Macron teda zvažuje, že hodí cez palubu Nemku Ursulu von der Leyenovú a do čela Európskej komisie podporí technokrata typu Maria Draghiho, bývalého šéfa Európskej centrálnej banky. Nemcom sa ale taká predstava nepozdáva a rozhodne nehodlajú prísť o najvyšší post v EÚ. Macron si aj tak evidentne myslí, že ich môže „prevalcovať“. Potenciálne aj s Čínou za chrbtom. Tou Čínou, ktorej zadrhávanie sa podieľa na útlme nemeckej ekonomiky.
Pri tohtotýždňovej štátnej návšteve Macron hostil čínskeho prezidenta ako málokoho iného. Francúzsko má totiž značný záujem o čínske investície v krajine. Po večeri v Elyzejskom paláci vzal Macron Si Ťin-pchinga na výlet do Pyrenejí, do domu svojej babičky, kam chodieval ako dieťa.
To všetko v čase, keď čínsky režim pohrozil, že ak EÚ, a všeobecnejšie Západ, bude do vzájomného obchodu klásť prekážky, napríklad novými clami EÚ na čínske elektroautá, náklady boja s klimatickými zmenami globálne stúpnu o 20 percent, čiže o zhruba šesť biliónov dolárov. Dostatočné zníženie emisií sa tak podľa Pekingu citeľne oneskorí.
Čína, ktorá svoju hrozbu opiera okrem iného o štúdiu britskej konzultantskej firmy Wood Mackenzie, sa tak snaží udržať v priazni – či ju získať – zeleno zmýšľajúcich ľudí na Západe, rôznych environmentalistov a ekoaktivistov. Dúfa, že tí vyvinú na západných politikov, vrátane Macrona, dostatočný tlak. Až taký, že Západ nakoniec nechá obchodu s Čínou celkom voľný priebeh aj napriek veľmi skloňovanému bezpečnostnému riziku. Mimochodom, je teda zase o niečo zrejmejšie, kto je teraz kľúčovým spojencom Číny na Západe…
Čínu obaja potrebujú
Nemecko musí reagovať. A Čína tomu tlieska. Nemecká vláda kancelára Olafa Scholza totiž zvažuje, že prehodnotí svoje zámery ohľadom legislatívy, ktorá mala stanovovať povinnosť podrobného preverovania čínskych investícií v krajine z bezpečnostného hľadiska.
V Berlíne vládne obava, že spomínané preverovanie by mohlo ohroziť úsilie o naštartovanie nemeckej ekonomiky. Hospodárstvo najväčšej európskej ekonomiky sa stretáva so závažnými problémami najmä kvôli pomerne vysokým cenám energií, ale aj kvôli zelenej agende, prebiehajúcej energetickej transformácii, spomínanej Energiewende [označenie pre kompletnú energetickú premenu nemeckej energetiky, ktorá by mala zaistiť ekologicky šetrné, cenovo dostupné a bezpečné dodávky energie s minimom skleníkových plynov, pozn. red.]. Ďalšími dôvodmi sú tiež spomínané spomalenie čínskej ekonomiky a inflácia uplynulých rokov so súvisiacimi, pomerne vysokými, úrokovými sadzbami.
Nemecko ale nemôže nevidieť ani Macronovu ofenzívu a jeho dvorenie sa Si Ťin-pchingovi. Berlín zjavne nechce túto iniciatívu Macronovi úplne prenechať, aj preto je pripravený – rovnako ako Paríž – privrieť oči nad čínskym bezpečnostným rizikom. Zelená agenda a ďalšia regulácia zviazali dve najväčšie ekonomiky EÚ natoľko, že k svojmu rastu potrebujú Čínu o to viac.
Spomínaná legislatíva mala nemeckej vláde dať právomoc posudzovať zahraničné investície v krajine z bezpečnostného hľadiska. A rovnako posudzovať z toho istého hľadiska projekty, na ktorých spolupracujú nemecké výskumné inštitúcie s tými zahraničnými, ak ide o projekty v kriticky dôležitých oblastiach. Scholzova vláda však celú spomínanú legislatívu pravdepodobne zhodí zo stola.
Externé preverovanie zahraničných investícií, vrátane čínskych, by totiž mohlo ďalej ohroziť prílev týchto investícií do krajiny. To v čase zásadného zadrhávania nemeckej ekonomiky a Macronovej ofenzívy zjavne nie je žiaduce.
Nemeckí vládni politici volajú po „ekonomickom obrate“ k lepšiemu. Naposledy koncom apríla minister financií Christian Lindner na zjazde svojej strany slobodných demokratov. Podľa Lindnera je ekonomická sila faktorom geopolitiky. Pritom Nemecko sa v súčasnosti nezriedka označuje za „chorého muža Európy“, aspoň z ekonomického hľadiska.
Zdá sa teda, že Nemecko si chce udržať nádej na silné geopolitické postavenie aj za cenu, že naďalej umožní pomerne ľahký prístup na svoj trh potenciálnemu geopolitickému rivalovi – Číne. Ostatne, Francúzsko uvažuje veľmi podobne.
Macron tlačí na centrálnu banku
To však nie je z jeho strany všetko. V neposlednom rade žiada Macron revolučnú zmenu fungovania Európskej centrálnej banky. Na dlh Francúzska a ďalších vysoko zadlžených krajín by sa „skladali“ občania celej eurozóny... ECB by podľa neho mala byť tolerantnejšia k inflácii. Francúzsku by to uľavilo od nákladov dlhu. Avšak občania eurozóny by tým viac strácali na kúpnej sile svojich úspor a príjmov.
Podľa francúzskeho prezidenta by Európska centrálna banka mala mať minimálne trojaký mandát. Mala by cieľovať nielen infláciu, ale aj ekonomický rast, pričom by súčasne mala zohľadňovať dekarbonizačné úsilie.
Ak by ECB sledovala súčasne tri ciele naraz, pôjde o zásadný prielom, ktorý vo svete ani v doterajšej histórii ECB nemá obdobu. V súčasnosti je ústredným cieľom centrálnych bánk v ekonomicky vyspelom svete spravidla dosahovanie cenovej stability, a to prostredníctvom iba cieľovania inflácie. Aj keď napríklad americká centrálna banka Fed napĺňa takzvaný duálny mandát. Okrem cenovej stability je jej cieľom aj plná – teda maximálna udržateľná – zamestnanosť.
Macron však návrhom zjavne sleduje ekonomický záujem Francúzska, prípadne iných vysoko zadlžených štátov eurozóny. Náklady obsluhy dlhu týchto krajín majú totiž v najbližších rokoch pomerne dramaticky narastať.
Napríklad vo Francúzsku náklady obsluhy dlhu podľa tohtoročnej prognózy tamojšej vlády stúpnu z minuloročných necelých 40 miliárd eur na viac ako 70 miliárd eur v roku 2027. Kľúčovým dôvodom nárastu je okrem opakujúcich sa deficitov verejných financií aj aktuálny boj ECB s infláciou, ktorý spôsobil výrazný rast úrokových sadzieb naprieč eurozónou, prejavil sa teda aj na dlhu francúzskej vlády.
Ratingová agentúra Fitch Ratings koncom apríla varovala, že Francúzsko zrejme nebude schopné znížiť minimálne do roku 2027 schodok svojich verejných financií pod úroveň troch percent HDP. Francúzsko tak má aspoň v niekoľkých nasledujúcich rokoch porušovať základné pravidlo najviac trojpercentného deficitu, ktoré platí od 90. rokov pre štáty eurozóny. Bez tohto pravidla by zrejme so zavedením eura Nemecko nikdy nesúhlasilo. Korešpondujú s ním aj maastrichtské kritériá na prijatie eura.
Ak by ale ECB do svojho mandátu začlenila práve potrebné dekarbonizačné úsilie, ako žiada Macron, tolerovala by vyššiu infláciu. Možno totiž argumentovať, že dekarbonizačné úsilie, napríklad v podobe prechodu na drahšie zelené energie či rozširovanie okruhu uplatnenia emisných kvót, je nákladné, teda prirodzene inflačné.
Ak by ECB výraznejšiu infláciu mohla zdôvodňovať práve dekarbonizáciou a tú mala ako svoj ďalší mandát, proti takto zvýšenej inflácii by nebojovala – tolerovala by ju. A takto by aj pri výraznejšej inflácii, než je tá strednodobo dvojpercentná (súčasný cieľ ECB), mohla ponechať svoje úrokové sadzby bez zvýšenia, alebo ich zvyšovať pozvoľnejšie a miernejšie ako pri súčasnom mandáte.
Macronov návrh takmer určite narazí na odpor fiškálne disciplinovanejšieho a inflačne averznejšieho, no ekonomicky aj politicky slabnúceho Nemecka. Takýto návrh by síce znamenal, že náklady obsluhy dlhu Francúzska porastú pomalšie, ale za cenu, že úspory a príjmy občanov eurozóny bude inflácia znehodnocovať rýchlejšie a výraznejšie ako doteraz. Vo výsledku by sa vlastne ľudia v eurozóne „skladali“ na to, aby sa Francúzsko nedostalo do nebezpečnej dlhovej špirály, ktorá v extrémnom prípade končí platobnou neschopnosťou.
Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza upravený so súhlasom redakcie.