Ostrakizovaný muž oslavuje 80 rokov. Úvaha o Čarnogurskom

Ján Čarnogurský oslavuje 80 rokov. Štandard po rozhovore Michala Čopa uverejňuje aj ďalšie texty k životnému jubileu bývalého disidenta a premiéra.

Bolo to pred pár rokmi, pozval som Jána Čarnogurského na obed, išli sme mestom a stala sa vec, ktorá ho vystihuje. Ale kým Čarnogurského nepoznáte osobne, nedozviete sa o nej.

Pristúpil k nám muž, vyzeral zúbožene, myslel som si, že od neho chce pýtať peniaze, snažil som sa tomu zabrániť. Čarnogurský ma zastavil, muž ho oslovil „boss“ a začal koktavou nemčinou prosiť o pomoc. Čarnogurský ho vypočul, vysvitlo, že je to Rumun, ktorý cez Bratislavu prechádza do Nemecka, kde pracuje, ale manželka cestou zrejme dostala infarkt, jemu sa v Bratislave podarilo privolať sanitku, ženu mu odviezli, ale on ju nevie nájsť. Potrebuje pomoc.

Keď si ho vypočul, okamžite sme vyrazili k najbližšej Nemocnici svätého Michala v centre. Vypýtal si jeho občiansky preukaz, na recepcii požiadal o pomoc, aby pomohli zistiť, v ktorej nemocnici bola hospitalizovaná pani s rovnakým priezviskom. Pani obtelefonovávala všetky bratislavské nemocnice, trvalo to už pár minút, keď sa zrazu niekto dovolal na mobil nášho Rumuna. Hovoril po anglicky, Rumun mu nerozumel, podal telefón Čarnogurskému. Ten si telefonát vypočul a nasmeroval dotyčného pána do nemocnice, kde ležala jeho žena. Mužovi zjavne odľahlo, bolo mu to vidieť na očiach a gestách, chcel sa Čarnogurskému poďakovať. „Boss, boss,“ smeroval k nemu, pokľakol a chcel mu pobozkať ruku. On to rázne odmietol a zaželal mu šťastnú cestu, nech všetko dobre dopadne.

„Môžeme ísť na ten obed,“ hovorí, urobili ste dobrú vec, reagujem na posledných 30 minút. Hanbil som sa, ako som toho muža takmer odmietol, akoby chcel peniaze na alkohol. „Viete, moja skúsenosť je, že existuje veľa ľudí, ktorí si nevedia sami pomôcť, za to si vedia vytvárať problémy, pritom pomôcť sa im dá pomerne jednoducho.“ Iste, hovorím mu, ale neviem, či ešte existuje bývalý premiér v Európe, ktorý by to dokázal na ulici tak samozrejme ako on. „Pripúšťam.“

Takých príbehov existuje s Jánom Čarnogurským mnoho. Dejú sa dodnes.

Prvý rozmer, ktorý si pri Čarnogurskom treba uvedomiť, je tento: je to láskavý človek, ktorý nezištne pomáha. Ale nie je to len caritas, v rovnakej miere ho charakterizuje potreba urobiť niečo praktické, konkrétne. Platilo to v politike, ukázal to v advokácii, len hovoriť o veciach je nezodpovedné, vždy treba niečo konkrétne urobiť.

Tak začali spoločné stretnutia Slovákov a Maďarov, ktorými si pripomíname porážku Turkov pri Veľkých Vozokanoch a smrť štyroch Esterházyovcov v Trnave na ich hrobe. Ale aj cesty Slovákov na vrch Matra, pravidelné podujatia vo Viedni na výročie porážky Turkov v roku 1683, celý rad iných aktivít nasmerovaných k ďalším národom. Príde čas aj na Rusko, ešte ale vydržte.

Tretia vec, ktorá Čarnogurského charakterizuje, je nenávisť. Čelí takej silnej, pravidelnej a spontánnej nenávisti, že nepoznám nikoho, kto by sa mu vyrovnal. Neviaže sa to na jeho funkciu či spoločenský význam, nenávistným pokrikom čelil už v novembri 1989, krátko potom, ako vyšiel z basy, nenávisti čelil ako politik a čelí jej dodnes. Ak by sme po roku 1989 robili rating hoaxov, ten o rozbíjaní družstiev by zrejme kraľoval. Ale z hoaxov je obviňovaný on, rovnako nezmyselne.

Keď sa raz ozvala progresívna úderka proti nemu, že Čarnogurský nemá mať miesto vo verejnoprávnej televízii, nahrávali sme vtedy akurát Do kríža s Ivanom Miklošom a Petrom Drulákom o vojne na Ukrajine. Miklošovi som pred reláciou povedal, že mi prekáža takéto vytesňovanie bývalého premiéra a že verím, že aj jemu, preto by som rád niekedy urobil diskusiu medzi nimi dvomi. Kývol hlavou, mal som pocit, že sme sa s Miklošom zhodli. Neskôr v relácii povedal, že som mu hovoril, že nechcem pozvať Čarnogurského a nejako to spojil s argumentačným útokom na Druláka. Ohradil som sa, ale odvtedy si kladiem otázku, ako je to s tou jeho ostrakizáciou.

Jedno vysvetlenie ponúka Plútarchos.