Súčasná nemecká vláda zložená zo sociálnych demokratov, zelených a úplne pomýlených liberálov pritom pre práva hŕstky transaktivistov v ženských topánkach napáchala viac škody na právach žien, ako kedy napáchalo niekoľko stoviek rokov patriarchátu. Kto už len potrebuje „starých bielych mužov“ na utláčanie žien, keď to rovnako dobre dokážu muži v ženských šatách?

Emancipačný odpor voči ženám nie je, ako sa často tvrdí, v katolíckych kostoloch, medzi "pravičiarmi" alebo dokonca reakcionármi, ale uprostred nemeckého spolkového kabinetu. Zelení už majú vo svojom poslaneckom klube dve "transženy", teda mužov, ale teraz sa dokonca dostali do Bundestagu na miesta stranou určené pre ženy, čím uberajú miesta skutočným biologickým ženám. 

Široká verejnosť si však neuvedomuje, aké tvrdé dôsledky bude mať tento zákon v každodennom živote a aké ďalekosiahle budú, a to v osobnom živote každého z nás. Otázka, či je človek muž alebo žena, určuje náš život v toľkých smeroch a na toľkých miestach, že sa to dotkne každého: detí, dievčat, žien aj mužov. Ženy sú ohrozené z hľadiska zdravia i bezpečnosti. A všetkým sa zakazuje, aby hovorili pravdu.

Bezmocnosť rodičov

Ak budú rodičia chcieť svojim deťom zabrániť v zmene pohlavia, hrozí, že budú zbavení svojich práv, pretože tento zákon dáva všetkým ľuďom – vrátane detí od 14 rokov – právo zmeniť si pohlavie aj proti vôli rodičov. Ak sú rodičia proti, rozhodne o tom rodinný súd.

Vzhľadom na súčasnú atmosféru v krajine musia rodičia počítať s tým, že v prípade odmietnutia riskujú stratu práva na výchovu detí, pretože akýkoľvek odpor voči slobodnému rozvoju „rodovej identity“ ich dieťaťa bude postavený proti nim. Už sa objavili prvé prípady rodičov, ktorí ani nevedia, kde sa ich deti nachádzajú, pretože úrady na sociálno-právnu ochranu detí ich držia pod dohľadom a „chránia“ ich pred rodičmi.

Tento zákon ale tiež dáva rodičom právo svojvoľne zmeniť pohlavie svojho dieťaťa. Rodičia, ktorí sa domnievajú, že majú transrodové dieťa, mu môžu zmenené pohlavie dať úradne zapísať teoreticky už od narodenia. Po dosiahnutí veku šesť rokov takéto dieťa musí ešte udeliť svoje potvrdenie na úrade. Úplne zdravým deťom s bláznivými rodičmi hrozí, že budú úradne zaregistrované ako údajné transdeti alebo ako „nebinárne“ deti a ešte aj budú nútené potvrdiť svoje nové pohlavie.

Ak rodičia presadia zmenu pohlavia, všetky škôlky a školy budú nútené hrať túto hru s malými deťmi a prijať nové pohlavie bez slova, pretože inak budú považované za „transfóbne“ alebo im dokonca hrozia pokuty. Samotné dieťa je od útleho veku nútené nastúpiť na dráhu, z ktorej už niet úniku.

Neposkytnutie pomoci deťom

Jednou z hlavných zmien v tomto zákone, ktorý nahrádza predchádzajúci zákon o transsexuáloch, je, že na zmenu pohlavia sa už nevyžaduje terapeutické poradenstvo a lekárske správy, ale len potvrdenie o absolvovaní poradenstva.

Poradcami však nemusia byť lekári, ale môžu nimi byť aj „akékoľvek verejné alebo súkromné neziskové organizácie z oblasti starostlivosti o deti a mládež“. Jednoducho povedané: každé translobistické združenie, ktoré je už teraz financované štátom, sa stane poradenským centrom uznané štátom. Deti sú vydané priamo do rúk transaktivistom. Zákon teda zlyháva v pomoci deťom a dospelým, pretože im odopiera lekárske poradenstvo a právo naň.

Už teraz je pre rodičov ťažké zabezpečiť svojim deťom, ktoré volajú po zmene pohlavia, rozumného terapeuta, pretože ich je príliš málo a sú nútení poskytovať „afirmatívne“ poradenstvo – už nesmú spochybňovať želania neplnoletých, pretože inak sú vinní aj podľa iného zákona. Doteraz však aspoň existovalo právo na terapeuta, pretože to vyžadoval zákon. Odteraz už toto právo neplatí a „poradenstvo“ môžu poskytovať ľudia, ktorí môžu poskytovať jednostranné alebo neodborné, hoci dobre mienené rady.

Afirmatívne poradenstvo znamená neposkytnutie pomoci a odmietnutie poskytnutia terapie práve u detí. Je to akoby sme mladým ľuďom so samovražednými sklonmi ponúkali len eutanáziu alebo akoby sme dievčaťu trpiacemu anorexiou potvrdili, že je príliš tučné.

Už vieme, že počet údajných transrodových detí na celom svete prudko vzrástol, najmä medzi dievčatami. Namiesto toho, aby sa skúmali sociálne dôvody, prečo čoraz viac dievčat odmieta svoje ženské telo, krajiny ako Anglicko a USA, ale aj Škandinávia až donedávna podávali lieky blokujúce pubertu, ktoré štatisticky takmer vždy končili operáciou na zmenu pohlavia. Nespočetné množstvo dievčat doplatilo na túto ľahkovážnu lekársku prax zmrzačeným telom, amputovanými prsníkmi a odstránenými maternicami.

Nespočetné množstvo „detransľudí“ na celom svete sa teraz pokúša vrátiť k svojmu starému pohlaviu a do konca života im zostávajú zmrzačené, zjazvené a neplodné telá. Zatiaľ čo krajiny ako Anglicko a Škandinávia teraz kvôli masívnym vedľajším účinkom a škodám na zdraví opäť zakazujú blokátory puberty a vracajú sa späť, Nemecko chce ignorantsky zopakovať všetky vedecky odôvodnené chyby iných krajín.

Útok na ženu

Avšak skutočnosť, že každý muž sa teraz môže „definovať“ ako žena, znamená aj koniec každého exkluzívneho ženského priestoru, pretože každý muž môže so svojím ženským občianskym preukazom legálne získať prístup do každej šatne, ženskej sauny a dokonca aj sociálnych zariadení pre týrané ženy.

Všetky údajné výnimky, ktoré boli zapísané do zákona, sú len švindľom, aj keď „prístup do zariadení a priestorov, ako aj účasť na podujatiach“ je údajne ponechaný na zmluvnú slobodu a nedotknuteľnosť obydlia jednotlivých inštitúcií. V skutočnosti sa teraz musí dohoda uskutočniť pred dverami každého ženského útulku a každej šatne.

Zákon teda tvrdí, že ráno sa na matrike môžete stať ženou, ale večer v saune pokladníčka rozhodne, či ste predsa len muž. Toto protirečivé nariadenie v priebehu niekoľkých sekúnd môže vyvolať právne žaloby „transžien“ pre údajnú diskrimináciu. Túto skúsenosť už majú v zahraničí, kde ženské útulky pre ženy bez domova, sociálne zariadenia pre týrané ženy a dokonca aj salóny krásy zaplavili vlny žalôb pre transfóbiu.

V súčasnosti prebieha súdny proces v Austrálii, kde chce neoholený päťdesiatnik vysúdiť vstup do aplikácie „Giggle for Girls“ určenej len pre ženy – svoj nárok odôvodňuje tým, že je predsa tiež žena.

Ženy už nie sú v bezpečí pred násilníkmi ani v ženských väzniciach. Skúsenosti zo zahraničia s takýmito zákonmi ukazujú, že mimoriadne veľa sexuálnych delikventov sa po zatknutí zrazu cíti ako ženy a na papieri si zmenia pohlavie, čo potom úrady akceptujú.

Takže aj násilníci, ktorí sa zrazu cítia ako ženy, sú premiestnení do ženskej väznice. V Anglicku a iných krajinách to viedlo k sexuálnym útokom a znásilneniam v ženských väzniciach. Vrcholom absurdity je, že dokonca aj na súde sa vec súdi ako znásilnenie ženy ženou. Obeť má predstierať, že ju znásilnila žena a jej ženský penis, keďže títo páchatelia sú v policajných štatistikách dôsledne uvádzaní ako ženy.

Takéto zákony o sebaidentifikácii sú tiež koncom spravodlivého ženského športu, dávajú chlapcom a mužom právo trénovať so ženami a tiež súťažiť v súťažiach. Aj tu sme svedkami toho, ako „transženy“ získavajú medaily po celom svete alebo dokonca masívne zraňujú skutočné ženy v športových disciplínach, ako je napríklad kickbox, pretože sú to koniec koncov muži.

Nemecký zákon ponecháva otázku, ako by sa to malo riešiť, neupravenú; je to len nariadenie v rovine „možnosti“. Odteraz bude musieť každý športový zväz a každý jednotlivý klub nájsť riešenie, kto môže kde súťažiť. Mimochodom, Nemecký futbalový zväz (DFB) už v rámci predvídavej poslušnosti rozhodol, že každý si môže vybrať, s akým pohlavím bude trénovať.

Vrcholový medzinárodný šport je teraz plný mužov, ktorí súťažia ako ženy v hádzanej, basketbale, plávaní, atletike a cyklistike. Medzinárodné športové organizácie len pomaly zaradzujú spiatočku a vracajú sa k biologickej definícii pohlavia.

Keď je pravda trestným činom

Vrcholom tohto zákona je však paragraf s takzvaným zákazom vyzradenia či zverejnenia pôvodnej identity. Má prinútiť každého jednotlivca, aby sa bezpodmienečne stotožnil s rodovými fantáziami svojich spoluobčanov a viac nijak nenamietal.

Nový zákon totiž zakazuje zverejniť a zisťovať bývalé meno a pohlavie dotknutej osoby bez jej súhlasu. Ak tak urobíte, hrozí vám pokuta až do výšky 10 000 eur za každý jednotlivý priestupok. Zákaz platí nielen medzi cudzími ľuďmi, ale aj v rodine medzi deťmi a rodičmi, takže aj rodičia sa vystavujú trestnému stíhaniu, ak použijú staré meno svojho dieťaťa alebo ho spomenú pred tretími osobami za predpokladu, že majú „úmysel ublížiť“.

Ako matka by som už nemohla povedať, že som porodila dcéru, ale musela by som tvrdiť, že som porodila syna, pretože inak by na mňa moje vlastné dieťa mohlo úspešne podať žalobu. Zákaz zverejnenia sa vždy vzťahuje na súrodencov, bratrancov, tety, strýkov a starých rodičov. Tu sa vnáša rozkol nielen do spoločnosti, medzi priateľov, susedov a kolegov, ale aj do všetkých rodín.

Tento zákon nepredstavuje nič iné než hrozbu. Potvrdzuje lož a trestá pravdu. Každý, kto si zmení pohlavie, má nárok na zmenu všetkých predchádzajúcich dokladov a preukazov totožnosti. Koalícia vo svojich sprísnených odporúčaniach k zákonu dokonca zachádza tak ďaleko, že dáva rodičom právo zapísať do rodného listu svojho dieťaťa vlastné želané pohlavie.

Ak si teda žena zmení údaj o pohlaví na mužské a potom porodí dieťa, mala by mať možnosť nechať sa zapísať do rodného listu ako otec. Ak je aj otec na papieri „nebinárny“ alebo „tretieho pohlavia“, chúďa dieťa dostane rodný list s otcom ženou a nebinárnou osobou, ale bez matky. A nemecké matriky budú túto frašku potvrdzovať aj pečiatkou.

Vo vojne sú len dve pohlavia

V neposlednom rade je tento zákon nielen šialený, ale na viacerých miestach aj nekonzistentný a nelogický. V prípade „napätia alebo obrany“ [rozumie sa tým vojenská mobilizácia, pozn. prekl.] si muži nesmú zmeniť pohlavie na ženské alebo tretie, pretože potom sú potrební ako muži v zbrani a nemali by mať možnosť vyhnúť sa povolaniu do armády zmenou pohlavia.

Keď teda vypukne vojna, v Nemecku existujú len dve pohlavia: muži, ktorí musia bojovať, a ženy, ktoré sú chránené. Takže v prípade vojny je zrazu koalícia veľmi tradičná a dvojpohlavná. 

Aby sa zvlášť ukázala absurdnosť tohto zákona, bola doň zabudovaná aj stratégia úniku, ktorá umožňuje každému zmeniť si pohlavie znova a znova, len musíte počkať jeden rok. Ani tí ideológovia, ktorí tvrdia, že vraj každý „cíti“ bez pochybností, akého je pohlavia, neveria svojej vlastnej teórii. Pripúšťajú, že sa môžete mýliť a chcieť sa vrátiť späť.

To, že tento paragraf existuje, najlepšie odhaľuje ideologickú tvrdohlavosť, ale aj nebezpečenstvo, najmä pre deti, ak súhlasia s lekárskou zmenou pohlavia príliš skoro a nie sú chránené samy pred sebou, kým urobia fatálnu chybu, ktorú už nemožno fyzicky napraviť.

Demonštrácia štátnej moci

Je chybou domnievať sa, že plánovaný zákon o sebaurčení sa týka otázky pohlavia. Tento zákon je demonštráciou moci a najväčším útokom na pravdu, aký si kedy nemecká vláda dovolila. Vedie sa kultúrna vojna proti vlastnému obyvateľstvu.

Spisovateľ Dostojevskij už pred 150 rokmi predpovedal: „Tolerancia dosiahne takú úroveň, že inteligentným ľuďom bude zakázané myslieť, aby neurazili idiotov.“ V Spolkovej republike Nemecko sa stav totálnej tolerancie pravdepodobne preukázateľne dosiahol. Zákon o sebaurčení predstavuje bod zlomu. Ukončuje obdobie pravdy a nahrádza ho novou paradigmou svojvôle. Mechanizmy útlaku prostredníctvom jazyka, ktoré sa v tomto procese používajú, sú staré tisíce rokov.

Vojna je mier. Nenávisť je láska. Pravda je lož. A muž je žena. Ale ak ste nútení nazývať muža ženou, nie ste slobodní. George Orwell, majster demaskovania, vtlačil toto poznanie do scény násilného mučenia vo svojom dystopickom románe 1984: „Koľko prstov držím hore, Winston?“ pýta sa jeho mučiteľ O'Brien, až si Winston želá, aby konečne videl päť prstov namiesto štyroch, len aby bolesť konečne prestala.
 V spoločnosti, kde nás zákony nútia klamať o skutočnosti, bude nakoniec každý tvrdiť, že vidí päť prstov.

Je to fraška, ktorá sa v súčasnosti odohráva v Nemecku. Cisár nie je nahý ako v slávnej rozprávke Hansa Christiana Andersena, teraz má na sebe dámsku spodnú bielizeň a tvrdí, že je žena.

Raz sa na túto epizódu v dejinách pozrieme späť a budeme sa pýtať, ako je možné, že hŕstka mužov so záľubou v ženskom oblečení a sklonom k exhibicionizmu nielenže zosmiešnila skutočných transľudí s bolestivou históriou, ale aj celú krajinu, ktorá im tlieskala a mávala dúhovými vlajkami, akoby zajtra už nemalo byť.