Napriek tomu, že lyceálna knižnica v Kežmarku ukrýva unikáty, živorí. Splní ministerka svoj sľub?

KEŽMAROK – Približne 150-tisíc kníh, najväčšia školská knižnica minimálne v strednej Európe, unikáty, ktoré inde nenájdete, knihy staré aj viac ako pol tisícročia. Aj to je lyceálna knižnica v Kežmarku. Nedávno sa o jej zaujímavostiach a o tom, čím je významná, sa priamo na mieste dozvedeli hneď traja ministri – kultúry, financií a životného prostredia. Zároveň sa dozvedeli, kto financuje jej prevádzku.

Kežmarok Roman Porubän Evanjelický farár v Kežmarku Roman Porubän. Foto: Rastislav Ovšonka

„Aj napriek tomu, že táto knižnica je doslova národný klenot, funguje prakticky len z peňazí od návštevníkov a darcov. Musíme to zmeniť! Štát sa musí postarať o zachovanie kultúrneho dedičstva pre budúce generácie! Aj preto nájdeme peniaze, aby sme tejto výnimočnej knižnici pomohli,“ napísal minulý týždeň na sociálnej sieti minister financií Ladislav Kamenický.

„My sme otvorení pre verejnosť denno-denne, tak potrebujeme vyrobiť minimálne na prevádzkové náklady. Keď prerátam prevádzkové náklady, ktoré sú a to, čo nám knižnica prinesie zo sprievodcovskej činnosti, tak nám to nepokryje ani tretinu nákladov spojených s prevádzkou budovy,“ priblížil pre Prešovský Štandard situáciu kežmarský evanjelický farár Roman Porubän. V knižnici je zamestnaná len jedna osoba. Náklady na prevádzku verejnej lyceálnej knižnice uhrádza farnosť z iných svojich príjmov.

Roman Porubän nemá veľké očakávania ani v súvislosti s poslednou návštevou troch ministrov v knižnici. „Ťažko povedať. Tých vládnych návštev… Prezidenti tu boli. Jednému prezidentovi tu chýbal vrátnik a čudoval sa, že tu nie je. Moja odpoveď znela: Keď už nič iné nám nebude chýbať v tejto inštitúcii, len vrátnik, tak všetci budeme šťastní. Vrátnik je to posledné, čo táto inštitúcia potrebuje,“ uviedol Roman Porubän.

Potreba knižnice je podľa Porubäna úplne inde. „Som realista. Človek dúfa, že možno sa niečo z toho podarí. Sľubov sme tu už počuli do vagóna. Môžeme ich na pôjde hrabľami obracať, a doposiaľ nič,“ povedal. Pre miestny evanjelický zbor a lyceálnu knižnicu je dôležité, aby mala istú pravidelnú dotáciu, ktorá by pokrývala aspoň prevádzkové náklady. Historická lyceálna knižnica podľa neho „neslúži pre cirkev, ale slúži pre širokú verejnosť, turistov“. Pre cirkevné účely slúži podľa Porubäna ani nie z desiatich percent.

Farnosť sa podľa Romana Porubäna snažila už dávnejšie o získanie pravidelnej dotácie od štátu na prevádzkové náklady knižnice, pretože jednorazový príspevok knižnici nepomôže. „Treba vymyslieť systémové opatrenie na to, aby táto inštitúcia mohla ďalej slúžiť, pretože nevieme povedať, do akej miery to dokážeme takto utiahnuť,“ dodal Porubän. To povedal aj ministrom, ktorí sa oboznámili nielen s knižnicou, ale aj so situáciou, v akej sa nachádza.

Roman Porubän tiež ministrov oboznámil so spôsobom obnovy kníh nachádzajúcich sa v knižnici. „Už 25 rokov dostávame na to peniaze z nemeckej nadácie Hemann Niermann Stiftung z Düsseldorfu,“ uviedol Porubän. Ročne sa takto podarí zreštaurovať osem až desať kníh, či starých listín. O financiách zo slovenských dotačných programov na obnovu kníh môžu zatiaľ iba snívať. V minulosti jeden znalý úradník na ministerstve podľa Porubäna farnosti odkázal, že ak by boli historickou knižnicou, mali by šancu.

Roman Porubän sa posťažoval aj na rozdielny systém dotácií u nás a v Nemecku. „Do Nemecka potrebujeme vyplniť päť strán a na tých piatich stranách vyplním asi desať viet a funguje to. U nás vyrábame elaboráty, ktoré majú 50 strán, a nakoniec vám príde zamietavé stanovisko. Z Nemecka prídu raz za 25 rokov sa pozrieť, ako tie knihy vyzerajú a sú celí šťastní a budú nás ďalej podporovať. Je systém a systém,“ skonštatoval Porubän.