Ostrakizovaný muž oslavuje 80 rokov. Úvaha o Čarnogurskom

Bolo to pred pár rokmi, pozval som Jána Čarnogurského na obed, išli sme mestom a stala sa vec, ktorá ho vystihuje. Ale kým Čarnogurského nepoznáte osobne, nedozviete sa o nej.

Pristúpil k nám muž, vyzeral zúbožene, myslel som si, že od neho chce pýtať peniaze, snažil som sa tomu zabrániť. Čarnogurský ma zastavil, muž ho oslovil „boss“ a začal koktavou nemčinou prosiť o pomoc. Čarnogurský ho vypočul, vysvitlo, že je to Rumun, ktorý cez Bratislavu prechádza do Nemecka, kde pracuje, ale manželka cestou zrejme dostala infarkt, jemu sa v Bratislave podarilo privolať sanitku, ženu mu odviezli, ale on ju nevie nájsť. Potrebuje pomoc.

Keď si ho vypočul, okamžite sme vyrazili k najbližšej Nemocnici svätého Michala v centre. Vypýtal si jeho občiansky preukaz, na recepcii požiadal o pomoc, aby pomohli zistiť, v ktorej nemocnici bola hospitalizovaná pani s rovnakým priezviskom. Pani obtelefonovávala všetky bratislavské nemocnice, trvalo to už pár minút, keď sa zrazu niekto dovolal na mobil nášho Rumuna. Hovoril po anglicky, Rumun mu nerozumel, podal telefón Čarnogurskému. Ten si telefonát vypočul a nasmeroval dotyčného pána do nemocnice, kde ležala jeho žena. Mužovi zjavne odľahlo, bolo mu to vidieť na očiach a gestách, chcel sa Čarnogurskému poďakovať. „Boss, boss,“ smeroval k nemu, pokľakol a chcel mu pobozkať ruku. On to rázne odmietol a zaželal mu šťastnú cestu, nech všetko dobre dopadne.

„Môžeme ísť na ten obed,“ hovorí, urobili ste dobrú vec, reagujem na posledných 30 minút. Hanbil som sa, ako som toho muža takmer odmietol, akoby chcel peniaze na alkohol. „Viete, moja skúsenosť je, že existuje veľa ľudí, ktorí si nevedia sami pomôcť, za to si vedia vytvárať problémy, pritom pomôcť sa im dá pomerne jednoducho.“ Iste, hovorím mu, ale neviem, či ešte existuje bývalý premiér v Európe, ktorý by to dokázal na ulici tak samozrejme ako on. „Pripúšťam.“

Takých príbehov existuje s Jánom Čarnogurským mnoho. Dejú sa dodnes.

Prvý rozmer, ktorý si pri Čarnogurskom treba uvedomiť, je tento: je to láskavý človek, ktorý nezištne pomáha. Ale nie je to len caritas, v rovnakej miere ho charakterizuje potreba urobiť niečo praktické, konkrétne. Platilo to v politike, ukázal to v advokácii, len hovoriť o veciach je nezodpovedné, vždy treba niečo konkrétne urobiť.

Tak začali spoločné stretnutia Slovákov a Maďarov, ktorými si pripomíname porážku Turkov pri Veľkých Vozokanoch a smrť štyroch Esterházyovcov v Trnave na ich hrobe. Ale aj cesty Slovákov na vrch Matra, pravidelné podujatia vo Viedni na výročie porážky Turkov v roku 1683, celý rad iných aktivít nasmerovaných k ďalším národom. Príde čas aj na Rusko, ešte ale vydržte.

Tretia vec, ktorá Čarnogurského charakterizuje, je nenávisť. Čelí takej silnej, pravidelnej a spontánnej nenávisti, že nepoznám nikoho, kto by sa mu vyrovnal. Neviaže sa to na jeho funkciu či spoločenský význam, nenávistným pokrikom čelil už v novembri 1989, krátko potom, ako vyšiel z basy, nenávisti čelil ako politik a čelí jej dodnes. Ak by sme po roku 1989 robili rating hoaxov, ten o rozbíjaní družstiev by zrejme kraľoval. Ale z hoaxov je obviňovaný on, rovnako nezmyselne.

Keď sa raz ozvala progresívna úderka proti nemu, že Čarnogurský nemá mať miesto vo verejnoprávnej televízii, nahrávali sme vtedy akurát Do kríža s Ivanom Miklošom a Petrom Drulákom o vojne na Ukrajine. Miklošovi som pred reláciou povedal, že mi prekáža takéto vytesňovanie bývalého premiéra a že verím, že aj jemu, preto by som rád niekedy urobil diskusiu medzi nimi dvomi. Kývol hlavou, mal som pocit, že sme sa s Miklošom zhodli. Neskôr v relácii povedal, že som mu hovoril, že nechcem pozvať Čarnogurského a nejako to spojil s argumentačným útokom na Druláka. Ohradil som sa, ale odvtedy si kladiem otázku, ako je to s tou jeho ostrakizáciou.

Jedno vysvetlenie ponúka Plútarchos.

Vo svojom diele zachytil, ako bol z Atén vyhnaný do exilu veľký vojvodca Aristeidés, ktorý sa vyznamenal vo vojne proti Peržanom pri Maratóne, vysoko ho hodnotil Sokrates aj Herodotos, ale nie bežný ľud. Plútarchos píše, že keď ho ostrakizovali, jeden negramotný občan Atén samotného vojvodcu požiadal, aby mu na črep napísal Aristeidésove meno. Ten sa ho spýtal, či mu vojvodca nejako ublížil. Odpovedal, že nie, že ho ani nepozná, ale že mu prekáža, ako o ňom všetci hovoria.

S niečím podobným žije aj Čarnogurský. Gréci verili, že nadpriemerní jedinci vyvolávajú hnev žiarlivých bohov, bol to jeden z významov hubris, s Čarnogurským to bude podobne. Tak ako v antike, aj dnes sú vďaka tomu vinníci vopred zbavení zodpovednosti.

Ale keby platilo všetko vyššie a nič k tomu, Čarnogurský by nebol tým, kým je.

On však dokáže povedať vec, ktorá v danom momente popudí väčšinu. Vývoj dá ale Čarnogurskému za pravdu a keď je to už všeobecne zdieľaná mienka, takmer nikto jeho cit pre dejiny nedocení.

V roku 1990 hovoril, že po páde komunizmu prichádza konflikt liberalizmu a kresťanstva. Vtedajšieho pápeža svätého Jána Pavla II. požiadal, aby na túto tému napísal encykliku, ale on sa vraj iba pousmial. V Centesimus Annus (1991) zvolil opačný prístup. Bolože to ľudí, ktorí sa Čarnogurskému za to posmievali, cítili sa ako mentori. O pár rokov neskôr sa konflikt liberalizmu a kresťanstva stal všadeprítomný, dnes už úspešne rozkladá katolícku cirkev zvnútra.      

Neskôr hovoril o tom, že rozširovanie NATO povedie k vojnám, ktoré nebudú v našom záujme, že bude hroziť, že nás americká zahraničná politika zavedie do týchto vojen. Namietol som v jednej diskusii, že mimo NATO nemôžeme byť už preto, že členom Aliancie je Maďarsko, „pripúšťam“, povedal, ale hlavný trend bude silnejší. Dnes je to empirický fakt. Nevidia ho len tí, ktorí sa na svet pozerajú cez Washington. (Podobne ako kedysi riziká geopolitiky nevideli tí, ktorí svet videli cez Moskvu.)

Ostávajú dve určujúce témy.

Vzťah k slovenskému štátu a Čarnogurského pomer k Moskve.

Keď ide o budovanie štátnosti, na Slovensku máme pozoruhodnú inverziu. Z hlavnej revolučnej strany v roku 1989 (VPN) vzniklo hlavné postkomunistické monštrum (HZDS). Všade inde to boli bývalé komunistické strany, u nás je postkomunizmus potomkom tribúny. Druhý príklad, všade v európskom svete sú konzervatívne strany oporou štátnosti, u nás Čarnogurského strana vznik štátu nepodporila. Rarít je viac. Všade je štátotvorný proces dôsledkom riadeného domáceho procesu, u nás by štát v roku 1993 nevznikol, nebyť rozhodnutia a prístupu Václava Klausa. Len Čarnogurský ale vysvetlil, prečo to malo pre Slovensko zásadný dejinný význam: keby sme sa boli „osamostatnili proti vôli Čechov, tak by Slovensko malo na svojich hraniciach okrem Rakúska, ktoré bolo neutrálne, len štáty, ktoré boli proti našej nezávislosti alebo s potenciálnymi územnými nárokmi voči Slovensku“.

Česi nám vrátili pomoc z roku 1918 aj napodobenie starého československého vzoru – vznik štátu bez referenda, z rozhodnutia elít, nám bol na prospech. Nepoznám nikoho, kto by tieto javy vysvetlil presvedčivejšie a intelektuálne poctivejšie ako Čarnogurský. Vrátane toho, ako sme dlho preberali české kódy, časť spoločnosti preto dodnes vyrastá v naratíve, že sme nemali vlastný disent (len preto, že mal inú podobu ako disent český), že sme nemali silný samizdat, hoci obidve tieto veci boli silnejšie a masovejšie ako v Česku. V Prahe si to všimol Václav Benda v článkoch pre Tomského Rozmluvy, Milan Šimečka a jeho penklub to nevnímajú dodnes.

Neplatí ani, že naše tradície a vzťahy k východu spochybňujú našu západnú identitu. Je to presne naopak.

Čarnogurský si nikdy nekládol otázku o vlastnej identite ani identite vlastného národa, pretože takéto otázky si nekladú tí, ktorí poznajú odpoveď. Je to identita západná, latinská a kresťanská. Zároveň stredoeurópska, ktorá vie, že štáty a hranice sa môžu meniť, ale národy v strednej Európe žijú vedľa seba trvalo.

Posledné roky Čarnogurského znepokojuje, že Maďarsko má lepšie vzťahy v Moskve ako Slovensko. Maďari si zároveň lepšie rozumejú s polovicou Washingtonu a okrem Bruselu a Kyjeva majú lepšie vzťahy vo väčšine metropol po svete. V tom spočíva aj jeho ruský vektor. Je v ňom záujem o Slovensko a pokoj v strednej Európe.

Samozrejme, je tu otázka vojny na Ukrajine. Čarnogurský zašiel ďalej ako všetci, ktorí vnímajú politiku rozširovania NATO a celý kontext otázok, ktorý k vojne viedol. Agresiu Ruska podporil, a to je chyba. Ocitol sa za hranicou našej politiky, takto v slovenskej politike neuvažujeme. Výnimky sú však dôležité. Jeho najprísnejšími kritikmi sú tí, ktorí ochotne podporujú americké vojny. Irak, Líbya, Sýria a tak ďalej. Ak majú vo verejnej debate naďalej rešpekt tí, ktorí podporujú americké vojny, mnohí za ne sami zdvihli ruky, potom si Čarnogurský zaslúži rovnaký prístup.

Kritiku, pokojne tvrdú, ale nie vymazanie.

Čarnogurský nezaložil štát, hoci po tom túžil, ale málokto buduje našu štátnosť tak ako on. Stelesňuje dve základné ponaučenia z našich moderných dejín. Po prvé, že o všetkom podstatnom pre Slovensko sa rozhoduje na vyššej úrovni, preto je zmysel pre geopolitiku a politiku veľmocí absolútne zásadné. A po druhé, že si to vyžaduje úroveň domácich elít. Podstatne vyššiu a zrelšiu, ako sme ukázali v 20. storočí.

Ak má Slovensko obstáť, musia sa tieto dve veci pestovať a stretať. Ak sa to nedeje, máme štát, ale chýba nám štátnosť. Slovenskú štátnosť totiž nemožno postaviť na duchu vazalstva. To je odkaz roku 1939, roku 1948 aj 1968, platný dodnes.

Čarnogurský dodnes nedostal slovenské štátne vyznamenanie, žiadny prezident na to doteraz nenabral odvahu. Akosi to k nemu patrí. Čarnogurský je kategória sui generis.

Milý Jano, všetko najlepšie k tvojim narodeninám!