Za Alexejom Navaľným. O dvoch ťaživých otázkach, ktoré si možno v deň pohrebu položiť

V piatok na poludnie sa konal pohreb Alexeja Navaľného v pravoslávnom Chráme ikony Matky Božej, ktorá utišuje žiaľ, nachádzajúcom sa na okraji Moskvy.

Existuje osvedčené pravidlo, podľa ktorého sa „o mŕtvych hovoria buď dobré veci, alebo nič“. Ako prvý to vraj povedal starogrécky básnik Chilón zo Sparty (4. storočie pred Kristom). Pôvod tejto myšlienky očividne siaha ku kultu predkov: starovekí Gréci si svojich predkov vážili, uctievali, aj sa ich obávali – snažili sa ich nenahnevať.

Existuje však aj iná verzia týchto Chilónových slov, v originálne „τὸν τεθνηκóτα μὴ κακολογεῖν“ – doslova „po smrti nepreklínaj“. To znamená, že je zlé ubližovať zosnulému, ale už nám výrok nezakazuje snahu o objektívne zhodnotenie skutkov a života zosnulého.

Alexej Navaľnyj sa už dávnejšie stal symbolom (najmä pre Západ) kritiky Putina a jeho režimu v Moskve. Viac moci, ktorú tento politik mal, vyplývala práve z toho symbolu, ako reálneho postavenia v ruskej politike. V Štandarde som o ňom už viackrát kriticky písal, ale tentokrát je to iné, počas celého textu treba mať na pamäti majestát smrti, tento mladý muž odišiel na večnosť skôr, ako mal.

Vzostup nového svätca

​To však tým, ktorým ide najmä o symbol, ešte viac vyhovuje. Po tragickej smrti sa okamžite začala premena Navaľného na svätého veľkého mučeníka. Nábožensky založení ľudia mi dúfam odpustia slovník, nejde o cirkevný obrad, ale jeho sekularizovanú obdobu a ktovie, čo bude ďalej. V ruských opozičných médiách už zaznel nápad, že by sa Navaľnyj mohol stať prvým svätcom postputinského Ruska. Ak bude takýto trend pokračovať, ktovie čo nás čaká v budúcnosti…

Predstavy jeho podporovateľov sú veľkolepé: