Jean-Paul mi povedal, že nemal čas na prípravu a ani na to, aby predvídal, aké budú otázky súdu. Prišiel okolo polnoci a predniesol prípad. O niekoľko hodín neskôr, hlboko v noci, súd vyniesol verdikt: konferencia mohla pokračovať. Dvere budovy Claridge sa otvorili o ôsmej ráno a konferencia prebehla bez problémov.

Jean-Paul mi povedal, že to bol takmer zázrak, že sme zvíťazili – ani nie tak pre vecnú podstatu prípadu (ktorá bola značná), ale preto, že súd súhlasil s prerokovaním prípadu v takú pokročilú hodinu a v takom krátkom čase. V rozhovore mi právnik povedal, že ďakuje Bohu za to, že vypočul jeho zúfalú modlitbu hore v tanečnej sále. Vzdáva Bohu chválu za rozsudok.

Ja tiež, ale zároveň ďakujem Bohu za Jeho prítomnosť v práci tohto právnika Jeana-Paula Van Der Welleho. Hovorím to pri každej príležitosti: ADF je absolútne nenahraditeľná. Keďže sledujem prípady týkajúce sa náboženskej slobody bližšie ako väčšina ostatných, viem, aká je ich práca dôležitá.

Je však veľmi, veľmi nákladná. Kresťania na celom svete by mali ADF štedro prispievať (niekde to je možné odpočítať z daní); nikdy neviete, kedy sloboda, ktorú zachraňuje, bude vaša vlastná. Hoci v prípade NatCon nešlo o náboženskú slobodu, rozhodlo to, že právnici ADF mali blízko ku konferencii NatCon a mali pripraveného francúzsky hovoriaceho právnika s licenciou na výkon povolania v Belgicku.

Takže to bol pre nás všetkých šťastný výsledok, hoci Jean-Paul zdôraznil, že to mohlo dopadnúť aj inak. Napriek tomu je to dôvod na oslavu.

Nemôžem si však pomôcť a musím myslieť na mnoho, mnoho ľudí a organizácií, ktoré nemajú okamžitú pomoc mocného spojenca, akým je ADF, keď sa na nich vrhnú woke aktivisti. Ak si myslíte, že sa vám niečo také nemôže stať, vaša predstavivosť je príliš obmedzená.

Tu je jeden banálny príklad, ale nie pre mňa. Pred jedným alebo dvoma dňami som písal o tom, ako britský denník Guardian, ktorý je vlajkonosičom ľavicovo-liberálneho britského establišmentu, reprodukoval selektívne upravené moje citáty prevzaté z tlačovej správy Antify.

Ako ste sa mohli presvedčiť v predchádzajúcom príspevku v mojom Denníku, vôbec som nesympatizoval s vrahom z Christchurchu, ale naopak, jednoznačne som ho odsúdil. Napriek tomu som povedal, že „mrazivou“ skutočnosťou je, že problémy, ktoré uviedol vo svojom manifeste, vrátane obrovských demografických zmien, sú skutočné a vážne – a že by sme ich mali brať vážne.

Prirovnal som ho k islamským teroristom, ktorých činy sú vždy obludné a hodné opovrhnutia, ale ktorých motivácie sa musíme snažiť pochopiť, najmä ak sú založené na opodstatnených sťažnostiach. Podobne som vysvetľoval, že boľševici, akokoľvek boli zlí, by sa nikam nedostali, keby neadresovali (a nevyužili) skutočné obavy, ktoré Rusi v tom čase a na tom mieste mali.

Je to oprávnený postreh a ja si za ním stojím. Ale denník The Guardian, ktorý zopakoval očierňovanie Antify, vyvolal dojem, že sympatizujem s vrahom z Christchurchu, ktorý v roku 2019 vystrieľal mešitu. Napísal som ombudsmanke („čitateľskej redaktorke“) sťažnosť a poskytol som celý text eseje z blogu z roku 2019, z ktorej reportéri Antify a Guardianu citovali. Toto prišlo ako odpoveď:

Vážený Rod Dreher,
Píšem vám, aby som potvrdila prijatie vášho e-mailu z 15. apríla o 23:36 britského času. Problém, ktorý ste uviedli, skúmame a budeme vás kontaktovať.

S úctou,
June Sheehan
Čitateľská redakcia

Asi to nikam neviedlo, pretože Guardian očierňovanie zopakoval v článku o konferencii NatCon aj v druhý deň jej konania. A toto očierňovanie sa opakovalo aj inde v Británii. Napríklad:

#KayBurley: Is it appropriate that Suella Braverman found herself on stage with a speaker who's under investigation for right-wing extremism & another speaker argued the Christchurch mosque shooter had legitimate concerns..?

Laura Trott: I don't think that should be the bar.. pic.twitter.com/vVRyUF3Zbc

— Haggis_UK 🇬🇧 🇪🇺 (@Haggis_UK) April 17, 2024

Konferencia zrušená – primátor Bruselu: Krajná pravica nie je vítaná

Pochybujem, že by som mal podľa britského práva právo podať žalobu za urážku na cti. Povedal som, že obavy strelca z Christchurchu boli legitímne, ale len takým istým spôsobom, ako boli legitímne obavy Unabombera z ničenia životného prostredia. Naznačiť, že v sťažnostiach teroristov by MOHLA byť legitímna obava, v žiadnom prípade neospravedlňuje zlé činy, ktoré teroristi páchajú ako politické vyhlásenie.

Organizátorov NatConu neprávom perzekvoval starosta jednej z bruselských štvrtí, ale to by Yoramovi Hazonymu nedávalo právo podpáliť radnicu. A ak by to urobil, bol by za to netvor… ale okresný starosta by aj tak pochybil, keby NatCon perzekvoval. Vidíte?

Ide o to, že pravdepodobne nemôžem žalovať za urážku na cti, ale stále musím znášať toto ohováranie, ktoré šíria ľavicové britské médiá. Keby som bol bohatý, a ak by som mal čo len najmenšiu šancu uspieť pri žalobe, poradil by som sa s britským právnikom a išiel by som po The Guardian. Ale nie som bohatý, takže to musím jednoducho pretrpieť.

Takéto veci sa dejú každý deň. Na niektorých miestach ľudia prichádzajú o prácu za to, že povedia nesprávne slovo a vytvoria „nebezpečné“ prostredie. Maďarský premiér Viktor Orbán to v rozhovore na konferencii nazval „každodenným útlakom“. Je to ponižujúce a rozhorčujúce. Ale taký je život.

„Národní konzervatívci sa vrhajú!“

Ako Washington Post viedol svoj príbeh o kontroverzii na NatCone:

Rovnaký postoj vyjadruje aj titulok v denníku The New York Times:

Ide o klasické príklady fenoménu „Republikáni sa vrhajú (Republicans Pounce)“ (alebo „Konzervatívci sa vrhajú“), ktorý je na Wikipédii definovaný ako bagatelizovanie kontroverzií alebo udalostí, ktoré stavajú ľavicu do zlého svetla zdôrazňovaním skôr reakcie konzervatívcov na danú situáciu než negatívnych aspektov.

Uri Berliner, dlhoročný redaktor NPR, ktorý verejne kritizoval spôsob, akým verejnoprávny rozhlas umožňuje, aby jeho spravodajstvo riadila woke kultúra, dnes odstúpil. Pozrite si minulotýždňovú správu denníka New York Times o kontroverzii v NPR, ktorá vznikla po jeho kritickej eseji:

Počkať ... za to môže Uri Berliner?! Títo ľudia – mediálni cavinovci – chcú tak zúfalo veriť, že sú spravodliví. Mnohým z nás je úplne jasné, že nie sú a ani sa o to nesnažia. Ak sa republikánski kongresmani alebo ktorýkoľvek konzervatívec rozhodne nehovoriť s novinármi, pretože nedôveruje, že títo novinári sú spravodliví, ako im to môžete vyčítať?

Streda na NatCon v Bruseli

Viktor Orbán na pódiu diskutoval s Yoramom Hazonym. Maďarský premiér povedal, že Maďarsko je ostrovom konzervativizmu v oceáne šialenstva. Tvrdí, že jeho krajina je skvelým miestom, kam môžu prísť konzervatívci a strategicky sa dohodnúť, ako odvrátiť ľavicové šialenstvo. Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že má pravdu.

Francúzsky priateľ novinár, ktorý počúval Orbána, povedal, že keď v týchto rozhovoroch hovorí po anglicky, prejavuje sa jeho skutočný zmysel pre humor. To je určite pravda. Mal by robiť viac takýchto rozhovorov v angličtine; pôsobí ako duša zdravého rozumu. Pre mňa ako človeka, čo žije v Maďarsku, je neuveriteľne frustrujúce, ako je tento muž v západných médiách vykresľovaný ako nejaká obluda, hoci v skutočnosti vystupuje ako normálny človek, ktorý je nenormálny v tom zmysle, že chce bojovať proti šialenstvu.

Hazony sa ho napríklad opýtal na nadchádzajúce voľby v EÚ. Povedal:

„Som človek činu. Nie som človek, ktorý by poskytoval intelektuálne myšlienky. ... Ak sa k otázke volieb postavím z tohto hľadiska, zmyslom týchto európskych volieb je zmena vedenia.“

Povedal, že vedenie EÚ zlyhalo, preto ho treba zmeniť. Je to jednoduché. Ich zelená tranzícia zlyhala. Sľubovali lepšie poľnohospodárstvo, ale poľnohospodári v celej Európe trpia. Migračná kríza je väčšia ako kedykoľvek predtým. Nezastavili vojnu na Ukrajine. Ak tieto veci sľúbili a nenaplnili, jednoducho musia odísť.

Áno, je to naozaj také jednoduché.

Hazony sa ho pýtal na to, ako sa v západných médiách démonizujú pojmy „populizmus“ a „nacionalizmus“. Povedal, že v západnej Európe sa všetky zlé veci v histórii pripisujú nacionalizmu. V strednej Európe sa však nacionalizmus – vnímanie vlastného ľudu ako národa, ktorý si zaslúži práva a pozornosť – považuje za riešenie problémov spôsobených internacionalizmom. Médiá falošne vykresľujú nacionalizmus ako sluhu fašizmu, ale je to lož.

O populizme Orbán povedal: „Som starý muž a pamätám si intelektuálnu úroveň rozhovorov spred tridsiatich rokov.“ S Helmutom Kohlom, Tonym Blairom a ďalšími ste sa naozaj mohli rozprávať o skutočných veciach. Dnes je však „všetko o boji o jazyk. Nezáleží na tom, o čo ide.“ Pokračoval: Ak poviete nesprávne slovo, zbombardujú vás.

Populizmus bola známa kategória, ktorá hovorila o kandidátoch na lídrov, ktorí sľubovali pekné a dobré veci, ale pri moci vedeli, že ich nemôžu splniť.

Je absurdné nazývať ma populistom, povedal Orbán.

„Sľubujem veci a všetky ich plním,“ povedal. „To nie je populizmus, to je politika.“

Povedal, že druh útlaku, ktorý NatCon zažil deň predtým, mu pripomína to, čo bolo, keď zakladali Fidesz na konci komunistického obdobia. „Prenajali sme si miesto v Budapešti, potom nám niekoľko hodín pred stretnutím povedali, že nie je dostupné. ... Rovnaký nátlak, aký ste tu zažili, bol v druhej polovici osemdesiatych rokov v Maďarsku veľmi bežný.“

Orbán povedal, že Maďarsko nemá problém s migráciou. Dôvod je podľa neho veľmi jednoduchý. „Hovoríme, že hranica je hranica. Nelegálne prekročenie hranice je nezákonné konanie. ... Nie je to niečo, čo sa týka ľudských práv, je to zločin.“

Pokračoval:

„Migrácia sa týka aj civilizácie. Naša civilizácia je založená na kresťanských koreňoch a tradíciách. Tí, ktorí prichádzajú, nie sú kresťania. Prichádzajú z moslimskej civilizácie. To vyvoláva množstvo zložitých otázok.“

Orbán povedal, že je starým otcom a myslí na to, v akej krajine budú žiť jeho vnuci v roku 2100. Bude to moslimská civilizácia, kresťanská civilizácia alebo zmiešaná? O tom musíme premýšľať v súvislosti s migráciou.

„Žiť v kresťanskej spoločnosti, hoci už nie je taká silná ako kedysi, je úžasná vec,“ povedal. „Je to to najlepšie, čo si pre svoje deti a vnúčatá viem predstaviť. Prečo by sme sa toho mali vzdať?“

Rýchlo dodal, že nemá nič proti moslimom. Nedávno navštívil Maroko a to, čo videl, naňho urobilo dojem. „Je to tam pekné, ale neprinášajte to do [Európy], aby ste [nás] zmenili, keď sa to väčšine ľudí nepáči.“

Hazony spomenul, že tuniský majiteľ sály, v ktorej sa konala konferencia NatCon, ju obhajoval, hoci s niektorými vyjadreniami nesúhlasil. Hazony uviedol citát spomínaného majiteľa, ktorý povedal, že ak sa nebudeme navzájom tolerovať, podpálime celú krajinu.

Orbán odpovedal: „Migrácia je o práve spoločenstva rozhodnúť sa, s kým chce žiť. Ďakujem tuniskému majiteľovi. Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie, umožniť vám prísť do Belgicka.“

(Tu je ukážka z rozhovoru od GBNews, ktorý Nigel Farage urobil s majiteľom sály Taïebom Benom Yaghlaneom, ktorý má naozaj odvahu. Prosím, pozrite si ho. Ten človek chce byť len normálnym človekom žijúcim v slobodnej spoločnosti. Boh mu žehnaj.)

Hazony potom zdôraznil, že niektorí ľudia na Západe považujú Maďarsko za vzor kresťanskej spoločnosti, ale fakty ukazujú, že väčšina Maďarov nechodí do kostola.

„My Maďari máme problémy, pretože orientácia ľudí na večné otázky života sa zmenšuje,“ povedal Orbán. „Viac žijeme na každodennej úrovni, [ignorujeme] možnosti a motiváciu uvažovať o našom živote abstraktnejším spôsobom.“

Otvorene povedal, že cirkvi v Maďarsku nie sú silné, čo ohrozuje budúcnosť Maďarska.

„Chápem, že ak sa cirkvi nedarí lepšie, ak neprichádzajú proroci, ak profesori nehovoria o filozofických otázkach, ak ľudia nie sú ochotní otvoriť svoje srdcia, potom stratíme kresťanstvo.“

Je tu však otázka kresťanstva ako kultúrneho dedičstva. Štát nemôže nútiť ľudí, aby verili v Krista, ale môže prostredníctvom politiky podporovať zachovávanie kresťanského dedičstva.

Hazony ho požiadal, aby reagoval na obvinenie, ktoré sa často objavuje v médiách, že je „Putinovým najbližším spojencom v Európe“.

Orbán povedal, že Maďarsko podporuje argumenty Ukrajiny, že je suverénna. Niet pochýb o tom, že Maďarsko je proti ruskej invázii.

Problémom je, čo s tým urobiť. „Ukrajina už nie je suverénnym štátom,“ povedal. „Ukrajina je len protektorátom Západu.“

Maďarsku sa nemusí páčiť, čo Rusko urobilo Ukrajine, ale ide o „vojnu dvoch slovanských krajín“, do ktorej Maďarsku nič nie je. Európska únia chce povedať, že je to aj jej vojna, „ale nie úplne. Nechceli by sme zomrieť. Prosím, Ukrajinci zomierajte, ale my nechceme“.

„Nekritizujem Ukrajincov,“ pokračoval. „Bránia svoj vlastný národ. Je to ich rozhodnutie.“

„Mojou úlohou ako človeka zvonka je len určiť a pochopiť, čo je dôvodom vojny. Dôvod vojny je veľmi jednoduchý: Členstvo v NATO.“

Orbán povedal, že ako líder krajiny, ktorá bola štyridsaťpäť rokov okupovaná Rusmi, môže s istotou povedať, že Rusi nikdy nedovolia, aby NATO vstúpilo na Ukrajinu. Má Rusko právo vnútiť to Ukrajine? Pravdepodobne nie, povedal Orbán. Musíme však žiť v reálnom svete.

„Rozhodne je pravda, že nemôžu vyhrať,“ povedal o Ukrajine. „Nie je to o mojich hodnotách, nie je to o srdci, nie je to o filozofickom presvedčení. Je to o realite.“

Európania podľa neho uplatňujú zlú politiku. Povzbudzujú Ukrajinu, aby viedla vojnu, ktorú nemôže vyhrať. Orbán povedal: „Nejde o to byť Putinovým spojencom, ide o pravdu, ide o realitu.“

Dva z najlepších prejavov, ktoré som na konferencii počul, boli od N. S. Lyonsa, pseudonymného geopolitického a kultúrneho analytika, a Pierra Valentina, zázračného francúzskeho kultúrneho analytika.

Lyons, ktorého stránku „The Upheaval“ („Prevrat“) si treba prečítať, predniesol podľa mňa asi najlepší prejav celej konferencie. Povedal, že konzervativizmus, ako ho poznáme, nič nekonzervoval. Konzervativizmus je dnes hlavne o hundrošoch a podfukároch. „Len usilovnejšie voliť nebude stačiť,“ povedal.

Čo teda treba urobiť? Povedal, že existuje štvorbodová stratégia odporu. Odpor:

1. Musí byť odolný. To znamená, že sa ťažko potláča a ruší. V ideálnom prípade by mal perzekúciou skôr naberať na sile, než ju strácať.

2. Musí byť škálovateľný. Čo znamená, dostatočne flexibilný, aby sa dokázal vyrovnať s rôznymi situáciami.

3. Musí byť sebalegitimizujúci. Namiesto toho, aby jeho legitimita závisela od výsledku volieb, mal by byť vnímaný ako platný vo svojich základných presvedčeniach.

4. Musí byť sebaposilňujúci. To znamená, že každé jeho uplatnenie moci generuje ďalšiu moc a nadväzuje na úspechy.

Jedinou stratégiou, ktorá zahŕňa všetky štyri body, je „stratégia zámerného budovania paralelného štátu od základov“.

V skutočnosti to podľa neho urobila maďarská vládnuca strana Fidesz, keď v 80. a 90. rokoch 20. storočia spustila „hnutie občianskych kruhov". Odvrátila sa od „vysokej politiky“ a začala budovať miestne siete, školiť občianskych aktivistov v zručnostiach v oblasti občianskych stratégií a tak ďalej.

Nakoniec Fidesz prekonal postkomunistickú škvrnu prostredníctvom „predpolitického organizovania komunity“.

Rovnako ako indická vládnuca strana BJP, ktorá vyrástla z RSS, hinduistickej nacionalistickej organizácie, ktorá „reprezentuje celú ekonomickú a kultúrnu spoločnosť fungujúcu paralelne so štátom“.

Lyons tiež citoval českých antikomunistických disidentov a myšlienku Václava Bendu o „paralelnej polis“, ktorú som vyzdvihol v Benediktovej voľbe aj v knihe Neži v lži.

Dynamika je takáto: namiesto toho, aby sa títo organizátori zmocnili inštitúcie, budujú komunitu na základnej úrovni. Nakoniec sa tým buduje ľudová legitimita. Časom ľudia zistia, že sa skôr obracajú na túto paralelnú polis ako na štát. A potom sa veci naozaj zmenia.

„Nepochádza to zo smutného prosenia v rámci volebnej kampane,“ povedal Lyons. Skôr to vzniká od základu, v procese riadenom elitným kádrom.

Ak to znie ako komunistická organizácia starej školy, tak áno, je to tak. Ľavica to chápe.

„Úprimne povedané,“ povedal Lyons, „preto ľavica neustále víťazí, preto ľavica ovláda takmer všetko a vy nie.“

Pravica hovorí o kontrarevolúcii, ale nič neurobila, povedal. „Pravica musí prijať kontrarevolučnú stratégiu skôr, ako nás samoľúbi konzervatívci vydajú napospas skaze.“

Podľa Lyonsa je teraz skvelý čas na tvorivé kontrarevolučné myslenie. Ľudia sú nepokojní a nespokojní. Tento hlad po zmene využije niekto z ľavice alebo pravice – a pravdepodobne si bude nárokovať právo vládnuť.

Kritizoval ľudí, ktorí paralelnú polis odmietajú ako neužitočný, porazenecký ústup – obvyklé ohováranie Benediktovej voľby. Kritizoval aj konzervatívcov, ktorí tvrdia, že jediný spôsob, ako môžeme dúfať vo víťazstvo, je zachytenie elitných sietí.

„Dnes na Západe leží v bahne opustená koruna a čaká, kým ju niekto zdvihne,“ povedal Lyons. „Takže by som povedal pravici, aby ju zdvihla skôr, ako to urobí niekto iný.“

Potom prišiel Pierre Valentin, ktorý má len dvadsaťšesť rokov, ale počúvať ho je niečo podobné, ako keď ste začiatkom osemdesiatych rokov sledovali mladých REM hrať v klube 40 Watt v meste Athens v štáte Georgia. Máte pocit, že sledujete zrod hviezdy.

Valentin, ktorý je autorom prvej francúzskej štúdie o fenoméne woke, opísal woke kultúru ako „ducha čistej negácie“. Bystro poznamenal, že woke kultúra je inverzia tradičného mechanizmu obetného baránka. Mechanizmus obetného baránka obetuje výnimku, outsidera, v záujme zachovania celku. Ale v paradigme woke kultúry obetujete celok, aby ste rozmaznali výnimku.

Štandard má povolenie publikovať tento substack článok Roda Drehera. Text bol redakčne upravený. K odberateľom jeho denníka sa čitatelia môžu pridať na https://roddreher.substack.com/.