V kežmarskej lyceálnej knižnici nájdete knihy, ktoré inde nie sú. Stala sa aj terčom falzifikátora

Budova lýcea bola v roku 1981 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Okrem knižnice je dnes aj sídlom Farského úradu Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku v Kežmarku. So zborovým farárom Romanom Porubänom sme sa porozprávali o lýceu, historickej knižnici, ich význame nielen v minulosti, ale aj súčasnosti.

Pán farár, čo to vlastne lýceum je, resp. bolo?

Evanjelické lýceum je školská ustanovizeň. Bol to vyšší typ školy a každý, kto chcel v minulosti absolvovať univerzitné štúdiá, musel skončiť nejaké lýceum. Podobné lýceá boli napríklad v Prešove, Levoči, Bratislave. Boli to na tú dobu popredné školy.

Asi to nedokážeme prirovnať k súčasnému gymnáziu, ani k osemročným gymnáziám. Bola to ešte vyššia úroveň. Dokonca kežmarské lýceum malo istý čas až status vysokej školy, pretože tu fungovali katedry, čiže to je ešte akýsi vyšší level a neviem, či sa to dá prirovnať k dnešným gymnáziám. V istom čase sa na kežmarskom lýceu vyučovalo sedem jazykov – okrem klasických jazykov ako latinčina, gréčtina a hebrejčina to boli nemčina, angličtina, francúzština a maďarčina. Boli to školy par excellence.

A vidno to aj na tom, kto tu študoval. To si môže všimnúť každý návštevník pri vstupe do budovy, kde sú dve tabule. Jedna je venovaná slovenským a druhá inonárodným osobnostiam, ktoré tu študovali. Kežmarské lýceum malo cveng aj v zahraničí. Chodili sem študenti zo súčasného Poľska, Srbska či Maďarska, ktorí sa potom vo svojej domovine stali významnými osobnosťami v kultúrnom, politickom či spoločenskom živote, alebo boli osobnosťami vo vedeckom či školskom svete. Viacerí zakladali vedecké inštitúcie a univerzity. Odtiaľ vychádzali vynikajúci študenti, ktorí sa etablovali vo svojom národe v oblasti, ktorej sa venovali.

Kedy vzniklo lýceum v Kežmarku?

Budova lýcea, prízemie, pochádza z roku 1776. V roku 1820 sa postavilo prvé a v roku 1865 druhé poschodie. V roku 1906 evanjelická cirkev postavila úplne novú budovu, kde je dnes Gymnázium Pavla Országha Hviezdoslava, keďže záujem o túto školu bol veľký. Pôvodná budova lýcea, kde sa nachádza aj najväčšia školská knižnica v strednej Európe so 150 tisícami zväzkov, sa stala len knižnicou a boli tu kabinety pre profesorov. Samotné vyučovanie už prebiehalo v novej budove. Napríklad Martin Rázus už študoval v novej budove, ale Pavol Országh Hviezdoslav ešte v starej.

Škola ako inštitúcia a tiež knižnica však fungovali dlhšie. Prvú zmienku o knižnici máme z roku 1600. Tento záznam sa nachádza vo výdavkovej knihe mesta Kežmarok, kde je uvedené, že mesto kúpilo už pre existujúcu knižnicu knihy. Zároveň je tam zoznam kníh.

Evanjelická cirkev si od počiatku uvedomovala dôležitosť vzdelania a všade, kam prišla, zakladala školy. Aj tu pri drevenom artikulárnom kostole, tá kamenná časť, ktorú dostali evanjelici, bola pôvodne krčmou, z ktorej urobili školu. Evanjelická cirkev si uvedomovala, že ak má tento národ napredovať, tak je potrebné mu odovzdať vzdelanie. K presnému záznamu o vzniku lýcea sa však zrejme ťažko dopracujeme.

Knižnica Evanjelického lýcea je známa nielen u nás, ale i v zahraničí. Čo všetko v nej nájdeme?

Historický knižničný fond lyceálnej knižnice je bohatý. Dokonca musím povedať – až raritný. Sú tu tlače, ktoré sú jediné na svete práve v týchto priestoroch. Máme tu, napríklad, kroniku mesta Kolín nad Rýnom z roku 1437, ktorá bola písaná ručne ešte pred vynájdením kníhtlače. Kronika sa sem dostala v pozostalosti jedného darcu. Bol to šľachtic Teodor de Jóny, ktorý tu študoval a on svoju súkromnú zbierku, ktorá obsahovala 15 300 zväzkov, daroval tejto knižnici. Bolo to aj na základe toho, že v čase protireformácie mesto dostalo zákaz podporovať túto školu a knižnicu.

Napredovanie školy bez kníh jednoducho nešlo. Preto profesori a rektori tejto školy vyzývali študentov, absolventov a profesorov, aby testamentárne odovzdávali svoje súkromné zbierky tejto inštitúcii. A takýmto spôsobom sa aj nazbierala táto úctyhodná zbierka kníh. Druhým najväčším darcom bol profesor Martin Schwandtner, ktorý sa stal cisárovým knihovníkom a daroval knižnici svoje duplikáty, okolo 12 000 kníh. Málokto sa môže pochváliť, že má vo svojej zbierke cisársku knižnicu. Sú to vzácne veci.

Máme tu 55 inkunábul, prvotlačí. Ide o knihy, ktoré boli vytlačené guttenbergovou technológiou od vynájdenia kníhtlače do roku 1500. Knižnica je zároveň najväčšia zbierka tlačí 16. storočia na Slovensku. Tých máme okolo 3 000 zväzkov. Nehovoriac o 17. storočí, keď už prichádzajú aj slovacikálne tlače. Raritou je napríklad svadobný poriadok mesta Augsburg, kde sa nachádzajú záznamy významných šľachtických rodov, čo je pre Nemcov veľmi dôležité. Sú tam záznamy aj o Fuggerovcoch, ktorí majú spätosť so Slovenskom.

Je tu tiež Husova Postila. Ide o súbor kázní na celý cirkevný rok. Tá naša vyšla v Melantrichovej tlačiarni v Prahe. Podľa mojich vedomostí sú na svete len dve, jedna v Českej národnej knižnici a druhá je u nás v lýceu. Kniha vyšla po Husovej smrti. Najstarší spevník v knižnici je druhé vydanie knihy Cithara sanctorum Juraja Tranovského zo 17. storočia.

Sú tieto diela prístupné pre širokú verejnosť?

Všetky tieto knihy sú k dispozícii študentom a bádateľom. Sme otvorení od pondelka do piatka pre všetkých, ktorí potrebujú prísť študovať. Poskytujeme všetky knižničné služby. Okrem toho knižnica slúži ako múzeum, čiže tu robíme klasické prehliadky s výkladom. Vo vitrínach môžu návštevníci vidieť niektoré rukopisné tlače, tlače zo 16. storočia, rôzne raritné veci, ale pripravujeme aj tematické výstavy súvisiace s tým, ako je ladený Literárny Kežmarok.

Spomenuli sme významných darcov knižnice. Nehovorili sme o študentoch, ktorí z týchto kníh študovali. Ktorá zo slovenských osobností mala možnosť listovať v týchto knihách?

Tak napríklad taká významná osobnosť ako Karol Kuzmány, ktorý tu pôsobil ako rektor. Rektorom bol tiež Janko Chalupka, a to v čase, keď tu študoval jeho mladší brat Samo Chalupka. Študovali tu tiež Pavol Jozef Šafárik, Hunfalvyovci, pôsobili tu Martin Rázus, Ctibor Zoch, Martin Kukučín, už spomínný Pavol Országh Hviezdoslav, ale i Jur Janoška a mnohí ďalší.

Knižnica obsahuje desaťtisíce kníh. Mnohé sú zo 16., 17. či 18. storočia. Takéto knihy si vyžadujú aj patričnú starostlivosť. Tie najstaršie zrejme potrebujú tú najväčšiu?

Paradoxne, najmenšie problémy máme asi s tými najstaršími knihami. Je to o kvalite papiera. To, čo sa dnes tlačí, a hlavne 20. storočie, tak s tým máme najväčší problém, pretože kyslosť papiera je tam oveľa väčšia a ten papier oveľa rýchlejšie podlieha skaze ako klasicky ručne robený papier. Knihy zo 16. storočia vyzerajú oveľa lepšie ako knihy z 19. alebo začiatku 20. storočia.

Obrovská výhoda tejto kamennej budovy je, že knihám poskytuje ideálne klimatické podmienky. Je tu stabilná vlhkosť. Aj vďaka meter hrubým kamenným múrom tu teplota veľmi nekolíše, môže tak maximálne šesť stupňov počas roka. Takže táto stará budova poskytuje optimálne podmienky. Aj keď príde kontrola zo Slovenskej národnej knižnice, tak vždy skonštatujú, že je to super, čo nemá ani výšková budova Slovenskej národnej knižnice. Tu sú knihy v ideálnom prostredí.

Uviedli ste, že najhoršie sú na tom tlače z 19. a 20. storočia. Ktoré sú na tom naozaj najhoršie a treba ich akútne riešiť?

To, čo je v najhoršom stave a čo je pre historikov zaujímavé, na čo som už dal embargo, tak to sú časopisy z konca 19. a začiatku 20. storočia. Ide o Karpathen Post a Karpathenblatt. Novinový papier je v totálnom rozklade. Ak by sme sa mali baviť o tom, čo je naviac potrebné reštaurovať, tak by to boli v prvom rade tieto noviny. Tu už nejde ani o reštaurovanie, ale možno o ich zaliatie do fólie. Táto vec bola asi najviac študovaná za ostatných 26 rokov, čo som tu. Vieme dobre, že novinový papier je najnekvalitnejší papier, papier na jedno použitie.

Nie je cestou záchrany vzácnych tlačí digitalizácia?

Digitalizácia je na dlhé lakte a som aj trochu skeptický. Papier je papier a vydržal tu aj 600 rokov. Máme veci, ktoré sme digitalizovali pred 20 rokmi a dávali sme ich na tie najkvalitnejšie médiá. V tom čase to boli CD, a dnes ich neotvoríme. Potom si kladiem otázku, hoci sme technologicky niekde inde, ako je to s tou digitalizáciou. Dávame to na rôzne úložiská a servery, ale do akého času toto dokáže vydržať a čo s tým bude o niekoľko rokov. Nakoniec zistíme, že ten papier má oveľa dlhšiu životnosť ako súčasné digitálne technológie. Papier, samozrejme, nedokáže tiež odolať ohňu a vode, ale to, čo dokáže odolať aj vode, sú mikrofilmy. Kedysi sme digitalizovali na mikrofilmy a tie dokážeme prečítať, aj keď ich zaplaví voda. Takže je otázka, akú technológiu použiť, čo bude stabilné a poslúžili aj po nejakých sto rokoch.

Povedali ste, že knižnica je otvorená pre širokú verejnosť. Kto chodí do historickej knižnice čítať, prípadne študovať? Môže sem prísť hocikto?

Keď sem chodia bádatelia, tak väčšinou sprostredkovane. Zahraniční cez Slovenskú akadémiu vied, prípadne, ak chcú študovať niečo, čo je už zdigitalzované (približne 30 000 tlačí), tak nám pošlú signatúru a my im veci pripravíme. Keď prichádzajú študenti, ktorí pripravujú svoje diplomové alebo dizertačné práce, keďže nedáme hocikomu tlač zo 16. storočia do rúk, tak žiadame nejaké potvrdenie od školy či inštitúcie, ktorá ho zastrešuje. Po jednej nie veľmi milej skúsenosti, keď nám priamo pred očami urobili falzifikát, na čo sme neprišli, snažíme sa k nim pristupovať opatrne, aby sa podobná vec nestala. Ak príde niekto ‚z ulice‘, asi by sme ho veľmi lustrovali, ale snažíme sa vyjsť v ústrety každému. V zásade bádatelia, ktorí k nám chodia, vždy majú niekoho za sebou.

Hovoríte, že vám pred očami niekto vyrobil falzifikát? Ako sa to mohlo stať?

Dopadlo to nakoniec úspešne, originál sa našiel, v čo som ani nedúfal, takže som rád, že to takto skončilo. Na to, že nám niekto ukradol knihu, sme prišli až po piatich rokoch. Prišli sme na to vtedy, keď šla na reštaurovanie. Keď ju reštaurátori začali rozoberať, tak nám volali, prečo sme im dali faximile. My sme ostali prekvapení, veď tá kniha neopustila múry knižnice. Nakoniec sme zistili, že naozaj vzniklo faximile. Reštaurátori nám to vysvetlili, ukázali. Niektoré veci sa zistili až pod mikroskopom.

Dotyčný, ktorý to faximile vyrobil, získal isté veci z internetu, potom dvakrát navštívil našu knižnicu, kde si urobil fotokópie, podľa ktorých to urobil. Vytrhol celý knižný blok z dosiek a dal do pôvodného obalu faximile. Urobil to sofistikovane, pretože my nenechávame bádateľov samých v študovni. Doniesol si so sebou celú rodinku s deťmi. Naraz rozliali džús, takže na chvíľu sme opustili študovňu, a za tú chvíľu vymenil knižný blok. My sme jednoducho neboli schopní zistiť, že odrazu držíme v rukách kópiu.

Bola to alchymistická literatúra. Tie sa v minulosti pálili. Takých kníh je aj na čiernom trhu málo a sú o to vzácnejšie. Išlo o knihu, ktorá mala nesprávne datovanie. Dátum tlače v knihe bol zlý a takéto predmety, podobne ako mince, sú hľadanejšie a cennejšie. Rok vydania posúval knihu do 16. storočia; hoci kniha vyšla v roku 1606, v knihe bolo uvedené ako rok vzniku 1506, ak sa dobre pamätám. O to viac bola táto kniha vzácnejšia a hľadanejšia.

Hodnoty takýchto kníh sa môžu pohybovať aj v desiatkach tisícov eur. Príkladom je ručne písaná kronika Kolína nad Rýnom, ktorá je jediná na svete. Aj o túto knihu bol záujem priamo zo strany predstaviteľov mesta Kolín nad Rýnom. Jeden čas tu boli veľmi husté návštevy z Nemecka.

Lyceálna knižnica tak zrejme slúži aj ako atrakcia pre turistov a dôvod ich návštevy Kežmarku?

Samozrejme, nás len teší, keď sem prídu zahraničné návštevy. Pozrieť napríklad špeciálne veci, ktoré sa týkajú Nemcov. Máme tu cez 80 diel, ktoré boli vydané za čias Martina Luthera, čo samotní Nemci nemajú. Súvisí to s históriou, keďže Luther sa dostal do nemilosti, bola na neho vydaná kliatba. Lutherove spisy sa pálili, ale študenti, ktorí pôsobili v tom čase na nemeckých univerzitách, doniesli tieto tlače na Slovensko, a tak sa ocitli u nás a tu sa zachovali. Takýmto spôsobom oni majú len málo tlačí z pôvodných vydaní z čias života Martina Luthera či Filipa Melanchtona alebo Nostradama. A my ich máme. Sú to veľmi vzácne knihy.

Posledná vzácna návšteva v lyceálnej knižnici boli ministri kultúry, financií a životného prostredia koncom januára. Tí sa zaujímali nielen o samotnú knižnicu, ale aj stav kníh a spôsob financovania prevádzky a údržby celej knižnice. Ministri prisľúbili knižnici pomoc. Roman Porubän je na podobné návštevy zvyknutý a už aj sľubov si za tie roky vypočul dosť. Hovorí, že sľubom ministrov uverí, až keď sa tie pretavia do reálnej podoby. Dovtedy môžeme všetci dúfať, že evanjelická farnosť v Kežmarku dokáže financovať chod tejto unikátnej knižnice. Jej prevádzku pritom zabezpečuje len jedna osoba. Ak nebude mať farnosť ani na jej mzdu, bude nútená knižnicu pre verejnosť uzavrieť.

Knižnica si však žiada oveľa viac, ako len to, aby tu bol jeden zamestnanec zabezpečujúci chod celej inštitúcie. Roman Porubän vyslovil nádej, že po poslednej ministerskej návšteve by sa mohli niektoré veci zmeniť. Stále však ostáva realistom a na sľuby sa radšej nespolieha.