KDH už druhýkrát navrhlo úpravu na ochranu žien, ktorá nijako nepomáha

Poslankyne Martina Holečková a Andrea Turčanová predstavili v krátkom období už druhý návrh zákona z dielne KDH, ktorý je síce laicky príťažlivý, ale ženám nijako nepomôže. Nereflektuje totiž skutočné problémy pri riešení domáceho násilia, rovnaká právna úprava už dávno existuje a navyše ukladá páchateľom oveľa miernejšie tresty.

Návrh zákona poslankýň z KDH má byť doplnením ostro sledovanej novely Trestného zákona, ktorá momentálne čaká na zverejnenie v Zbierke zákonov. Tá má zaviesť trestný čin násilie páchané medzi osobami žijúcimi v spoločnom obydlí. Toho by sa dopustil ten, kto v spoločnom obydlí použije proti blízkej osobe, alebo osobe v jeho starostlivosti opakovane vyhrážky, fyzické násilie alebo nadávky či dokonca znevažujúce hodnotenie, ktoré zníži kvalitu jej života a spôsobí strach.

Pokiaľ by si poslankyne pozreli paragrafové znenie trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, zistili by, že skutková podstata tohto trestného činu pokrýva ich navrhovanú úpravu. Skutočnosť, že poslankyne chceli paragrafovo zaradiť navrhovaný trestný čin v Trestnom zákone hneď za týranie blízkej osoby, iba odhaľuje ich nepripravenosť či neodbornosť.

Právna úprava už existuje

Trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby totiž doslova v prvej vete svojej skutkovej podstaty hovorí o spôsobovaní fyzického alebo psychického utrpenia blízkej alebo zverenej osobe. Ďalej zákon špecifikuje formy týrania, pričom vyslovene hovorí o ponižovaní, vyhrážaní, vyvolávaní strachu alebo stresu či o pohŕdavom zaobchádzaní. Okrem toho zahŕňa aj iné správanie, ktoré ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie obete, alebo obmedzuje jej bezpečnosť. Teda presne to, čo navrhujú poslankyne.

Jediný skutočný rozdiel v návrhu zákona z dielne KDH je ten, že pracuje s pojmom spoločné obydlie. Zužuje tak aplikáciu duplicitného zákona iba na priestory bývania, a tak by ho nebolo možné použiť v prípadoch, ak by agresor takto konal mimo neho. Súčasne zakotvený trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby priestorovo neohraničuje takéto neželané správanie, pretože by v opačnom prípade mohlo dochádzať k situáciám, na ktoré by sa zákonná úprava nevzťahovala. Jednoducho povedané, zákonodarca predpokladal páchanie násilia aj inde, ako len v spoločnom obydlí.

Navrhnúť uzákoniť právnu úpravu, ktorá už existuje, je jedna vec. Ak by poskytovala širší rozsah ochrany pre dotknuté osoby, tak v konečnom dôsledku môže mať pozitívny prínos pre spoločnosť. Ale navrhovaný zákon nielenže neprináša nové a relevantné ustanovenia, ale dokonca znižuje trestné sadzby za takúto činnosť.

V prvom odseku nového trestného činu navrhovateľky stanovili trest odňatia slobody až na dva roky. Súčasná úprava týrania blízkej osoby stanovuje spodnú hranicu trestu odňatia slobody na tri roky, pričom vrchná predstavuje až osem rokov. V praxi by to znamenalo, že násilník dostane oveľa menší trest, ak ubližuje obeti za zatvorenými dverami.

Nový zákon neodstraňuje staré nedostatky

Pozoruhodné je tvrdenie navrhovateliek obsiahnuté v dôvodovej správe, že nový zákon má byť odpoveďou na nedostatky v aplikačnej praxi pri týraní osôb. Skutočne je pravda, že pri tomto trestnom čine sa zvyčajne vyžaduje znalecký posudok obete, ktorý by konštatoval syndróm týranej osoby, ako podklad pre ďalšie stíhanie páchateľa.

Uvedené však zväčša platí iba pri psychickom násilí, a má to svoj racionálny dôvod. Pokiaľ obeť nemá na tele fyzické zranenia a neexistujú svedkovia potvrdzujúci psychické týranie, vyšetrovateľ je v dôkaznej núdzi. Ide o tvrdenie obete proti tvrdeniu páchateľa. Práve preto je podkladom na trestné stíhanie vyjadrenie znalca ako odborníka, ktorý sprítomní páchané násilie v podobe posudku konštatujúceho spomínaný syndróm.

Je potrebné zdôrazniť, že zákon posudok nevyžaduje. Je to výsledok zaužívanej policajnej praxe a zložitého dokazovania psychickej ujmy obete. Zákon o obetiach trestných činov síce stanovuje postup, kde sa má obeti predovšetkým veriť, kým nie je dokázaný opak, ale táto skutočnosť naráža na problematiku trestného práva, kde musí štát dokazovať vinu páchateľom. Napriek tomu ani nová úprava neodstraňuje problém dokazovania psychickej ujmy.

Aj v prípade schválenia tejto úpravy navrhovateľky nepredstavili spôsob, akým chcú dokazovať urážky či vyhrážky za zatvorenými dverami obydlia. Ak by aj išlo o skutočne nespochybniteľné, hrubé a psychickú ujmu privodzujúce výroky na adresu obete, iba jej tvrdenie o takomto vyčíňaní na preukázanie viny páchateľa nestačí. Opäť by polícia musela pristúpiť k vyšetreniu znalcom z odboru psychiatrie, či je u obete prítomná psychická ujma, či bola spôsobená predmetnými útokmi a či je všeobecná pravdovravnosť obete na takej miere, že možno predbežne vylúčiť jej fabulácie za účelom poškodenia partnera.

Navrhovateľky tvrdia, že prínos zakotvenia skutkovej podstaty prečinu násilia páchaného medzi osobami žijúcimi v spoločnom obydlí by do značnej miery spočíval aj v odbremenení vyšetrovateľov a poverených príslušníkov od zdĺhavého prípravného konania plného znaleckých posudkov a procesných úkonov, keďže skutková podstata daného trestného činu je navrhnutá tak, aby nebolo nutné vyžadovať na účely dokazovania znalecké posudky, čím by sa ušetril čas a aj finančné prostriedky súvisiace s obstaraním znaleckých posudkov.

Táto skutočnosť absolútne z ničoho nevyplýva. Preformulovanie niekoľkých výrazov do nového paragrafu zázračne neodstráni proces dokazovania. Ani neprednastaví vinu páchateľa iba preto, že si to navrhovateľky želajú. Problém dokazovania hanlivých označení, nadávok či nového pojmu znevažujúceho hodnotenia nie je nijakým spôsobom spomenutý, alebo aspoň načrtnutý v podobe možného postupu polície.

Čo má polícia urobiť, ak obeť povie, že jej muž hanlivo nadával, ale nikto pri tom nebol. Prirodzene predvolá muža na výsluch, ale ten to vo väčšine prípadov poprie. A tým sa skončí možnosť vzniesť obvinenie voči mužovi bez toho, aby bolo neskôr aj tak zastavené pre nedostatok dôkazov. A domnelý páchateľ bude ešte finančne odškodnený za nezákonné obvinenie, pričom bude mať v rukách silné tromfy na podanie trestného oznámenia voči žene pre krivé obvinenie.

Všetky tieto nedostatky obsiahnuté v navrhovanom zákone ukazujú na povrchný prístup poslankýň k citlivej problematike. Nielenže už poznáme v súčasnosti platný a lepšie definovaný či vyššími trestnými sadzbami ošetrený trestný čin týrania, ale nový návrh nerieši absolútne žiaden problém z aplikačnej praxe. Nerieši ich aj preto, že jednoducho lepšie riešenie zatiaľ nie je z hľadiska súčasného nastavenia trestného dokazovania možné. Aj keď by sme chceli veriť každej takejto obeti, bez relevantných dôkazov jednoducho nemožno nikoho odsúdiť.

KDH navrhovalo nižšie tresty pri týraní aj nedávno

Strana KDH sa snažila presadiť podobne nedomyslenú právnu úpravu aj v nedávnej minulosti. Navrhovala uzákoniť prečin domáceho násilia. Kresťanskí demokrati touto aktivitou reagovali na trend, že pri domácom násilí hrozí páchateľom podmienka alebo peňažný trest, a preto nedochádza k účinnému potrestaniu.

Preto navrhli uzákoniť prečin domáceho násilia s trestnou sadzbou odňatia slobody na jeden až tri roky. Teda opäť nižšou sadzbu, ako je to v prípade súčasného trestného činu týrania, pod ktorý spadá takéto konanie. A páchateľ by tak  ešte s väčšou istotou dostal v prípade odsúdenia iba peňažný trest alebo podmienku.

Právny expert strany Viliam Karas ešte ako bývalý minister spravodlivosti v minulosti vysvetľoval problematiku dokazovania takýchto činov, keď sa hovorilo o zmene definície znásilnenia. Návrh progresívcov hovoril o znásilnení aj v tom prípade, ak by žena nedala dopredu jasný súhlas, alebo ak by tento súhlas stiahla po alebo počas aktu. Minister Karas vtedy vysvetľoval, že takáto úprava neprešla cez odborné kruhy, pretože by jednoducho nebolo možné dokazovať takto naformulované znásilnenia.

Odhliadnuc od tvorby nezmyselných zákonov od poslancov, ktorí zrejme nemajú praktické skúsenosti s trestným právom, je potrebné skonštatovať, že Slovensko má problém s riešením násilia v rodinách. Problémom však nie je zákonná úprava trestných činov, ktorá je dostatočne široká. Problémom je nedostatok špecializovaných policajných zložiek, ktoré by využívali všetky zákonné možnosti, ktoré im slovenská, ako aj európska legislatíva ponúka. Rovnako pri dokazovaní hrá v prospech páchateľov okrem absencie materiálnych stôp aj strach alebo neinformovanosť obetí.

Aj v prípade špecializácie je potrebné uvedomiť si systém práce polície. Ak je priemerný policajt zavalený inou, z jeho pohľadu možno závažnejšou agendou, a jeho hodnotenie a odmeny sú nastavené od počtu uzavretých či objasnených prípadov, je oveľa menej motivovaný púšťať sa do trestných činov, pri ktorých je minimum dôkazov na trestné stíhanie. Nastavený systém práce polície spolu s nedostatočným vzdelaním prečinov v oblasti týrania, ako aj problém reálne dokázať psychickú ujmu v podobe urážok alebo hanlivých vyjadrení, spolu tvoria zmes myšlienkového nastavenia, pri ktorom si priemerný policajt vyberie stíhanie ľahšie objasniteľných trestných činov.

Tieto trestné činy sú pritom špecifické aj vysokou mierou závislosti obete od tyrana. Ak žena spolu s deťmi žije v jeho nehnuteľnosti, prípadne je muž živiteľ rodiny, veľmi prehodnocuje možnosť podať trestné oznámenie pre ekonomické dôvody. Ak by polícia začala stíhať muža, napríklad aj väzobne, môže prísť o zamestnanie, a teda ona aj jej deti prídu o nevyhnutnú starostlivosť či strechu nad hlavou. Takéto dôvody potom bývajú silnou motiváciou na tiché trpenie týrania, prípadne stiahnutie súhlasu na trestné stíhanie, ak sa už aj žena odhodlá ho podať. Jednoducho si uvedomí neutešenú materiálnu realitu, v ktorej bez násilníka nepokryje základné životné potreby.

Seriózny prístup štátu v podobe informačnej kampane o možnostiach vyhľadania efektívnej pomoci, o právnych možnostiach obete v podobe vykázania páchateľa z obydlia a iných, o možnom zadokumentovaní takejto trestnej činnosti preukázateľným spôsobom aj z pozície obete, napríklad prostredníctvom telefónu, zavedenie špecializovaných vyšetrovacích tímov zameraných na túto trestnú činnosť za účasti odborníkov z medicíny, ale hlavne materiálne zabezpečenie núdznych osôb, na ktorých je páchaná takáto trestná činnosť, by mohlo pomalými krokmi prispievať k zníženiu hrozivých štatistík týrania. Rýchle kroky v podobe neúčinných zákonov slúžia iba ako bezzubá odpoveď na momentálny hnev verejnosti. Kým sa neriešený problém opäť nepripomenie v podobe novej tragédie.