…a atmosféra bola iná

Rozheganý autobus číslo 10 košickej MHD, sobotňajší deň, niektorí sedia, niektorí stoja. Keďže je nás neveľa, ktorí sa vezieme, rozoznávame rozhovory chlapcov v ukrajinskom jazyku, mamičkin hlas, ktorým sa prihovára svojmu dieťatku v rómčine, staršie dámy sťažujúce sa na svoje zdravie… babylonská atmosféra v emhádé.

Zabočíme na Bardejovskú a v tej pokojnej, trochu ospanlivej nálade si nevšímame, že akosi dlhšie stojíme s otvorenými dverami. Pokoj, pohoda, mier v košickej desiatke.

Tú pohodu však odrazu niekto naruší: mladík predierajúci sa z chvosta autobusu pomedzi tých, ktorí ostali stáť. Na pleci má väčší a zrejme aj ťažší batoh. Trochu to s ním kmáše, pretože sa dostávame do zákrut. Jeho chôdza je však rázna, cestu si hľadá a isto nájde, vyžaruje odhodlanie. Už je na čele autobusu, poznať, že je zadýchaný, v tvári červený, ťažko sa mu hovorí, keď osloví vodiča: „Pán šofér,” povie.

Chcem sa otočiť, sedím totiž chrbtom, vpredu, blízko za mladíkom. Osádka autobusu spozornie, mladíkov hlas znie v celom priestore. Vodiča nepočuť, nevieme, či reaguje na oslovenie, alebo sa vnútorne pripravuje na kolíziu s cestujúcim. Mladík prudko dýcha, skúša ešte raz: „Pán vodič, ďakujem,“ predlžuje vetu.

Krátka pauza na nádych a ten potrebujeme aj my všetci, akosi zabúdame dýchať v očakávaní, čo sa udeje v autobuse uprostred premávky. „Pán vodič, ďakujem vám, že ste na mňa počkali,” darí sa mu konečne dokončiť vetu. Obzerám sa, vidím vodiča v spätnom zrkadle, ako sa usmieva a pokyvuje hlavou. Mladík sa zvrtne a hľadá si miesto na sedenie.

Atmosféra v autobuse je iná. Mladí Ukrajinci sa pozrú jeden na druhého a v ich tvárach sa niečo zračí: nové a pekné, ako keď sa to niečo dotkne srdca a zanechá tam stopu. Babky stíchnu, zabudnú na problémy. Ja som dojatá a prežívam radosť. Sedíme v akomsi slávnostnom tichu, akoby sme ani nechceli narušiť túto, možno aj slávnostnú atmosféru, ktorú v košickej desiatke vyvolalo mladíkovo Ďakujem.

Podobných situácií je v našich životoch mnoho. Vodič nemusel počkať, mladík sa nemusel poďakovať… Je len na nás, či „votrelca“ – nepríjemnosť – obalíme do pekných skutkov, slov, prejavu vďaky či inej „perlete”. A či vznikne perla.