Ivan Korčok zvíťazil v prvom kole prezidentských volieb, a to aj v konzervatívnych regiónoch Slovenska. Pomohla mu podpora KDH, hoci nijako nezmenil liberálny program. Tak ako poslanec Gyimesi prekvapil tým, že vidí v Pellegrinim obhajcu tradičných hodnôt, tak predseda KDH Majerský prekvapuje, keď označuje Korčoka za „umierneného konzervatívca“.
Pred druhým kolom sú tu dvaja skôr slabší a dlhodobo prispôsobiví kandidáti, za ktorých sa s prekvapivým zápalom angažujú politici, ktorí reprezentujú niečo iné. Chaos sa tým len zbytočne zväčšuje. Konzervatívni voliči čelia pred druhým kolom dileme, pri ktorej nejde len o demaskovanie Korčoka ako vlastenca, alebo Pellegriniho ako tradičného politika, ale uvedomenie si, že medzi obidvomi nie je v niektorých témach skutočný rozdiel.
Zároveň platí, že isté rozdiely medzi nimi sú. Charakterové, osobnostné, aj politické.
Tento text ponúka krátku úvahu, ako si namiesto pátosu v takejto voľbe osvojiť pragmatizmus.
Obaja kandidáti majú kariérne typy osobnosti. Nevytŕčajú z radu, ani sa nikdy neangažovali, ak by to ohrozilo ich záujmy. Povedané s Maxom Weberom, obidvaja vytrvalo žijú „z politiky“. Snaha Korčoka diskreditovať Pellegriniho ako „podržtašku“ preto pôsobí komicky. Je to, akoby trpaslík vášnivo obvinil iného trpaslíka, že je nižší. Korčok aj Pellegrini boli členmi jednej vlády, lojálne spolupracovali s Ficom, aj sa mu obaja politicky postavili, keď z toho kariérne profitovali. Pokiaľ ide o politický charakter, sú si skôr podobní ako odlišní.
Možno predpokladať, že v ich osobnostných charakteroch sú aj dôležité rozdiely, ale o tom sme sa v kampani nedozvedeli dosť. Nevieme, či Pellegrini okrem nadštandardných príjmov z funkcií dokázal prijať aj úplatok, ale isté podozrenia v kauze Mýtnik tu z minulosti sú. Pri Korčokovi takéto podozrenia nezazneli vôbec, určitou výnimkou bola kauza Evka.
Foto: Korčok/FB
Paradoxný je rozdiel medzi nimi, keď ide o témy ako registrované partnerstvá či transsexuálna agenda. Pellegrini v minulosti za partnerstvá už hlasoval, Korčok bol členom vlády za stranu, ktorá chcela zväzky osôb rovnakého pohlavia postaviť na úroveň manželstva. V transagende Korčok sedel vo vláde, ktorá túto agendu posunula výrazne ďalej – a neozval sa proti. Pellegriniho ministerka tieto štandardy dlho nedokázala zrušiť, a stalo sa tak až dnes - na požiadanie SNS. V tom je teda posun.
Posunul sa aj Korčok, ktorý už hovorí, že na Slovensku na homozväzky už „dozrel čas“, Pellegrini zase, že to nie je dôležitá téma. Ignorantom je aj Korčok, ktorý existenciu niektorých kultúrno-etických výziev ani len nevníma. Nech sa na to pozrieme akokoľvek, ak je konzervatívnym postojom to, že o týchto témach sa nevyjednáva, tak je vzdialený obom.
Opäť sa skôr strápňujú tí kresťania, ktorí namiesto realizmu volia realite vzdialený pátos. Pri neúspešných politikoch z okolia Hegera to prekvapuje menej, ako pri kresťanoch z akademickej obce či verejného života.
Väčší je medzi nimi rozdiel v právnych sporoch. Korčok odmietol zrušenie ÚŠP. Zrušenie tejto inštitúcie je, naopak, zrejme príspevkom Pellegriniho strany (naznačil to Fico v rozhovore pre Štandard, keď tvrdil, že Smeru stačil koniec Lipšica na čele ÚŠP).
Dnes ešte nevieme definitívne povedať, či je to spor o právny štát alebo len o jeho podobu. Ak by to bol spor o právny štát v jednoznačnej podobe, potom by ÚŠP nemohol niesť diel zodpovednosti za porušovanie niektorých práv a nadkvalifikovanie niektorých obvinení. K tomu však dochádzalo. Ale zároveň ÚŠP dokázal vysokú úspešnosť v iných kauzách, ktoré sa dostali pred súd a skončili odsúdením páchateľov. Tam bol Lipšicov úrad úspešný. Bez toho, aby sme vedeli, ako bude fungovať trestanie politickej korupcie bez ÚŠP, je to trochu otvorená otázka. Napovedať nám môže iba skúsenosť z minulosti a kredit generálneho prokurátora Žilinku.
Pripusťme, že Korčok pôsobí v tejto agende presvedčivejšie, ale len na body, keďže nevníma porušenia zákonov a ľudských práv, ktoré už priznali súdy či slovenské ministerstvo spravodlivosti za ministerky Kolíkovej.
Väčší je rozdiel v otázke vojny na Ukrajine a najväčší v téme suverenity a straty práva veta v EÚ.
Pellegrini na rozdiel od Korčoka neverí vo vojenské riešenie konfliktu, zároveň hovorí, že na Ukrajinu nevstúpi noha slovenského vojaka. Treba to privítať, ale aj napriek tomu sa Pellegrini v téme vojny neangažuje presvedčivo, svoj postoj odvodzuje od väčšiny spoločnosti a politiky Ficovej vlády. Je tým bližšie k realite, ale chýba mu viac integrity.
Do tretice, zatiaľ čo Pellegrini absolútne odmieta stratu práva veta Slovenska v EÚ, Korčok sa nebráni „debate, ako s tým niečo urobiť“. Čím len nepriamo hovorí, že sa prispôsobí väčšine, ak by koniec práva veta presadzovali veľké štáty.
Aj keď si konzervatívny volič rozdelí body v týchto otázkach, favorita na druhé kolo nenájde. Pomôže jedine, ak povýši jednu otázku nad iné. Ale ani to z Pellegriniho ani z Korčoka niečo v zmysle umiernene konzervatívneho kandidáta neurobí.
Nemôžem si pomôcť, ale prezidentské voľby možno viac ovplyvňujú dynamiku parlamentnej politiky ako vlastné budúce pôsobenie víťazného kandidáta v pozícii hlavy štátu. SNS a Maďari budú viac prepojení s vládou, KDH a niektorí akademici sa až osudovo zblížili s progresívcami. Tretí, konzervatívne orientovaný pól politiky tak trpí najviac.
Akoby nestačilo, že dvaja neveľmi odlišní kandidáti predstierajú s podporou médií zápas o všetko, ešte sa s nimi musia strápniť aj tí, ktorí si mohli zachovať zdravý rozum.
Pritom v tejto situácii sa javí ako pomerne rozumná aj tretia voľba: nevoliť vôbec.