dostala infarkt, jemu sa v Bratislave podarilo privolať sanitku, ženu mu odviezli, ale on ju nevie nájsť. Potrebuje pomoc.

Keď si ho vypočul, okamžite sme vyrazili k najbližšej Nemocnici svätého Michala v centre. Vypýtal si jeho občiansky preukaz, na recepcii požiadal o pomoc, aby pomohli zistiť, v ktorej nemocnici bola hospitalizovaná pani s rovnakým priezviskom. Pani obtelefonovávala všetky bratislavské nemocnice, trvalo to už pár minút, keď sa zrazu niekto dovolal na mobil nášho Rumuna. Hovoril po anglicky, Rumun mu nerozumel, podal telefón Čarnogurskému. Ten si telefonát vypočul a nasmeroval dotyčného pána do nemocnice, kde ležala jeho žena. Mužovi zjavne odľahlo, bolo mu to vidieť na očiach a gestách, chcel sa Čarnogurskému poďakovať. „Boss, boss,“ smeroval k nemu, pokľakol a chcel mu pobozkať ruku. On to rázne odmietol a zaželal mu šťastnú cestu, nech všetko dobre dopadne.

„Môžeme ísť na ten obed,“ hovorí, urobili ste dobrú vec, reagujem na posledných 30 minút. Hanbil som sa, ako som toho muža takmer odmietol, akoby chcel peniaze na alkohol. „Viete, moja skúsenosť je, že existuje veľa ľudí, ktorí si nevedia sami pomôcť, za to si vedia vytvárať problémy, pritom pomôcť sa im dá pomerne jednoducho.“ Iste, hovorím mu, ale neviem, či ešte existuje bývalý premiér v Európe, ktorý by to dokázal na ulici tak samozrejme ako on. „Pripúšťam.“