Predstavte nám nadáciu, v ktorej pracujete.
Zakladateľkou nadácie je Magdaléna Bigajová. V Poľsku založila Inštitút digitálneho občianstva, ktorý hovorí nielen o digitálnej hygiene, ale o tom, že ako ľudia máme právo požadovať, aby bol digitálny priestor prospešný pre nás všetkých, že to nie je miesto vytvorené výlučne korporáciami, ktoré nám diktujú svoje podmienky. Ale aj my, používatelia, ktorí využívame to, čo nám technológie ponúkajú, máme právo požadovať, aby bol tento priestor bezpečný a prospešný pre nás všetkých.
V rámci vašich aktivít sa sústreďujete na popularizáciu takzvanej digitálnej hygieny. Ako vyzerajú takéto školenia?
Veríme vo vzdelávaciu triádu, čo znamená, že naozaj chceme s naším vzdelávacím obsahom o digitálnej hygiene zasiahnuť tri strany trojuholníka. Jednu tvoria rodičia, druhú učitelia a tretiu deti. Ak jedna zo strán chýba, vzdelávanie má menší efekt. Ak budeme deti v školách učiť, čo je digitálna hygiena a ako s ňou zaobchádzať, no rodičia doma o tom nebudú nič vedieť, nebudú svoje dieťa kontrolovať, nebude to efektívne.
Uvedomujú si rodičia, čo im hovoríte alebo je to pre nich úplne nové?
Väčšinou sú to pre nich úplne nové informácie. Sú prekvapení, ak im povieme, že dieťa by nemalo mať smarfón. V rámci školení však začíname tým, prečo sme od technológií takí „závislí“ a prečo ich máme tak radi. Prečo nás vťahujú do svojho virtuálneho sveta tak intenzívne. Vysvetľujeme im, že máme na to ako ľudia jednoducho biologickú predispozíciu. A technologické korporácie navrhujú svoje zariadenia špeciálne tak, aby pútali našu pozornosť čo najdlhšie.
Ako na to rodičia reagujú?
Táto téma ich prekvapuje najviac, pretože málokto si uvedomuje, že v tomto nie sme priamo vinní. Samotný smartfón využíva slabiny nášho mozgu. Smartfón, aplikácie a rôzne online portály sú špeciálne navrhované tak, aby využívali tie vlastnosti mozgu, ktoré nás nabádajú na neustále používanie obrazovkových zariadení. Dobre to poznajú behaviorálni vedci a psychológovia, ktorí tieto aplikácie spoluvytvárajú.
Prekvapuje ich aj fakt, že digitálna hygiena neprichádza automaticky, ale že ju musia aktívne a vedome začleňovať do života.
Veľmi často sa stáva, že rodičia nemajú doma zavedené žiadne „pravidlá obrazoviek”. Často nám vravia, že telefóny alebo prístup na internet vo všeobecnosti dávajú deťom preto, lebo ho majú aj iní. Bez toho, aby sa zamysleli nad tým, či a aké hranice deťom nastaviť, ako to urobiť a prečo ich vlastne potrebujú.
Existujú aj negatívne reakcie rodičov na vaše školenia?
Ani veľmi nie. Skôr existuje skupina rodičov, ktorí počuli, že deti by mali mať kontakt s technológiami už od začiatku ich života, pretože toto je éra budúcich programátorov, budúcich špecialistov pracujúcich napríklad s umelou inteligenciou. A že ak sa ich deti nenaučia programovať v piatich rokoch, budú to mať neskôr na trhu práce ťažké. Myslím si, že to skôr vyjadruje starostlivosť o dieťa. Občas sa ozývajú aj hlasy, že sa predsa nedá žiť ako v stredoveku, že toto je moderný svet a treba deti naučiť, ako sa s tým vyrovnať.
Zakazovať deťom čokoľvek dokáže byť veľmi pálčivé. Čo odporúčate, ako pri tom postupovať?
Rodičia si musia uvedomiť, a potom to aj dieťaťu vysvetliť, že obmedzenie či zákaz telefónov nie je o zlomyseľnosti rodičov namierenej voči deťom. Že sú to jednoducho zdravé hranice, ktoré si treba klásť, často aj sami sebe, nielen deťom.
Vo všeobecnosti sa snažíme osloviť rodičov preventívne. Snažíme sa, aby si uvedomili, že zásady digitálnej hygieny nestačí uplatňovať len vtedy, keď sa vyskytne problém, keď dieťa nechce pustiť mobil z ruky, je precitlivené, zle spí. Prevencia v podobe digitálnej hygieny sa dá veľmi ľahko implementovať a neodradí ich, pretože od nich nevyžaduje veľa práce.
Aké tipy dávate rodičom, aby im pomohli naučiť deti lepšie používať telefón?
Rodičia musia začať od základov. Učiť deti pohybovať sa v digitálnom svete by malo byť rovnaké, ako učiť ich žiť v reálnom svete. Nie je to teda tak, že dáme dieťaťu telefón napríklad v desiatich rokoch, pretože si myslíme, že je pripravené, a potom hodinu sedíme a robíme mu prednášku, na čo ho potrebuje, ako ho používať a čo s ním nesmie robiť. To všetko sa deti musia učiť postupne, od mala.
Už pri narodení nás dieťa vidí, ako používame telefón, takže určité poznatky získava pozorovaním z nášho správania sa. Preto od chvíle, keď si už dieťa uvedomuje telefón, mu musíme vysvetliť, na čo slúži a prečo ho používame. Prečo niekedy máme telefón v ruke a inokedy nie.
Existuje veková hranica, kedy je vhodné dať dieťaťu telefón?
Odborníci o žiadnom limite nehovoria, pretože každé dieťa je iné. Niektoré budú pripravené vo veku 10 rokov a iné vo veku 13 rokov. V skutočnosti je to rozhodnutie na rodičovi, ale musí byť podporené prácou a výchovou, ktorú sme už s dieťaťom urobili. Aby dieťa vedelo, prečo telefón potrebujeme, na čo slúži a aké sú možné hrozby spojené so surfovaním po internete.
Čo ak chcú byť rodičia len v kontakte so svojím dieťaťom, keď začne chodiť do školy či škôlky?
Pokiaľ ide iba o kontakt s dieťaťom, napríklad chceme vedieť, že odišlo zo školy, je v bezpečí a vracia sa domov, je možné mu zadovážiť inteligentné hodinky. Toto zariadenie slúži len na komunikáciu. Alebo takzvaný „hlúpy telefón” [z ang. dumb phone, pozn. autora], ktorý slúži len na komunikáciu. Podobne ako naše staré tlačidlové Nokie. Najdôležitejšie je, že tieto telefóny nemajú prístup na internet. Pretože práve internet odlišuje smartfón od bežného telefónu. Všetci vieme, že práve internet je to miesto, kde sa nachádza rôzny obsah, často veľmi nevhodný pre deti a my nie sme schopní neustále kontrolovať, čo dieťa na internete robí.
Čiže smartfón je len skrinka, skutočným „jedom” pre deti je internet?
Áno. Je to ako so sladkosťami. Čokoláda sama osebe nie je zlá. To cukor v nej nám škodí.
Ak teda rodičia často nedovoľujú svojim deťom jesť veľa sladkostí, prečo im dávajú neobmedzený prístup k obsahu na internete?
To je presne úloha nás rodičov. Keď dávame dieťaťu prístup na internet, musíme nastaviť rodičovskú kontrolu. Dnes existujú programy, ktoré inštalujeme do telefónu dieťaťa a v počiatočnom období používania internetu filtruje určitý obsah. My ako rodičia kontrolujeme, čo dieťa robilo, aké videá sledovalo alebo čo hľadalo vo vyhľadávači. A predovšetkým blokujeme určité výrazy, ktoré nechceme, aby dieťa na internete našlo.
Viem si predstaviť, že deti sú schopné túto kontrolu obísť...
Deti sú naozaj šikovné a ak chcú, tak to obísť vedia. Základom toho všetkého teda nemôže byť len rodičovská kontrola, napríklad softvér nainštalovaný v telefóne dieťaťa. Základom musí byť dôvera. Nie je to tak, že dieťaťu dáme telefón a tajíme, že tam je rodičovská kontrola a potichu kontrolujeme, čo robilo. To nie. S dieťaťom treba otvorene hovoriť o tom, že je to pre jeho dobro. Dieťa si to musí uvedomiť.
Samozrejme, hoci môžeme mať s dieťaťom dobrý vzťah, deti niekedy dokážu testovať naše hranice, čo môžu a čo už nie. To, že s dieťaťom máme vybudovaný vzťah, automaticky neznamená, že nedôjde k zakopnutiam. Z ich strany stále môžu byť pokusy o podvádzanie. To je normálne. Takže to môžeme zaradiť do rozhovoru a povedať: Pozri, videl som, že niečo, čo sme si nastavili, nefunguje. Poďme sa o tom porozprávať. Ak si s dieťaťom vytvoríme vzťah plný dôvery, neviem si predstaviť, že by to skončilo neúspechom. Nikdy však nemôžeme dieťaťu niečo prikazovať z pozície vládcu, s hrozbou trestu. Komunikujme, načúvajme, a keď sa niečo pokazí, prediskutujme to.
Pre rodičov je to veľká výzva, najmä preto, že viesť takéto úprimné rozhovory doma je často ťažké...
To je na tom to najťažšie. Naša generácia, generácia mladých rodičov, ktorí nevyrastali v časoch pred smartfónmi, nemajú skúsenosti s tým, čo robiť. Naši rodičia nám dali telefóny, keď sme mali 15, 16, 17 a oveľa viac rokov. A neboli to ani smartfóny. Terajší rodičia sú v tom trochu stratení. Myslia si, že ak má mobil každé dieťa v triede už v 7 rokoch, tak ho musím dať aj ja svojmu dieťaťu. Niektorí ani len netušia, že existuje niečo také ako rodičovská kontrola. Neuvedomujú si, že ich dieťa môže byť vystavené obsahu, ktorý je preň nevhodný dokonca aj vo chvíli, keď sedí vedľa nich na gauči.
Napríklad dnes je vek prvého kontaktu s pornografickým obsahom približne 10 rokov. Zvyčajne deti na takýto obsah natrafia náhodou. Napíšu nesprávne veci alebo sa im pri hraní hry zobrazí reklama a kliknú na ňu. Rodičia si musia byť vedomí toho, že keď má ich dieťa prístup na internet, skôr či neskôr sa určite stretne s obsahom, ktorý je preň nevhodný a musia byť na to pripravení.
Ak sa ako rodičia rozhodneme, že dieťa nebude mať smartfón, ako mu to treba vysvetliť? Častým argumentom detí býva, že ho majú všetci naokolo.
Toto je stará a veľmi ťažká téma. Vždy to bolo tak, že niektoré deti mali k niečomu prístup a iné nie. Táto téma zákazu smartfónov je medzi rodičmi momentálne veľmi horúca. Vždy odporúčame dieťaťu vysvetliť, že to nie je prejav našej zlomyseľmosti, ale obáv. Že nie sme zlí rodičia, ale že si myslíme, že telefón preňho v tejto chvíli nie je dobrý nástroj, že ho ešte nepotrebuje.
Nebojme sa svojim deťom povedať veci priamo. Prísť k nim a povedať – počúvajte, my dospelí tiež musíme niekedy bojovať, aby sme stále nesedeli s telefónom v ruke, lebo nám dáva potešenie, a to sa časom môže zmeniť na závislosť, ktorú je ťažké ovládať. Môžeme mu povedať, že chceme, aby dostalo smartfón čo najneskôr, aby prežilo šťastné detstvo a malo čas na svoje koníčky.
Je to ťažké, pretože deti sú určite vo veku, keď je názor ich rovesníkov dôležitejší ako názor ich rodičov, ale predovšetkým musia vedieť, že je to prejav nášho záujmu a nie zlomyseľnosti.
Ak je problém napríklad v tom, že sa deti boja vylúčenia zo skupiny, pretože nehrajú hru, ktorú hrá celá trieda, môžeme to urobiť tak, že mu hru sprístupníme na našom zariadení, pod naším dohľadom a za našich podmienok. Potom má dieťa pocit začlenenia sa do skupiny a v škole nie je outsider. Na to však nepotrebuje vlastné zariadenie.
Virtuálny priestor dokáže ovládnuť svet detí. Ich rozhovory s rovesníkmi sa často točia okolo rovnakých hier, memov alebo videí. Ako sa dá vytvoriť podmienky pre dieťa, ktoré nemá mobil, ale jazdí na koni, hrá na hudobnom nástroji, aby nestratilo vášeň k svojim koníčkom len preto, že sa o tom nemá medzi spolužiakmi s kým porozprávať?
V prvom rade sa oplatí aktívne hľadať ľudí, ktorí robia podobné veci. V skupine je sila. Poznám už veľa takých rodičov, ktorí sa spájajú po triedach. Snažia sa nájsť podobne zmýšľajúcich rodičov, ktorí si povedia, že 10-ročné dieťa nemá mať telefón, a zoberú svoje deti na nejaký výlet, urobia im spoločný program. Ako rodičia môžeme vyhľadávať takýchto priateľov. Ak má naše dieťa rado hudbu či jazdu na koni, môžeme sa spriateliť s inými dospelými, ktorých deti majú rovnaké záujmy. Vytvárajme deťom príležitosti na kontakt s inými deťmi, ktoré robia to isté.
Niekedy sú však rodičia ešte viac zamotaní v sociálnych sieťach ako ich deti. Napríklad zverejňujú fotografie a videá svojich detí na internete. Ide v týchto prípadoch o narušenie súkromia dieťaťa? Je to nejako legislatívne podchytené?
V tomto bode je obraz dieťaťa spravovaný rodičom až do veku osemnástich rokov. Pokiaľ rodič nezverejňuje nezákonný obsah, napríklad detskú pornografiu alebo otvorene neukazuje násilie na dieťati, teda bitku alebo napríklad pitie alkoholu, potom rodič môže takýto obsah zverejniť.
Legislatívne snahy existujú najmä na západe vo Francúzsku, kde zákonodarcovia pracujú na zavedení niektorých zákazov. Ich cieľom je, aby sa rodičia poriadne zamysleli nad tým, čo robia svojim deťom. Tento jav sa nazýva sharenting [zo spojenia slov share (zdieľať) a parenting rodičovstvo, pozn. autora]. Rodičia to robia veľmi často. Tu nastupuje úloha pedagógov a štátu, aby rodičov upozornili, že to nie je bezpečné. Že jedna vec je zverejniť fotku svojho dieťaťa raz za rok, pretože sme naň hrdí a chceme ukázať, že napríklad vyhralo súťaž, a druhá vec je, keď každý deň zverejníme fotku dieťaťa v rôznych zvláštnych situáciách, ukazujúc svetu celý jeho život.
Tiež si myslím, že sa to skôr či neskôr bude musieť riešiť. Ja osobne to veľmi uvítam, pretože škála tohto javiska sa neustále zväčšuje. Existujú aj influenceri, ktorí na svojich deťoch jednoducho zarábajú peniaze a berú to ako skvelú príležitosť propagovať plienky, oblečenie a iné pomôcky a hračky. Samozrejme za peniaze. A tento rodičovsko-influencerský biznis momentálne skutočne prekvitá. Točí sa v tom veľmi veľa peňazí.
Existujú prípady, že dospelí, ktorých fotky v detstve dávali rodičia na sociálne siete, dnes hovoria, že to na nich malo negatívny dopad?
Áno. Takýchto prípadov je v zahraničí už niekoľko. V Spojených štátoch a iných západných krajinách sa tieto dospelé "deti" ozývajú a hovoria, že je to pre nich traumatizujúca skúsenosť. Že sa cítili zle, keď boli vychovávaní na verejnosti a dokonca došlo aj k niekoľkým súdnym sporom. Deti žalovali svojich rodičov, pretože speňažili ich „malý život”.
Nikto z tých ľudí sa nevyjadril, že mu to neprekážalo. Každý, kto o tom hovoril, hovoril o traumatických zážitkoch. A teraz ako dospelí vinou toho trpia, lebo ich na ulici spoznávajú úplne cudzí ľudia, ktorí videli, ako sa ako trojroční zašpinili špenátom a podobne. Nie sú to ľahké témy, no zdá sa mi, že regulácia bude v tomto smere postupovať čoraz rýchlejšie. Týchto detí sa bude objavovať čoraz viac, pretože by sme si mali uvedomiť, že sociálne siete sú tu s nami pomerne krátko a generácia, ktorej fotky a videá začali rodičia zverejňovať na internete, dospieva až teraz.
Celý čas sa rozprávame o tom, že smartfóny sú zlé. Ale prečo vlastne? Čím nám škodia?
Smartfón nie je zlé zariadenie. Dizajn rôznych aplikácií, ktoré sú súčasťou tohto smartfónu, je zlý. Ako som už spomenula, všetky technologické korporácie nám poskytujú informácie „zadarmo“. Všetky aplikácie ako sociálne siete, YouTube, online hry – sú zadarmo, pretože zarábajú na našej pozornosti. A aby na našej pozornosti zarobili, musia svoje aplikácie navrhnúť tak, aby sme ich využívali čo najčastejšie.
Sú naozaj úžasne navrhnuté, pretože náš mozog miluje všetko, čo je na internete, má rád nové informácie, má rád prekvapenia, má rád sociálne kontakty. Toto všetko je v nás biologicky dané. Hoci v tomto prípade môžeme hovoriť skôr o slabine nášho mozgu, pretože aplikácie tieto slabosti využívajú a my ako ľudské bytosti tomu nedokážeme odolať. Telefón nás jednoducho láka, pretože je tým najlepším zdrojom potešenia. A aby sme s tým mohli bojovať, musíme konať aktívne. Tieto návyky pri práci s obrazovkami musíme aktívne implementovať do našich životov. S tým máme problém aj my dospelí, o deťoch ani nehovoriac.
Prečo je pôžitok z používania mobilného telefónu zlý? Prečo by sme to mali obmedzovať?
Pretože toto potešenie prichádza bez akejkoľvek námahy a je návykové. My dospelí máme už dostatočne vyvinutý mozog na to, aby sme to ovládali. Deti s tým majú problém nie preto, že by nám ako rodičom robili napriek, ale preto, že ich mozog ešte nie je vyvinutý. Vyvíja sa do dvadsiatich piatich rokov a časť zodpovedná za logiku dozrieva najneskôr. Táto prefrontálna časť, ktorá nás núti myslieť logicky a plánovať dlhodobo nám tiež umožňuje odložiť uspokojenie, čiže odmenu za námahu. Je to to, keď sme schopní čakať na nejaké potešenie, ktoré príde po dlhšom úsilí niekedy v budúcnosti.
Naše deti sú na potešenie z používania telefónu ešte citlivejšie ako my, pretože ich mozog ešte nevie, ako ho ovládať. Preto je také potrebné obmedziť tento čas strávený na telefóne, pretože ony samy ho nedokážu regulovať.
Keď sa pozrieme na to, ako vyzerá realita, vidíme, že riešenia všetkých našich každodenných problémov dokážeme mať v jednom malom telefóne, v našich aplikáciách. Naozaj už nedokážeme žiť bez telefónu?
Je pravda, že čoraz viac služieb a aj našich každodenných úloh delegujeme do digitálneho sveta. Myslím, že je to skôr o práci, ktorú musíme urobiť v offline svete. Najprv sa treba naučiť robiť veci v reálnom svete, a až potom ich prenášať do digitálneho. Áno, teraz žijeme vo svete, ktorý je neoddeliteľne spojený s novými technológiami. Ale do stredoveku sa nám veľmi vracať nechce. Nikto nechce prať bielizeň ručne, nikto nechce ísť na dovolenku s papierovou mapou v ruke, nikto sa nechce učiť mapu mesta naspamäť. To všetko máme v aplikácii. Ak toto robí náš život lepším, potom to rozhodne využívajme. Potrebujeme len vedieť, kedy nám to život uľahčuje a kedy sa až príliš spoliehame na virtuálny svet a zabúdame, aké je to kresliť ceruzkou alebo učiť sa cudzí jazyk v rozhovore s druhým človekom.
Spolupracovníčka Štandardu sa s Edytou Daszkowskou rozprávala na konferencii Pozor! Smartfón, ktorá sa v apríli konala v Krakove.