Najlepšia kniha roka v Rusku a jej skrytý politický odkaz

Nový román, hoci je napísaný v ruštine, vo väčšej miere odráža reálie Arménska. Ruské publikum ho však preferovalo aj napriek dielam „pestovaným“ na ich rodnej hrude. Povedal by som, že to možno nazvať prekvapením.

Mimochodom, nové dielo aj na Slovensku známeho spisovateľa Jevgenija Vodolazkina, ktorý nedávno navštívil Bratislavu, Odôvodnenie Ostrova sa síce dostalo na shortlist, no neumiestnilo sa medzi laureátmi, čo sa nečakalo. Vodolazkinov román Laurus vyšiel v roku 2019 aj v slovenčine.

Vodolazkin je na Slovensku pomerne populárny, aj keď to slovo dnes so spisovateľmi už neveľmi používame, ale povedzme to tak, že medzi čitateľmi literatúry a ruskej literatúry zvlášť, je Vodolazkin na Slovensku malý pojem. Myslím si o tom svoje, ako som pred časom napísal v tomto texte. Zdá sa, že niečo podobné napovedá aj odovzdávanie knižných cien v Rusku.

Smrtiaca železnica

Komu dali prednosť experti a členovia poroty? Tretie miesto získala kniha Večný mráz skúseného autora Viktora Remizova, finalistu súťaže Russian Booker z roku 2014. Toto dielo sa spája s dvoma nezvyčajnými faktami.

Prvým z nich je, že bolo vydané v meste Vladivostok na brehu Tichého oceánu, viac ako 10-tisíc kilometrov od Moskvy. Kultúrny život Ďalekého východu je pre obyvateľov európskej časti Ruska malo známy. To, že tamojšie vydanie upútalo pozornosť moskovského publika, nie je úplne obvyklé.

Druhou zvláštnosťou je téma knihy. Je to doslova epické dielo o stalinskej „stavbe storočia“ – transpolárnej železničnej trati, ktorá mala spojiť pobrežie Barentsovho mora a polostrov Čukotka. Samozrejme, pracovali tam väzni – obete represií.

S touto železnicou ma spája aj osobný zážitok. Začiatkom 80. rokov som navštívil sever Ruska a na vlastné oči videl ruiny veľkého staveniska, o ktorom som dovtedy nič nepočul. Ani predtým, ani potom som nestretol takú deprimujúcu až zúfalú panorámu. Hrdzavé a ohnuté koľajnice, podvaly náhodne vytŕčajúce zo zeme, zvyšky budov táborov, v ktorých žili (ak sa to tak dá nazvať) väzni-stavitelia... A to všetko stovky kilometrov v každom smere pozdĺž studeného a ľudoprázdneho pobrežia Severného ľadového oceánu.

Fotku tej hrôzy možno nájsť aj v budapeštianskom Múzeu teroru na Andrássyho ulici.

Ambiciózny plán bol už od začiatku odsúdený na neúspech. Nikto vtedy nevedel stavať železnicu na zamrznutej pôde aj v lete. Neexistovali technológie, ani terénne mapy, ani geologické údaje. Nič. Ale ten, kto by sa o tom odvážil informovať Stalina, by sám skončil v jednom z táborov. Preto pokračovala nezmyselná práca veľa dlhých rokov, vyžiadala si tisíce životov nešťastných väzňov a miliardové finančné sumy.

Táto historická epizóda je ruskej verejnosti málo známa. Prekvapujúce nie je to, že sa jej venoval román, ale to, že bol vydaný a navyše ocenený. Úrady v Rusku dnes obmedzujú zmienky na stalinské represie, aby dejiny vyzerali ako reťaz úspechov a víťazstiev. Štát sa v súčasnosti usiluje, aby sa zatvoril historický spolok Memorial venujúci sa výskumu tohto obdobia a zachovaniu pamiatky jeho obetí. Ocenenie knihy Remizova možno hodnotiť ako politické gesto a fondu inteligencie proti Kremľu a orgánom štátu.

Stratený génius

Na druhej priečke sa umiestnila ruskému čitateľovi dobre známa spisovateľka a literárna odborníčka Maja Kučerskaja s dielom Leskov. Stratený génius. Ide o podrobný životopis slávneho ruského spisovateľa 19. storočia Nikolaja Leskova. Pre nás je jeho asi najznámejšia rozprávka Ľavák, opakovane bola vydaná aj v češtine.

Kniha Kučerskej sa ocitla medzi laureátmi ocenených diel trochu nečakane. Predtým do súťaže neprijímali biografie, aj keď umelecky napísané, malo sa za to, že v takýchto súťažiach nemajú miesto. Napokon, vždy možno zapochybovať, či je tento žáner beletriou v plnom slova zmysle. Porota nielenže ignorovala toto pravidlo, ale udelila životopisu Leskova vysoké ocenenie. Zlé jazyky si už v tejto súvislosti spomenuli na ruské príslovie, ktoré možno preložiť ako: Ak nemáme rybu, vhodný je aj rak.

Samozrejme, nejde o to, že by si Leskov nezaslúžil pozornosť. Bol to vynikajúci spisovateľ, hoci podceňovaný súčasníkmi. Žiaľ, v dnešných dňoch je to už trocha zabudnutý autor.

Geniálny satirik rovnakou mierou zosmiešňoval hlúpych a zlodejských cárskych úradníkov, pokrytecké pravoslávne duchovenstvo a... svojich kolegov – liberálnych novinárov a spisovateľov. Mal skrátka jeden meter a všetci ho za to nenávideli. Neustále bol terčom štipľavej literárnej kritiky, obeťou tvrdej cenzúry, zákazu vydávania a dokonca aj zničenia jeho diel.

Autorka bez prikrášlenia ukazuje Leskova ako rebela, nezmieriteľného bojovníka proti nespravodlivosti, ktorý otvorene prejavoval sympatie k roľníkom a mal šialenú a neovládateľnú povahu. Pozrite sa na jeho portrét, niečo z toho mu ihrá v tvári.

Kniha vyšla v sérii Život pozoruhodných ľudí, ktorá v Rusku existuje od roku 1890. Je veľmi populárna a obsahuje už viac ako 1 500 biografií. Ich celkový náklad už presiahol sto miliónov kópií. Poznám ľudí, ktorí sa snažia zhromaždiť všetky knihy z tejto série (aj keď si nie som istý, či ich všetky prečítali). To určite zvýši obľubu autorky, ako aj jej hrdinu. Leskov tak možno zažije renesanciu.

Láska ku Grécku

Víťazom súťaže sa stal román Filhellenes známeho a rešpektovaného spisovateľa a literárneho odborníka Leonida Juzefoviča.

Jeho ocenenie bolo opäť prekvapením – porota udelila cenu tomu istému autorovi už tretíkrát, čo sa nestalo nikdy pred tým. Ani on sám neveril, že je to možné a doslova stratil reč, keď sa dozvedel výsledok.

Filhellenes znamená "milujúci Grékov". Tak sa volali Rusi, ktorí sa začiatkom 19. storočia dobrovoľne snažili podporiť tento kresťanský národ v boji za nezávislosť od Turecka. Znova ide o málo známu historickú epizódu, ktorá je však pre autora len zámienkou, aby ukázal povahu svojich hrdinov.

Postavami románu sú obyvatelia ruskej provincie – idealistickí romantici snívajúci o tom, ako urobiť svet lepším. História ich sny nemilosrdne skorigovala. Po prvé preto, lebo vtedajšie ruské vedenie sa vôbec nechcelo zapojiť do konfliktu s Osmanskou ríšou. Po druhé zase preto, že samotní Gréci, ktorí vycítili možnosť získať nezávislosť, bojovali o moc medzi sebou a nemali veľký záujem o ruských dobrovoľníkov.

V tom období zahŕňalo klasické vzdelávanie v Rusku aj štúdium starovekého gréckeho jazyka a dejín. Mladí ľudia boli vychovávaní na príkladoch postáv ako Perikles, Sokrates či Leonidas. O Grécku mali zidealizovanú predstavu, bolo pre nich symbolom slobody, demokracie, ľudskej dôstojnosti a hrdinstva. Skutočnosť, že reálni Gréci nezodpovedali antickým vzorom, spôsobila filhellenesom hlboké sklamanie. Neskôr sa však ukázalo, že ideál je schopný existovať oddelene od reality a v tejto podobe nestráca svoju inšpiratívnu a mobilizujúcu silu.

Jeden z kritikov porovnal filhellenestvo 19. storočia s účasťou ruských dobrovoľníkov – pozor príde malý šok – na súčasných udalostiach v Donbase. Je to, pravdaže, veľmi pochybné porovnávanie. „Milujúci Grékov“ boli internacionalisti, inšpirovaní ideami kresťanskej solidarity a slobody. Do Donbasu išli ruskí nacionalisti a chuligáni, aby bojovali v záujmoch vlastného národa proti inému, tiež kresťanskému a v podstate najbližšiemu a bratskému národu. Ťažko nájsť nejaké podobnosti.

Juzefovič použil dnes už vzácny žáner epištolárneho románu – text sa skladá z listov a denníkov, za ktorými je dobre vidieť osobnosti ich autorov.

Ide o veľmi presnú voľbu literárnej formy, ktorá najlepšie vyhovuje opisovanej dobe a charakterom. Vtedy existovala takmer zabudnutá kultúra písania listov, v ktorých si ľudia nielen odovzdávali informácie, ale aj vyjadrovali svoje pocity a zdieľali dojmy. Osobné denníky, na rozdiel od dnešných blogov či príspevkov na sociálnych sieťach, neboli určené na čítanie cudzím ľuďom, a preto sa písali úprimne a správne odrážali vnútorný svet ich tvorcov.

Rozprávajúc akoby hlasmi rôznych osôb Juzefovič naplno prejavil svoj talent, ako aj bohatstvo a eleganciu ruského jazyka. Mnohé jeho metafory a živé frázy by si zaslúžili, aby sa uviedli do širokého obehu. Nový román určite vstúpi do zlatého fondu ruskej literatúry.

Dopredu – až do minulosti

Na záver musím konštatovať, že všetky tri víťazné knihy sa venujú minulosti. Nie je to žiadna katastrofa, ale pôsobí to prekvapujúco.

Komplikované sociálne procesy prebiehajúce v súčasnom Rusku poskytujú bohatý materiál pre ich umelecké porozumenie. Skúsených spisovateľov však zrejme neinšpirujú. Alebo o nich nepíšu z iného dôvodu. Prečo? Ešte sa necítia byť nachystaní na analyzovanie súčasnosti, potrebujú na to historický odstup? Alebo sa azda obávajú, že niekoho urazia, spôsobia nevôľu úradov, ak sa dotknú horúcej témy? Na tieto otázky sa nedá jednoznačne odpovedať. Pre ruskú literatúru to ale nie je nič nové, a každý velikán a talent, ktorý napadne čitateľa, si s tým vedel poradiť. A práve to robilo ruskú literatúru veľkou.

Pozornosť umelcov dnes smeruje do minulosti, no publikum čaká na aktuálne dianie. Preto hľadá v historických dielach paralely so súčasnosťou. Aj niektorí kritici radi čítajú medzi riadkami, aby našli v uvedených knihách narážky na dnešnú politickú situáciu, čomu – zdá sa – napovedajú aj niektoré témy a víťazné knihy.

Vždy to funguje tak, že keď umelec niečo priamo nepovie, čitatelia o tom sami začnú špekulovať. A to aj v prípadoch, keď ani autor nemyslel na nič podobné. Vyhýbanie sa skutočnosti je teda úplne kontraproduktívne.

Čo ešte prekvapuje, je nedostatok nových mien medzi laureátmi. To neuberá na zásluhách ocenených, ale otvára príležitosť pre „konšpiračné“ interpretácie, že sa ceny distribuujú v úzkom okruhu literárnej elity, ktorá zvonku nechce pripustiť zbytočných konkurentov. Nemám si byť odkiaľ istý, či je to naozaj tak, no nebolo by lepšie, keby táto súťaž vyzerala otvorenejšie?

Napriek týmto výhradám si ale ocenené knihy nepochybne zaslúžili uznanie a pozornosť. A azda aj záujem vydavateľov na Slovensku.