Ako sme písali nedávno, Tibor Gašpar je nepriechodný kandidát na šéfa SIS. Nie preto, že by ho vláda nemohla navrhnúť, ale preto, že by ho prezidentka Čaputová ani nikto z dvojice Pellegrini – Korčok nemenovali za šéfa SIS.
Je to totiž úplne zbytočný spor s neúnosne vysokými nákladmi pre štát. Gašpar musel skončiť v roku 2018 na čele policajného zboru. Keď ho nedokázal odvolať Drucker, odstavil ho vtedy Pellegrini.
Rovnaký dôvod, ktorý viedol k jeho odvolaniu, by platil aj pri jeho hypotetickom pokuse o vymenovanie do vedenia SIS. Rodinné a ďalšie väzby na Bödöra sú jednoducho za hranicou takejto nominácie, ostatné má rozhodnúť súd (kauza Očistec).
Vláda však dnes rozhodla, že Gašpar sa šéfom SIS stať má. Iný Gašpar, ale Gašpar.
Synovia by nemali niesť zodpovednosť za činy svojich otcov. Má to však jeden predpoklad. Pokrvná logika ich nemá trestať, ak z nej sami neťažia. Práve to sa však deje. Navyše má junior v batôžteku pridanú dávku nezrelosti. Za normálnych okolností by sa nikto taký nemohol stať šéfom SIS.
Zuzana Čaputová by preto mala úplne pokojne návrh na menovanie Pavla Gašpara odmietnuť.
Poďme však k dôležitejšej téme, ktorej obrysy sa nám črtajú v pozadí.
Robert Fico mal roky jednu vlastnosť, ktorá mu pomáhala konsolidovať a držať moc. Dokázal vyvažovať mocenské vzťahy a rešpektovať partnerov. Preto sa mu podarilo vytvoriť vládu s Bugárom a Procházkom, a teda aj Kolíkovou, Žitňanskou či Šebejom (aby sa nezabudlo). Dokázal prelomiť blokový charakter slovenskej politiky, dokázal držať slovo a dohody (podľa Bugára lepšie ako Dzurinda) a vnímať realitu v štáte.
Túto vlastnosť ukazoval aj v ostatnej kampani, keď sa Fico realisticky postavil k vojne na Ukrajine a „štekotu NATO“ na hraniciach Ruska. Potvrdil to naposledy tým, keď zmenil kurz slovenskej zahraničnej politiky a slovenská vláda už nebude podporovať členstvo Ukrajiny v NATO (čo aj Ficove vlády po roku 2008 robili). Bude si treba počkať na najbližší samit NATO, ale nateraz dobre.
Je tu však iný problém.
Sme v momente, keď sa geopolitika opäť stáva osudovo významnou pre ďalší vývoj Slovenska a Európy, napokon vojna na Ukrajine už teraz mení podobu a systém fungovania EÚ, ktorá sa stáva geopolitickým klubom, a nie "len" ekonomicko-politickou úniou štátov, pričom všetci tušíme, že výsledok vojny na Ukrajine toho zmení ešte viac, pretože sa mení svetový poriadok. Práve teraz Fico vyostruje domáci politický spor spôsobom, že tým ohrozuje vlastný štát a jeho postavenie. Vystavuje ho zbytočným stres testom, ktoré majú už len krok k sankciám a rozhodnutiam, ktoré nedokáže ovplyvniť a môžu nás len oslabiť.
Dovoliť si vlastný názor na Ukrajinu a vojnu je veľká vec, prospešná nielen pre Slovensko, ale potrebná aj pre Európu (preto sú niektorí európski premiéri aj z Fica a Orbána nervózni), ale práve preto potrebuje takýto politik konsolidovanú situáciu v štáte. Spoločenské nálady a záujmy biznisu v strednej Európe – podobné postoje vidíme nielen v Maďarsku, ale aj v Rakúsku – tomu prajú. Aj z toho sa dá ťažiť.
Fico však plytvá energiou a nasadením inde. A robí chyby.
Pred voľbami pre Štandard povedal, že Úrad špeciálnej prokuratúry zachová, ale že bude musieť skončiť špeciálny prokurátor Lipšic. To sa dalo pochopiť. Verejnosť a rešpekt k právnemu štátu si toho vyžadovala ešte viac, mali sme sa dozvedieť, v koľkých prípadoch, ako a prečo bol sprznený inštitút kajúcnika, ako sa vyšetrovalo a v čom sa porušovali zákony, kto prijímal rozhodnutia. Či bol problém iba v anarchii (že nadriadení podriadených neriadili), alebo v zneužívaní moci.
Ak chcela vláda meniť premlčacie lehoty a tresty, bolo namieste, aby sa stanovil rok účinnosti v blízkej budúcnosti, od ktorého to bude platiť. Aby sa to nevzťahovalo na otvorené kauzy.
Do tretice, konsolidovať moc v štáte nie je možné personálnymi nomináciami, ktoré štát spochybňujú. Tak znie predsa poučenie z obdobia Matoviča, Hegera a Ódora.
Nikto tomu nerozumie lepšie ako Robert Fico. A predsa tieto chyby po svojom opakuje.
Zahrávanie s časom a odkladanie podpisu pod schválené novely trestných zákonov provokujú nielen prezidentku, ale ešte viac Ústavný súd. Premiér svojím správaním napína strunu a zbytočne spochybňuje zažité tradície. Ak je zmyslom týchto krokov, aby nemali ústavné inštitúcie dostatok času na využitie svojich právomocí, je to zahrávanie sa s deľbou moci.
Slovensko je vnútorne dostatočne silné na to, aby to nebolo úspešné. Aj to je dôležité, ale nie je to to najpodstatnejšie. Vážnejšie sú dôsledky takejto politiky.
Mimochodom, Fico tým popiera to, vďaka čomu si získal a udržiaval moc. Vystavuje štát vnútornému rozdeleniu a vonkajšiemu tlaku. A to všetko prečo? Čo ho k tomu vlastne vedie?
Zdá sa, že odpoveď je iba jedna: tieto politické rozhodnutia berie až príliš osobne.
Existuje niekoľko málo železných zákonov v politike, podľa jedného z nich, čím je politik v politike dlhšie, tým viac stráca svoje okolie, priateľov, tým má okolo seba menej ľudí, ktorí mu dokážu protirečiť, dokážu s ním viesť polemiku a prípadne aj sformulovať konečné názory. Táto sólo jazda je pre každého politika najnebezpečnejšou časťou kariéry.
Dnes vidíme prečo.
Každý z nás potrebuje korektív. Preto máme aj deľbu moci.
Menovanie Pavla Gašpara za šéfa SIS mal v prvom rade zastaviť jeho otec. A ak Fico začal robiť politiku príliš osobne, aj jeho mal niekto zastaviť.
To druhé meno znie Peter Pellegrini. Ako koaličný partner je totiž podstatne silnejší, ako keď bol premiér a podpredseda strany Smer. Vtedy Gašpara-otca zastavil, prečo teraz už nedokáže zastaviť ani len jeho syna?