Jarmila Repovská

Rozheganý autobus číslo 10 košickej MHD, sobotňajší deň, niektorí sedia, niektorí stoja. Keďže je nás neveľa, ktorí sa vezieme, rozoznávame rozhovory chlapcov v ukrajinskom jazyku, mamičkin hlas, ktorým sa prihovára svojmu dieťatku v rómčine, staršie dámy sťažujúce sa na svoje zdravie... babylonská atmosféra v emhádé.

Zabočíme na Bardejovskú a v tej pokojnej, trochu ospanlivej nálade si nevšímame, že akosi dlhšie stojíme s otvorenými dverami. Pokoj, pohoda, mier v košickej desiatke.

Tú pohodu však odrazu niekto naruší: mladík predierajúci sa z chvosta autobusu pomedzi tých, ktorí ostali stáť. Na pleci má väčší a zrejme aj ťažší batoh. Trochu to s ním kmáše, pretože sa dostávame do zákrut. Jeho chôdza je však rázna, cestu si hľadá a isto nájde, vyžaruje odhodlanie. Už je na čele autobusu, poznať, že je zadýchaný, v tvári červený, ťažko sa mu hovorí, keď osloví vodiča: „Pán šofér,” povie.

Chcem sa otočiť, sedím totiž chrbtom, vpredu, blízko za mladíkom. Osádka autobusu spozornie, mladíkov hlas znie v celom priestore. Vodiča nepočuť, nevieme, či reaguje na oslovenie, alebo sa vnútorne pripravuje na kolíziu s cestujúcim. Mladík prudko dýcha, skúša ešte raz: „Pán vodič, ďakujem,“ predlžuje vetu.