Za Alexejom Navaľným. O dvoch ťaživých otázkach, ktoré si možno v deň pohrebu položiť

Existuje osvedčené pravidlo, podľa ktorého sa „o mŕtvych hovoria buď dobré veci, alebo nič“. Ako prvý to vraj povedal starogrécky básnik Chilón zo Sparty (4. storočie pred Kristom). Pôvod tejto myšlienky očividne siaha ku kultu predkov: starovekí Gréci si svojich predkov vážili, uctievali, aj sa ich obávali - snažili sa ich nenahnevať.

Existuje však aj iná verzia týchto Chilónových slov, v originálne "τὸν τεθνηκóτα μὴ κακολογεῖν" - doslova "po smrti nepreklínaj". To znamená, že je zlé ubližovať zosnulému, ale už nám výrok nezakazuje snahu o objektívne zhodnotenie skutkov a života zosnulého.

Alexej Navaľnyj sa už dávnejšie stal symbolom (najmä pre Západ) kritiky Putina a jeho režimu v Moskve. Viac moci, ktorú tento politik mal, vyplývala práve z toho symbolu, ako reálneho postavenia v ruskej politike. V Štandarde som o ňom už viackrát kriticky písal, ale tentokrát je to iné, počas celého textu treba mať na pamäti majestát smrti, tento mladý muž odišiel na večnosť skôr, ako mal.

Vzostup nového svätca

​To však tým, ktorým ide najmä o symbol, ešte viac vyhovuje. Po tragickej smrti sa okamžite začala premena Navaľného na svätého veľkého mučeníka. Nábožensky založení ľudia mi dúfam odpustia slovník, nejde o cirkevný obrad, ale jeho sekularizovanú obdobu a ktovie, čo bude ďalej. V ruských opozičných médiách už zaznel nápad, že by sa Navaľnyj mohol stať prvým svätcom postputinského Ruska. Ak bude takýto trend pokračovať, ktovie čo nás čaká v budúcnosti...

Predstavy jeho podporovateľov sú veľkolepé:

„Navaľnyj (...) je predurčený stať sa otcom zakladateľom budúceho Ruska. Teraz bude s nami navždy ako úžasný vzor. Ako mesiáš. Ako superhrdina mnohých generácií, na ktorého príbehu budú vyrastať deti.“ Tak to napísal slovenským čitateľom známy Michail Zygar.  

Velebenie tohto druhu presahuje všetky rozumné hranice. Navyše, podobne sa správajú aj mnohí politici, len nedávno sa niektorí z nich pri zmienke jeho mena znechutene mračili a nikdy by si s ním nepodali ruku. Teraz sa im stal užitočný a naučili sa ho zbožňovať. Pravda, v Európe je najviac takých, ktorí túto metódu uplatňujú už dlhšie, dávno pochopili, že sa nikdy k moci nedostane a preto s ľahkosťou tento symbol podporovali. V Európskom parlamente, pravda, sa nedajú vylúčiť aj naivnejšie typy.

Aj tu však platí, že nikto, naozaj nikto by nemal zomrieť vo veku 47 rokov za nejasných okolností vo väzbe, kde predtým skončil z pochybných dôvodov. Ale ani nezaslúžený trest a náhla smrť nerobia z nikoho sami o sebe vzor pre budúce generácie. Nároky treba mať vyššie, na vzor je potrebný život, ktorý poráža hriech, úprimnosť a odhodlanie k dobru, kde sú cieľ aj prostriedky vedené cnosťami.

Kľukatá cesta

Pokiaľ ide o životnú cestu Navaľneho, tá nebola takto priama ani transparentná. Politickú kariéru začal v liberálnej prozápadnej strane Jablko, ktorú viedol Grigorij Javlinskij. Rýchlo si však uvedomil, že tam nie je žiadna perspektíva osobného rastu, Rusi to vedia lepšie ako ľudia zo Západu, Javlinskij je známy ako značne autoritársky líder.

Bol to časy, keď v Rusku vrcholili nacionalistické nálady, spôsobené prílevom migrantov z Kaukazu a strednej Ázie. Navaľnyj cítil, že na týchto témach môže rýchlo vyrásť. Nedávny liberál a západniar sa pohotovo premenil na nacionalistu na hrane fašizmu (niektorí veria, že za hranou). V patriotickom hnutí preukázal svoje prirodzené schopnosti a stal sa známym pouličným politikom.

Keď neskôr štátne orgány začali bojovať proti nacionalistom, Navaľnyj si včas všimol zmenu vetra a opustil vlastenecký tábor. Presedlal na biznis. Okolo seba videl veľa korupcie a pochopil, ako to dráždi podnikateľov. A opäť vďaka tomu presne vystihol trend: boj proti korupcii si spoločnosť žiadala.

Navaľnyj šikovne využil svoj politický kapitál a vzťahy, aby sa stal bojovníkom proti korupcii číslo 1. Na Západe sa už neriešilo, ako to dosiahol, ale v Rusku to téma bola. Podľa niektorých zdrojov Navaľnyj konal na objednávku určitých štruktúr, ktoré mu dodávali kompromitujúce informácie o svojich mocenských konkurentoch, a on to zverejňoval ako výsledok vlastných zistení. Bol teda iným prípadom ako Politkovská, boj proti korupcii mu zabezpečoval nielen nebezpečných nepriateľov, ale aj mocných priateľov. Po niekoľkých rokoch tejto činnosti sa ukázalo, že nepriatelia boli početnejší.

Ale jeho činnosť bola pre Rusko prínosom. Navaľnyj za to dostal dosť peňazí, aby si spomenul na svoje politické ambície a vytvoril kvázi stranícke štruktúry po celom Rusku. Tieto sa venovali ani nie tak vyšetrovaniam káuz, ako politickým akciám a voľbám. Aby upútal viac pozornosti, začal hovoriť o korupcii najvyšších vládnych úradníkov a štátnych činiteľov. Bol odvážny, čo mnohým imponovalo, zjavne však precenil svoje možnosti. Represívny systém sa prebudil a začal konať. Samozrejme to urobil na ruský spôsob, hrubo a kruto. A Navaľného vysokopostavení priatelia a klienti mu už nedokázali (alebo už nechceli) pomôcť...

Requiescat in pace

Skrátka, Alexej Navaľnyj bol kontroverzná osoba, ale nie viac, ako celá táto kontroverzná doba v Rusku. Aktívne hľadal miesto, kde by mohol ukázať svoje skutočne mimoriadne schopnosti, dokázal z toho vyťažiť slávu aj mnohé výhody. Ale keďže sa dnes jeho pohreb koná v pravoslávnom chráme, možno aj tam niektorí vo svedomí pocítia, že skutoční svätci nehľadajú úžitok pre seba, ale pre iných.

Vyvstávajú tu dve otázky, ktoré sú dôležité pre pochopenie témy. Prvá znie, prospel Navaľnyj spoločnosti, bol jeho boj proti korupcii prospešný? Obávam sa, že odpoveď je prinajmenšom skeptická, až negatívna. Navaľnyj odhaľoval jedných skorumpovaných v prospech iných, čo asi neznamená, že by významnejšie zmenil rovnováhu dobra a zla. Okrem toho, ak sa opozičný politik venuje takmer výlučne boju proti korupcii, nie je to dostačujúci program. Nie preto, že by sme kradnutie ospravdlňovali, ale komplikovaná doba nám pripomína, že sú ak horšie javy, ako korupcia.

Druhá a ešte ťažšia otázka  znie, čo Navaľného po škandále s otravou priviedlo späť do Ruska. Mnohým to bolo jasné už vtedy, mnohým je to jasné dnes: bol to omyl, nesprávne vyhodnotenie situácie, alebo, ako dnes tvrdia jeho prívrženci, akt sebaobetovania.

Samozrejme, nemôžeme vedieť, na čo Navaľnyj v tej chvíli myslel. Ale je naozaj ťažké uveriť, že by chcel zámerne napodobniť náboženské postavy a okázalo sa sebaobetovať.

S istotou však viem doložiť, že medzi časťou ruskej inteligencie sa rozšírila predstava, že hneď ako Navaľnyj dorazí, vypukne v Rusku revolúcia a Putinov režim padne. Ak tejto ilúzii aj sám Navaľnyj podľahol, prišlo ho to draho.

Ako to už chodí, existuje aj konšpiračná verzia, podľa ktorej sa s Navaľným zopakovala operácia „Syndikát“, čo je odkaz na rok 1924, keď čekisti vylákali kontrarevolucionára Borisa Savenkova do Sovietskeho zväzu, a presvedčili ho, že tam existuje mocná organizácia jeho prívržencov. Ale neznie to oveľa pravdepodobnejšie, ako ďalšie konšpirácie, že ho zabili západní agenti, aby urobili zle Putinovi.   

Dnes to ale treba dať všetko bokom a spomenúť si na jeho dušu, aj jeho deti a rodinu. Kiežby sa mu dostalo pokoja aspoň ako obyčajnému človeku. Cítim ľútosť nad jeho nezaslúžene skorou smrťou, a súcit s jeho rodinou a blízkymi.

Nech odpočíva v pokoji. Amen.