Hrozba hrubej sily za závojom diplomacie
Pašinjan oznámil svoju pripravenosť odovzdať predmetné obce ešte v marci, pričom naznačil, že v prípade neochoty Jerevanu v danej veci ustúpiť, bol Azerbajdžan pripravený obsadiť dané územie vojenskými prostriedkami.
"Našou politikou je zabrániť (novej) vojne. Nesmieme dovoliť, aby sa začala (nová) vojna. A to je tiež dôvod, prečo sme sa rozhodli určiť presnú hranicu v týchto oblastiach," vyhlásil arménsky premiér ešte v marci počas stretnutia s obyvateľmi prihraničných obcí provincie Tavuš.
Pašinjan vtedy ďalej uviedol, že jeho vyjednávači požiadali Azerbajdžan, aby sa na oplátku stiahol z územia s rozlohou približne 83 štvorcových míľ (približne 214 kilometrov štvorcových) v Arménsku, ktoré jeho jednotky obsadili od skončenia druhej vojny o Náhorný Karabach v roku 2020 (Viac sa o téme môžete dočítať v článku Štandardu). Baku podľa Pašinjanových slov tento recipročný krok odmietlo. „Arménsko je teraz pripravené odovzdať dediny bez toho, aby dostalo niečo na oplátku,“ dodal. Arménsky premiér neskôr v tejto súvislosti uviedol, že výmenou za odstúpenie štyroch dedín Arménsko „získa redukciu bezpečnostných hrozieb spojených s demarkáciou hraníc“.
Arménsky analytik Jeghia Tašdžjan však v tejto súvislosti na sociálnej sieti X varoval, že unilaterálne odovzdanie predmetných štyroch dedín so sebou pre Jerevan ,naopak, potenciálne prináša celé množstvo nových bezpečnostných rizík.
Arménsko sa podľa jeho slov vzdá najsilnejšej obrannej línie, akú na spoločných hraniciach s Azerbajdžanom vybudovalo. Baku zároveň získa z vojenského hľadiska strategicky dôležitú výšinu, ktorá mu umožní ohrozovať významnú cestnú komunikáciu spájajúcu Arménsko s Gruzínskom a ďalej aj jeho hlavným obchodným partnerom Ruskom. Pod palebnou kontrolou síl Baku sa ocitne aj plynovod, cez ktorý Moskva zásobuje Arménsko touto strategicky dôležitou surovinou.
Odovzdanie daných území tak podľa jeho hodnotenia ešte viac zvýši kapacitu azerbajdžanského autoritatívneho prezidenta Ilhama Aliyeva dotlačiť v skorej budúcnosti Pašinjana k ďalším jednostranným ústupkom. Ide o stratégiu, ktorú Baku vo vzťahu k Arménsku aktívne a efektívne využíva už od porážky arménskych síl vo vojne o Náhorný Karabach v roku 2020.
Informačný portál News.am v tejto súvislosti dodal, že po prvej fáze, keď Arménsko v oblasti odovzdá štyri „dediny mimo enkláv“, bude musieť odovzdať aj štyri Azerbajdžanské exklávy. Armáda Azerbajdžanu sa v takom prípade ocitne priamo na hraniciach miestnych arménskych dedín aj z opačnej strany, pričom v prípade obce Kirants, bude priamo v dedine. Baku spolu s týmito exklávami priamo ovládne aj časť územia, cez ktoré prechádza diaľnica do Gruzínska a plynovod z Ruska.
Odpor miestneho obyvateľstva
Už v piatok začali obyvatelia viacerých prihraničných obcí v provincii Tavuš v reakcii na dohodu o demarkácií hraníc hromadné protesty.
Po ohlásenej dohode obyvatelia dedín Kiranc a Baghanis zablokovali premávku na úsekoch ciest spájajúcich ich komunity s mestami Idževan a Noiemberjan a ďalej s Gruzínskom. Niektorí obyvatelia Voskepar, ďalšej arménskej dediny postihnutej plánovanou demarkáciou hraníc, medzitým tvrdili, že to, čo úrady oznámili 19. apríla, je v rozpore s tým, čo im premiér povedal na ich spoločnom stretnutí za zavretými dverami.
Miestni obyvatelia sa ani cez víkend nerozišli a aj naďalej pokračujú v blokovaní tejto dôležitej cestnej komunikácie. K ukončeniu protestu ich nateraz nedokázali prinútiť ani príslušníci špeciálnych oddielov arménskej polície, ktorí na miesto dorazili v nedeľu. Dedinčania sa dokonca pokúsili obsadiť miesto, kde by sa mali v rámci demarkácie hraníc začať odmínovacie práce.
Pašinjan na protesty a kritiku reagoval slovami o tom, že si je vedomý politickej nepopulárnosti daného kroku. V tejto súvislosti dodal, že je „ochotný obetovať sa pre dobro Arménskej republiky“. Zároveň odmietol, že pred začatím demarkácie by sa v krajine mali konať predčasné parlamentné voľby, ktoré by slúžili ako faktické referendum o súčasnej politike Pašinjanovej vlády voči Baku. Podľa Pašinjanových slov budú môcť arménski občania zhodnotiť jeho politiku a činy dodatočne v najbližších parlamentných voľbách v roku 2026.
Úrad arménskeho premiéra sa ešte v piatok snažil upokojiť obavy miestnych obyvateľov a expertov zdôraznením skutočnosti, že úsek hraníc medzi oboma krajinami bude vôbec prvýkrát jasne vymedzený. "Áno, v dôsledku tohto procesu sa pohraničná stráž Azerbajdžanu priblíži k obciam Kiranc a Voskepar, ale ich dediny a naše budú oddelené delimitovanou štátnou hranicou." Úrad dodal, že "ochranu hraníc bude vykonávať pohraničná stráž Arménskej republiky" a že ďalšie bezpečnostné podrobnosti budú "prediskutované v blízkej budúcnosti".
Neľahká cesta vpred
Demarkácia hraníc v provincii Tavuš by mala byť podľa vyjadrení z Jerevanu a Baku len prvým krokom k úplnej demarkácii spoločných hraníc. Pašinjan v danej súvislosti už naznačil, že nie len Arménsko by malo Azerbajdžanu odovzdať jeho exklávy z čias ZSSR, ale aj Jerevan si bude logicky nárokovať návrat svojej jedinej, no najväčšej exklávy – Arcvašenu.
Bežný obyvateľ Strednej Európy si demarkáciu hraníc môže predstavovať, ako technicky nenáročnú otázku politickej vôle, prípadne nevôle. Na Kaukaze však táto skutočnosť neplatí. Príčinou toho nie je len komplikovaná miestna geografia, ale aj nejasná demarkácia hraníc jednotlivých subjektov v časoch bývalého Sovietskeho zväzu.
Vnútorné hranice subjektov ZSSR boli na sovietskych mapách zakresľované rôzne, pričom často dochádzalo k ich zmenám na miestnej úrovni. Napríklad kolchozy a sovchozy na administratívnej hranici niekdajšej Juhoosetskej autonómnej oblasti so zvyškom Gruzínskej SSR si v minulosti opakovane vymieňali pomerne rozsiahle pozemky. Tým sa však zároveň menil aj extravilán jednotlivých obcí a fakticky aj hranica oboch subjektov. De facto Južné Osetsko v tejto súvislosti ešte v roku 2022 vznieslo nárok na dodatočných 200 štvorcových kilometrov územia, ktoré po vojne v roku 2008 ostalo pod kontrolou Tbilisi.
Podobný problém pritom neexistuje len vo vzťahoch štátov s ich separatistickými územiami. Úplne demarkované nie sú tri desaťročia po rozpade ZSSR ani hranice navzájom veľmi priateľského Gruzínska a Azerbajdžanu. Najmä nejasnosť pohraničnej línie prechádzajúcej cez stredoveký gruzínsky kláštorný komplex Davit Garedža vyvolal v inak stabilných vzťahoch medzi Tbilisi a Baku v minulosti opakované roztržky. Hraničný spor o obec Aibga, spôsobený tiež nedostatočnou demarkáciu z čias ZSSR, pritom existuje aj medzi de facto Abcházskom a jeho patrónom Ruskom.
Takéto sporné oblasti nie sú väčšinou rozsiahle, ale vzhľadom na hornatý terén a vzájomne napäté vzťahy medzi štátmi v regióne ide často o strategicky dôležité územia. Doterajší vývoj pritom ukazuje, že Baku môže v začatom procese demarkácie v rámci vyššie popísaných nejasností svoje zisky na úkor pokoreného Arménska maximalizovať.
