Koncom minulého roka vyšlo nové dielo spisovateľa Leonida Juzefoviča s názvom Pochod na Bar-Choto (Поход на Бар-Хото, 2023). Meno autora je čitateľom Štandardu známe, písali sme o ňom pred pár rokmi, keď dostal (tretíkrát za sebou!) prestížnu, dá sa povedať hlavnú ruskú literárnu cenu Veľká kniha za román Filhellenes.
Aj jeho najnovšie dielo vyvolalo pozornosť čitateľskej verejnosti.
Prekvapujúce prostredie
Autor sa opäť, rovnako ako v spomínanom Filhellenese, obrátil na málo známu, či skôr takmer zabudnutú stránku histórie. Výber miesta, kde sa odohrávajú popisované udalosti, však možno len ťažko nazvať banálnym. Inšpirovala ho jedna z epizód boja Mongolov, ktorých podporili Rusi, za nezávislosť od Číny. Ide o začiatok 20. storočia a boj za oslobodenie pohraničnej pevnosti Bar-Choto od Číňanov.
Niektorí čitatelia v tom vidia politický motív, ba až výzvu. Číňanov autor vyobrazil z mongolského hľadiska - ako kolonialistov, agresorov a nepriateľov. Keďže sa teraz v Rusku nepovažuje za slušné, ak niekto píše a hovorí o Číne niečo zlé alebo kritickí, keďže Čína je pre Rusko základný geopoliticky spojenec, Juzefovič okamžite vzbudil pozornosť.
Kniha má aj druhú časovú vrstvu, tá sa odohráva v polovici 30. rokov, keď je knižný hrdina vyhostený z Petrohradu na východnú Sibír, ako „cudzí triedny element“. Ten tam reflektuje svoju minulosť a opísané udalosti. Aj tu môžeme vidieť prvok výzvy – príbehy o represáliách tohto obdobia nie sú dnes v Rusku vítanou témou.
Mongolsko nie je typický objekt pre ruskú a ani celú európsku literatúru. Je to však skutočne výnimočná krajina. Azda každý, kto Mongolsko navštívil, precítil večný pokoj nekonečných stepí a zažil pocit, akoby sa v nich zastavil čas. Autor ústami svojho hrdinu povie: Tu sa dá uveriť, akoby sa vojnové pochody Džingischána uskutočnili len včera. Pre domácich Mongolov je hlboká minulosť nemenej dôležitou súčasťou života, ako súčasnosť. To tiež zohráva určitú úlohu v udalostiach, zobrazených v Juzefovičovej knihe.
Príťažliví hrdinovia
Kniha má troch hlavných hrdinov. Prvý z nich je kapitán Boris Solodovnikov, ktorý sa objavil už v staršom diele od toho istého autora, išlo o knihu Princ vetra (2001). Rozprávanie sa tu vedie v jeho mene. Spisovateľ použil osvedčenú literárnu fikciu, akoby sa dostal k jeho poznámkam, a len ich publikuje. Solodovnikov je, samozrejme, fiktívnou postavou, no táto technika vytvára dojem dokumentárnosti celého príbehu.
Podľa knihy bol kapitán Solodovnikov ruský vojenský poradca mongolskej armády. Nie som si istý, či vtedy takáto pozícia vôbec existovala, z románu však vyplýva, že Mongoli jeho rady spravidla ignorovali, a teda ruský kapitán nedokázal ovplyvniť priebeh vojenskej kampane.
Druhým hrdinom je mladý mongolský dôstojník Damdin, potomok významnej rodiny, ktorý študoval v Paríži. Odtiaľ sa vrátil ako idealista a presvedčený priaznivec pokroku a humanizmu. Zúčastnil sa vo vojne, aby spolu s ďalšími mladými dôstojníkmi – na víťaznej vlne – vykonal štátny prevrat a preorientoval krajinu na novú cestu.
Tretím je Zundui-gelun, ktorý je buď kňazom, alebo šamanom. Jeho ambície však siahajú oveľa ďalej. Verí, že je inkarnáciou starovekého mongolského boha vojny a dokáže o tom presvedčiť svojich bojovníkov. Bol to on, a nie dôstojníci či ruský poradca, kto viedol mongolský oddiel k takmer beznádejnému útoku na pevnosť a natoľko vystrašil jej čínskych obrancov, že utiekli alebo sa vzdali. Túto scénu autor napísal v duchu, ktorý pripomína slávny televízny seriál Hra o tróny: zmes vojnového žánru a mystiky, kde sa divák stráca v tom, čo je tu skutočné a čo je len výplod fantázie.
Čitateľ sa pohráva s pokušením, že tieto tri postavy symbolizujú tri možné cesty budúceho rozvoja Mongolska: prozápadnú a európsku (Damdin), proruskú (Solodovnikov) a národnú, až tradicionalistickú (Zundui-gelun). Ale to by bolo až príliš priamočiare, postavy knihy sú komplikovanejšie, jednoduché zosobnenia politických schém na ne nepasujú, pôsobili by až primitívne. Postavy sú schopné správať sa v rozpore s úlohou, ktorú im autor pridelil. Pripomenie to výrok Leva Tolstoja, keď sa posťažoval, že jeho hrdinovia stále nerobia to, čo od nich chcel.
Tieto tri názorové svety teda vyrazili na ťaženie s mongolským oddielom s cieľom dobyť vzdialenú pevnosť Bar-Choto, získať ju od Číňanov a zároveň oslobodiť miestne kmene od ich útlaku. Každý z hrdinov sa nám ukáže z nečakanej stránky.
Fascinujúca zápletka
Začnime s postavou Zundui-geluna. Tento znalec tradícií a obdivovateľ starovekých bohov spočiatku pôsobí ako neškodný excentrik. Postupne sa zistilo, že má akýsi magnetizmus, vážny vplyv na svoje okolie. Nakoniec z neho za okamih vyrástla osoba epických rozmerov, schopná zvrátiť priebeh bitky.
Svoju takmer nadprirodzenú silu však nevyužíva na dobro. Po dobytí pevnosti usporiadal rituálnu ľudskú obeť a brutálne zabil všetkých zajatcov, ktorým Damdin predtým zaručil, že im nesiahnu na životy. Táto scéna opäť vyvoláva alúzie s Hrou o tróny, je napísaná tak živo a presvedčivo, že o jej pravdivosti nezapochybujete.
Na pozadí tejto hrubej sily obzvlášť kontrastne vyznie slabosť „Európana“ Damdina. Pokúsil sa zastaviť strašný rituál, ale – hoci má oveľa vyššie spoločenské postavenie a vojenskú hodnosť ako Zundui-gelun, - vojaci ho neposlúchali. Šok, zúfalstvo, poníženie a hrôza z toho, čo sa stalo, ho dohnali k samovražde.
A čo na to ruský poradca Solodovnikov? Ako už vieme, mal obmedzené právomoci, mohol maximálne vyjadrovať svoj pohľad, pričom uprostred dramatických udalostí jeho názor nikoho nezaujímal. Okrem toho v ňom bola určitá vnútorná neviazanosť. Zdá sa, že bol oveľa viac zaneprázdnený svojimi zložitými vzťahmi so ženami. Keď videl, že situácia sa vymkla spod kontroly, jednoducho utiekol z miesta činu a odišiel do Ruska. Takéto správanie nie je príliš typické pre vtedajšiu ruskú imperiálnu politiku v tomto regióne, ani pre vojenskú disciplínu, ktorej mal podliehať.
Ale to ešte nie je vrhol príbehu. Autor sa k jeho hrdinovi opäť vracia, keď ten koncom 30. rokov píše svoje pamäti. To už žil vo vyhnanstve, pod dohľadom úradov v Transbajkalsku, čo v skutočnosti nie je tak ďaleko od miest, kde sa odohrali popisované udalosti. Stretol tam starého známeho, tiež účastníka bitky pri Bar-Choto, ktorý mu povedal o tom, čo sa stalo po jeho odchode, keď vojna skončila.
Pevnosť nikto nepotreboval, Mongoli ju spálili a zbúrali. Vystrašení domorodci nechceli byť „oslobodení“ a utiekli do Číny. Zistilo sa, že neďaleká medená baňa, z ktorej chcela vláda ťažiť, dúfajúc, že priláka investorov, je vyčerpaná. V okolí už ani nikto nebýval...
Foto: Juzefovic/FB
Nebezpečné závery
Celé to vojenské ťaženie, ktorému je venovaná kniha, bolo iba márnym pochodom do ničoty, neprinieslo ani politické, ani ekonomické výhody. Kruté boli aj dejiny, v ich análoch sa nezachovalo skoro nič, okrem jedného mena: krvilačného pohana Zundui-geluna. Ten si zabezpečil miesto v dejinách ako uznaný hrdina ľudového boja za oslobodenie Mongolska od čínskych utláčateľov. Na ostatných účastníkov si nikto nepamätá. Ich obete a drámy sa stali pre dejiny zbytočné.
Až tu čitateľ pochopí, o čo od začiatku Juzufovičovi išlo. Napísal knihu o nezmyselnosti vojny, ktorá ničí životy, ale na oplátku nedáva nič okrem prázdnoty a smútku. Je o tom, ako možno vojnu začať s najlepšími úmyslami, no prebudí v ľuďoch ich temnú stránku, nenávisť a najdivokejšie primitívne inštinkty – a v konečnom dôsledku posilní zlo. Táto kniha je presvedčivé a silné protivojnové dielo, ktoré varuje pred novými vojnami v mene „vysokých“ cieľov alebo „strategických“ záujmov.
Nie je to originálna idea. Nezabúdajme však, že v dnešnom Rusku je akýkoľvek protest proti vojne trestným činom. Formálne by sa to nemalo týkať Mongolska na začiatku 20. storočia, ale už poznáme prípady, keď ruské úrady a súdy vykladajú stanné právo tak široko, že vždy ochotne bdelí a vlastenecky naladení spoluobčania pozorne hľadajú čo i len malé náznaky poburovania.
Autor nehovorí nič priamo a necháva čitateľov, aby si urobili vlastné závery. No tie sú dosť transparentné a jasné, preto sa obávam, že spisovateľ sa nemôže cítiť úplne v bezpečí. Aj to je rys, ktorý patrí k veľkým autorom ruskej literatúry.
Bez ohľadu na politický podtext je nová kniha Leonida Juzefoviča fascinujúcim a poučným čítaním. V prvom rade preto, že ide o kvalitnú prózu, ktorá poteší nielen obsahom, ale aj formou.
Nepochybujem, že by zaujala aj slovenských čitateľov, keby ju naši prekladatelia a vydavatelia sprístupnili v slovenčine.