Americký minister obrany Lloyd Austin vo štvrtok vyhlásil, že Izrael od začiatku vojny v Gaze zabil viac ako 25-tisíc palestínskych žien a detí. Reagoval tým na otázku, ktorú dostal počas výpovede pred výborom Snemovne reprezentantov USA pre ozbrojené sily.
Keďže Austin zodpovedá za armádu a má po prezidentovi najlepšie spravodajské informácie, z jeho vyhlásenia, ktoré sa dostalo na titulky svetových médií, sa expresne rýchlo stala PR katastrofa.
Už po pár hodinách preto prišiel čas na žehlenie. Dvojnásobné. Hovorkyňa jeho rezortu Sabrina Singhová spresnila, že šéf Pentagónu len reprodukoval čísla palestínskeho ministerstva zdravotníctva v Gaze, ktoré je ovládané Hamasom, a teda, že v podstate ani nemal na mysli ženy a deti, ale všetky obete ako také.
Natískajú sa dve otázky a jedna poznámka, ktoré sprevádza podozrenie, že Spojené štáty o skutočnom rozsahu civilných obetí veľmi dobre vedia a zahmlievajú: Naozaj minister nerozumel prostej otázke? Skutočne si myslí, že výbor sa ho pýta na tvrdenia Hamasu dohľadateľné za pár sekúnd a nie na vlastné informácie? A mimochodom, poznámka pod čiaru: Hamas dnes hovorí celkovo o vyše 30-tisíc, nie 25-tisíc obetiach.
Bez ohľadu na tieto špekulácie, platí, že počet civilných obetí v Gaze je – najmä vzhľadom na krátke trvanie konfliktu – mimoriadne desivý.
Pokiaľ je reč konkrétne o ženách a deťoch, momentálne ich môže byť zhruba 20-tisíc, alebo asi dve tretiny z celkového počtu mŕtvych, čo je všeobecne akceptovaný pomer.
Keďže v Gaze všetko kontroluje militantné hnutie, dáta o počte obetí sú pravidelne predmetom spochybňovania, či už viac alebo menej otvoreného. Ich pomerne veľkej relevancii však hrajú do karát minimálne dve veci.
V decembri minulého roka, keď palestínske ministerstvo uviedlo, že počet obetí dosiahol takmer 16-tisíc, denník Times of Israel s odvolaním sa na vysokých vojenských predstaviteľov napísal, že o život v Gaze prišlo okolo 5-tisíc bojovníkov Hamasu a 10-tisíc civilistov, čo je takmer zhodný údaj.
Britský denník Guardian takisto podotýka, že záznamy ministerstva vo viacerých konfliktoch v minulosti boli vo všeobecnosti v súlade s inými zdrojmi: napríklad po krátkej vojne medzi Izraelom a Hamasom v roku 2014 uvádzalo číslo 2 310 mŕtvych, zatiaľ čo OSN neskôr dospela k odhadu 2 251 a Izrael 2 125.
Vysoké počty civilných obetí sú však len jedným z mnohých rozmerov tragédie, ktorá sa od vlaňajšieho októbra na Blízkom východe odohráva.
Podľa nedávneho vyjadrenia OSN sa takmer 600-tisíc ľudí v Gaze, čo je štvrtina tamojšej populácie, nachádza len na krok od hladomoru. Osobitný spravodajca OSN pre právo na potraviny Michael Fakhri z tejto situácie obviňuje priamo Izrael a tvrdí, že tak robí vedome, čo označuje za „vojnový zločin“. Denník New York Times s odvolaním sa na Al-Džazíru informoval, že existujú prípady, keď od hladu zomreli aj dvojmesačné deti.
Ako už Štandard písal začiatkom roka, na celom území Pásma Gazy bola zničená zhruba tretina budov a v najviac postihnutých oblastiach až štyri pätiny. V súčasnosti je situácia ešte bezútešnejšia. Agentúra AP uviedla, že miera devastácie je horšia ako pri zničení sýrskeho Aleppa alebo pri ruskom bombardovaní Mariupolu.
Vnútorne vysídlených je vyše 80 percent obyvateľov, tí sa koncentrujú okolo mesta Rafah na juhu Gazy, v ktorom sa v súčasnosti zdržiava približne 1,5 milióna ľudí. Utekať už nemajú kam.
V oblasti medzitým takmer úplne skolaboval zdravotnícky a školský systém, dodávky energií a doprava. Bombardovanie, ktoré Izrael v obrovskej miere uskutočňuje neriadenými bombami, poškodilo aj mnohé tamojšie byzantské kostoly, starobylé mešity, továrne, nákupné centrá, luxusné hotely, divadlá, reštaurácie, kaviarne a iné objekty. Územie Palestínčanov sa v priamom prenose mení na mesačnú krajinu.
Dojem, ktorý Izrael vytvára, podčiarkujú aj niektoré vyjadrenia popredných izraelských politikov. Nissim Vaturi, podpredseda parlamentu, vlani v novembri navrhol, že cieľom izraelskej armády je urobiť „nie menej, ako vypáliť Gazu“. Minister pre kultúrne dedičstvo Amichai Elijahu sa zase pohrával s možnosťou zhodiť na Pásmo Gazy atómovú bombu. Minister obrany Yoav Gallant v októbri 2023 vyhlásil, že bojujú proti „ľudským zvieratám“. Spomenúť možno aj vyhlásenia izraelských ministrov Becalela Smotriča a Itamara Ben Gvira, ktorí na prelome rokov obhajovali presídlenie Palestínčanov mimo Pásma Gazy a zabratie územia židovskými osadníkmi.
Hoci platí, že Izrael mal po útoku Hamasu právo na ozbrojenú odpoveď, na primeranosť už podľa tvrdých dát dávno rezignoval a jeho správanie voči Gaze napĺňa znaky genocídy. Akokoľvek tvrdo to znie.
Na porovnanie, Rusko od začiatku agresie proti Ukrajine podľa najnovších dát od OSN zabilo asi 10 500 civilistov. Ukrajina je pritom viac ako pätnásťkrát ľudnatejšia ako pásmo Gazy a vojna trvá 24 mesiacov, nie päť ako v prípade konfliktu medzi Hamasom a Izraelom. Podobnú disproporciu by sme našli aj pri porovnaní s inými konfliktmi.
Konflikt v husto obývanom území nevyhnutne vedie k takýmto výsledkom, za vedenie vojny však zodpovedá Izrael, ktorý pre bezpečné umiestnenie palestínskych utečencov neurobil dosť. Vojnu v Gaze vedie spôsobom, akým Rusi viedli vojnu v Mariupole, a to platí aj napriek rozdielu, že Izrael bol na rozdiel od Ruska napadnutý.
Mnohé štáty sveta sú tým pohoršené, ale Západ má zavreté oči aj uši. Slovenská, európska aj americká odpoveď na tieto bezprecedentné zločiny je neskrývane alibistická. Zatiaľ čo pri Rusku sme boli schopní uvaliť tvrdé sankcie aj na športovcov alebo umelcov, Izrael buď Západ podporuje (najmä USA a Nemecko), alebo – aby sa nepovedalo – občas slovne pokarhá.
Ak však Západ nechce prísť o svoju povesť, ak myslíme svoje deklarácie o rešpekte k pravidlám vo svete aspoň trochu vážne, musí sa to zásadným spôsobom zmeniť. Možností nie je veľa a sú známe. Buď enormný diplomatický tlak na Izrael, ukončenie priamej podpory alebo v krajnom prípade aj zavedenie sankčného režimu.
So zreteľom na to, že izraelský vojnový kabinet už má na stole vojnové plány na dobytie mesta Rafah, kde sa celé pásmo v podstate skoncentrovalo, platí, že o päť minút dvanásť už dávno bolo.