Naši biskupi odmietli pápežov prístup k žehnaniu homosexuálov. Vítame to, ale potrebujeme ešte viac odvahy

Trvalo to mesiac, ale výsledok je sľubný. Konferencia biskupov Slovenska vydala spoločné stanovisko k dokumentu Fiducia supplicans, ktorý od 18. decembra minulého roka umožňuje požehnávanie takzvaných iregulárnych vzťahov. Teda najmä homosexuálnych párov, prípadne rozvedených a znovu zosobášených párov.

Je to zrejme prvýkrát v dejinách, čo sa slovenskí biskupi postavili proti rímskemu biskupovi, a urobili to lišiacky. Ak si spomeniete na hlavné slogany z návštevy pápeža Františka na Slovensku, držali sa jeho rád: urobili to slobodne, inovatívne a nesprávali sa pritom klerikálne (čiže slepo poslušne).

Keďže poznáme slovenských biskupov ako mužov viery, ktorým záleží na dobre cirkvi, treba ich krok privítať a podporiť.

Naši biskupi, rovnako ako trebárs ich poľskí kolegovia, do Ríma odkázali, že pápežove rozhodnutie nevnímajú bezproblémovo. A preto pridali k originálu z Ríma dve poznámky, ktoré menia celé jeho vyznenie:

(1.) Kňaz má pár pred požehnaním poučiť,

(2.) kňaz má povinnosť každého z páru požehnať zvlášť, nie ako pár, ale ako dvoch jednotlivcov.

Týmito nariadeniami sa slovenskí biskupi pokúsili napraviť dva najväčšie problémy, ktoré vatikánsky dokument spôsobil. Tým je zmätok medzi veriacimi, ktorí by mohli požehnanie chápať ako schválenie ich vzťahu. A doplnenie náuky o požehnaní, ktorá doposiaľ vychádzala z liturgického chápania, a preto nedovoľovala požehnávať hriech (hriešny stav).

Naši biskupi svojím nariadením oslabujú silu oboch týchto námietok, čo je jednoznačne dobré, pretože tým umenšujú škody vatikánskeho dokumentu. A to tak vo vzťahu k náuke samotnej, ako aj vo vzťahu k veriacim, medzi ktorými Fiducia supplicans vyvolala rozdelenie. V tomto svetle treba ich rozhodnutie vnímať rozhodne pozitívne.

No celkový obraz je mierne komplikovanejší.

V súvislosti s usmernením KBS totiž treba priznať, že pochybnosti okolo Fiducia supplicans sú hlbšie a ani stanovisko našich biskupov ich úplne neodstraňuje.

Vatikánsky dokument napríklad tvrdí, že vo vzťahoch homosexuálov možno nájsť aj isté dobro, čo je podľa viacerých autorov v rozpore s tradičným chápaním náuky cirkvi o homosexualite, ktoré rozvinul najmä Ján Pavol II. vo svojej teológii tela. Usmernenie KBS k tomu priamo nehovorí nič. Nepriamo – odkaz na ponaučenie – pripomína znenie katechizmu, ktoré je úctivé k homosexuálom, ale odmieta homosexuálny styk. Robí teda rozdiel medzi hriechom a hriešnikom. Dalo sa to napísať aj priamejšie, naša spoločnosť a už aj niektorí katolícki politici to potrebujú pripomínať.

Slovenský prístup tiež úplne neodstraňuje možnosť zneužitia a pokriveného pochopenia požehnania ako vyjadrenia schvaľovania takýchto zväzkov, len to v čo najväčšej miere umenšuje. Nepúšťa sa ani do teologickej debaty (ako napríklad nástupca nášho biskupa Lacha v eparchii Parma v USA), nič nehovorí o „pastoračnom pohľade na požehnanie“, ktorý je novotvarom vymysleným pre potreby Fiducia supplicans, aby bolo možné žehnať aj iregulárne zväzky.

Skrátka, na to, aby boli odstránené všetky pochybnosti, by naši biskupi museli Fiducia supplicans odmietnuť úplne, rovnako ako biskupi z iných krajín. To by však znamenalo otvorený spor s Vatikánom, zrejme aj niektoré spory v našej cirkvi, čo tiež nie je želateľný stav. Zo strany KBS môžeme tento prístup nazvať opatrným, ale aj prezieravým.

Vítame a chápeme to, ale otvorenosť a odvaha by cirkvi v našej dobe pristali viac.

Zhrnuté a podčiarknuté, naši biskupi sa napriek všetkým vyššie zmieneným okolnostiam de facto postavili do opozície voči Fiducia supplicans, keďže tá nariaďuje žehnať páry, nie jednotlivcov, v čom spočíva zásadná zmena a "pokrok" oproti minulosti. Lišiackosť spočíva v tom, že vatikánske usmernenie dokument KBS vlastne odmietol aj neodmietol zároveň. Najskôr ho vypitval, aby ho podporil.

A tu nám dovoľte druhú poznámku k téme. V nej už nejde o učenie a dokumenty, ale prax.

Katolícka cirkev sa v posledných rokoch podobá na loďku na rozbúrenom mori. Posádka sa háda, kapitán zvoláva opakované porady. A ich závery nevedú k zmiereniu na palube.

Vidíme to aj teraz, veď ak by pápež myslel Fiducia supplicans vážne, musel by ísť do rozhodného sporu so všetkými liberálnymi biskupmi a kňazmi, ktorí tieto regule otvorene prekračujú. Teda najmä s progresívnymi biskupmi v Nemecku či Belgicku, ktorí systematicky prekračujú rámec toho, čo navrhuje František. Veď napokon sám kardinál Fernández skonštatoval, že Fiducia supplicans je odpoveďou na nemecké snahy žehnať homosexuálne páry.

Týmto prelátom a kňazom sa však nedeje nič, niektorí z nich (za všetkých kardinál Hollerich), naopak, posilňujú svoje postavenie v Ríme.

A práve na tento neduh treba začať upozorňovať aj na Slovensku. Tak ako sa pred rokom 1989 západní biskupi vedeli zastať náboženskej slobody a prenasledovania slovenskej cirkvi počas komunizmu, pričom naši domáci biskupi mlčali, tak by sa dnes mali cirkevnej náuky rozumným a presvedčivým spôsobom zastať biskupi z východu. Veriaci na Západe na to čakajú. Aj médiami "naháňaní" a zosmiešňovaní tradiční biskupi na Západe potrebujú našu pomoc.

Západné cirkvi, ktoré stratili z očí náuku a príliš sa upli na takzvané pastoračné otázky, totiž strácajú to podstatné.

Cestu ako z toho von nám ukázali pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI., ktorí sa vrátili od pastoračných otázok späť k dogmatickým. Teda od nikdy nekončiacich diskusií o náuke cirkvi a jej prispôsobenie svetu späť k jej vykladaniu a zdôrazňovaniu podstaty viery. Len tak môžeme opäť nájsť to, čo veriacich a cirkev spája.

Odvahu slovenských biskupov preto vítame a súčasne im prajeme ešte viac odvahy. Niekde stále je tu s nami odkaz svätého Jána Pavla II. o osobitnom poslaní Slovenska. Netreba sa ho báť.