Prečo to ukrajinskí lídri nedokázali pochopiť?
Pretože uverili klamstvu Borisa Johnsona, keď stroskotali Istanbulské dohody. Vtedy sa zdalo vierohodné, že dobre financovaná Ukrajina by mohla dostať dostatok vojenských zásob na to, aby sa ubránila ruskej armáde. A ako odpoveď na zrejmú otázku: Ako sa to stane, keď má Rusko, povedzme, päťkrát viac obyvateľov ako Ukrajina? Nuž, zrejme rovnakým spôsobom, akým v minulosti bojovali menšie, viac odhodlané krajiny proti väčším impériám – ich demoralizáciou. Spomínam si na články, ktoré sa písali na začiatku ukrajinskej protiofenzívy minulý rok, že keď ukrajinské sily začnú postupovať, ruské frontové línie sa zrútia a oni budú utekať, dokonca aj z Krymu. Nešlo teda len o dodávky zbraní, ktoré mali byť, samozrejme, kvalitatívne aj kvantitatívne lepšie ako ich ruské náprotivky. Nešlo tiež len o to, aby boli dodané vo veľmi veľkom množstve spolu so všetkou ďalšou sociálnou podporou, ktorú ukrajinská spoločnosť potrebovala. Išlo aj o aspekt morálky a demoralizácie ruských jednotiek, ktorý by docielil potrebný výsledok. Nič z toho sa nenaplnilo a výsledkom je situácia na bojisku, ktorá nie je pre Ukrajinu úspešná.
Niektorí na Západe vtedy tvrdili: keď Ukrajina získa späť to, čo chce získať späť, potom ju budeme držať na uzde a Ukrajina bude môcť dosiahnuť rokovaním riešenie, ktoré jej bude oveľa viac vyhovovať, než to, čo dosiahla v Istanbule. A teraz sa deje pravý opak. Myslím si, že táto logika sedí, lenže po neúspechu je teraz Rusko v oveľa lepšej pozícii na začatie rokovaní. Je zaujímavé, že Putin, ktorý ešte nedávno popieral význam Istanbulských dohôd pre budúce rokovania, sa na ne teraz začína odvolávať – podotýkam, že nie sám Putin, ale jeho tlačový hovorca Dmitrij Peskov – ako na pravdepodobný východiskový bod pre rokovania vzhľadom na to, ako sa zmenili okolnosti.
V akom zmysle môžu byť Istanbulské dohody východiskom pre rokovania, keď boli k Rusku pripojené štyri oblasti okrem Krymu a Rusko pravdepodobne nikdy nebude súhlasiť s ich vrátením?
Rusko stále postupuje v rámci týchto štyroch regiónov a snaží sa ich „oslobodiť", ako to označuje, až po ich administratívne hranice. Keď sa tak stane, čo sa zdá pravdepodobné, bude Rusko pokračovať? A s akým cieľom? Ak mám pravdu, že Rusko nevtrhlo na Ukrajinu s cieľom podmaniť si ju, ale s cieľom prinútiť ju prijať neutralitu – aby nemohla manévrovať spôsobom, ktorý Rusko považuje za ohrozujúci – potom sme v podstate tam, kde sme sa ocitli po Istanbulských dohodách: na stole máme tú istú dohodu o bezpečnosti a neutralite pre Ukrajinu výmenou za to, že Rusko nezaberie ďalšie územia, že nebude ďalej postupovať. Je to stále tá istá ponuka.
Vychádzajme teda na chvíľu z jedného scenára, o ktorom sa čoraz viac diskutuje. Na frontovej línii dôjde k prelomu, línie sa zrútia a Ukrajine nezostanú žiadne obranné pozície. Rusko teraz môže buď postupovať vpred – napríklad smerom k veľkým mestám, Charkovu, Kyjevu, Odese – alebo nie. Predpokladajme, že Rusko to naozaj nechce urobiť, a to pre náklady s tým spojené – vo všetkých ohľadoch. Vtedy Rusko ponúka možnosť neurobiť to – pretože vzhľadom na kolaps ukrajinských línií by to zjavne urobiť mohlo. A povedia Ukrajine: v skutočnosti zaručíme bezpečnosť vašich hraníc v rámci multilaterálnej záruky s ostatnými stranami, ktoré súhlasia s tým, že budú vystupovať ako garanti, ako to urobili v 90. rokoch v rámci Budapeštianskeho memoranda. A to sa potom stane súčasťou rokovaní.
Predpokladáte teda možnosť dohody o bezpečnosti Ukrajiny, ktorú by garantovalo Rusko na jednej strane a západné krajiny na strane druhej?
Logicky by sa dalo povedať, že ak chce elita krajiny prežiť, potom tvárou v tvár vojenskému kolapsu rokuje. V podstate rokuje o kapitulácii. Prvá svetová vojna sa skončila bez toho, aby bolo Nemecko napadnuté, pretože najvyššie velenie nemeckého štábu povedalo: No, prehrali sme bitku, teraz sme zraniteľní, uzavrime dohodu. Preto pri rokovaní vo Versailles trpeli, ale nie v takom rozsahu ako Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša, ktoré boli úplne rozvrátené. A vieme, že nemecké vrchné velenie v podstate predložilo cisárovi Viliamovi II. ultimátum. Povedali, že už nemôžu bojovať – nemali zdroje – takže musí abdikovať, aby mohli rokovať o prímerí a kapitulácii. Takže takýto scenár by bol pravdepodobne teraz na Ukrajine. Nejde o neobvyklý scenár – v podstate zahŕňa, podobne ako po prvej svetovej vojne, vojenský prevrat, ktorý nahradil vtedajšie politické vedenie.
Aká je podľa vás pravdepodobnosť vojenského prevratu? Nedávno ste povedali, že ho považujete za nepravdepodobný vzhľadom na prítomnosť západnej vojenskej rozviedky všade v ukrajinskej vláde a armáde. Takže akýkoľvek malý náznak organizovania prevratu by bol okamžite oznámený orgánom v Kyjeve.
Áno, je to znepokojujúce, ale to neznamená, že by sa západné spravodajské služby nemohli rozhodnúť prižmúriť oči alebo že by sa nemohli rozhodnúť, že je čas, aby Zelenskyj odišiel. Jednoznačne už existuje napätie, o ktorom máme nielen náznaky, ale aj konkrétne verejné vyhlásenia Lloyda Austina, ministra obrany USA, a viceprezidentky Kamaly Harrisovej. Vyhlasujú, že Ukrajina, prestaň bombardovať ropné rafinérie v Rusku – zvyšuje to cenu ropy a ohrozuje znovuzvolenie Joea Bidena. Veľa sa hovorí o vplyve Západu na Ukrajinu, ale tento vplyv je dvojsečná zbraň. Na jednej strane máme vplyv, pretože by sme mohli stiahnuť podporu, ktorú Ukrajinci potrebujú jednoducho na to, aby mohli platiť účty a financovať vojnové úsilie. Ale urobíme to? A aké by boli náklady? To závisí od toho, čo považujeme za pravdepodobný výsledok. Ak sa na vyšších mocenských úrovniach rozhodnú, že Ukrajinu nemožno zachrániť, potom by stratégiou na Západe mohlo byť jednoducho financovanie Ukrajiny na trvalej, ale stále sa znižujúcej úrovni s cieľom ďalej oslabiť Rusko – cieľom by bolo: koho zaujíma Ukrajina, my musíme zabrániť rastu Ruska. A čím dlhšie budeme môcť toto krviprelievanie medzi Ruskom a Ukrajinou predlžovať, tým lepšie. Tým lepšie pre Spojené štáty zo strategického hľadiska, a to je argument, ktorý má vo Washingtone zmysel. Ale ak je to tak, potom to neuniklo pozornosti ukrajinských politických lídrov. Preto je to dvojsečná zbraň.
Náznaky toho vidíte vo frustrácii pripisovanej Zelenskému a v ostrých vyhláseniach ukrajinského ministra zahraničných vecí a niekoľkých ľudí z prezidentovej strany v Rade, ukrajinskom parlamente, že Západ by mal robiť oveľa viac: „Všetci sme frustrovaní a sklamaní Západom; sme skutočne nahnevaní na Západ. Potom sa vynára otázka: Ak nás nechajú v štichu, prečo sa nedohodnúť na urovnaní s Ruskom, pretože oni nám skutočne môžu dať to, čo chceme. Zatiaľ čo Západ hovorí, že nám dá to, čo chceme, ale odmieta to urobiť. Takže nemôžeme bojovať a len krvácame, zatiaľ čo ak dosiahneme dohodu – nepríjemnú dohodu, bolestivú dohodu, ale predsa len dohodu – môžeme sa potom pustiť do obnovy. A takéto urovnanie sa dá dosiahnuť len priamo s Ruskom, čo Západ nechce.“ Takže aj to je podľa mňa podnet na priame rokovania s Ruskom, o ktorom sa už viackrát zmienili vysokí ukrajinskí predstavitelia.
Čo viete o tom, čo sa deje v ukrajinskom politickom establišmente – s tvrdými nacionalistami na jednej strane a umiernenými na strane druhej?
Ak sa niečo stane, bude to náhle a dramatické. Na Ukrajine už nie je politický život, pretože sa nekonajú voľby. Na to, aby ste mali politický život, musíte mať politickú súťaž, no voľby boli v dohľadnej dobe pozastavené na všetkých úrovniach – miestnej, parlamentnej aj prezidentskej. Takže nie je nič, nie sú žiadne diskusie. A prezident si preto zachováva svoj úrad a absolútnu väčšinu v parlamente. Z čoho politici jeho strany zrejme nie sú zvlášť nadšení, pretože sa domnievajú, že sú obetným baránkom. Pretože Zelenského popularita zostáva pomerne vysoká – trochu utrpela, keď sa zhoršila politická a vojenská situácia, ale napriek tomu zostáva oveľa vyššia ako popularita parlamentu. Takže hneď, ako budú voľby, zrejme všetci v parlamente odídu a budú niekým nahradení. A tak čokoľvek sa stane – pokiaľ ide o zmenu dynamiky konfliktu a umožnenie rokovaní – sa podľa mňa stane vďaka tomu, že osobnosti nahradia iné osobnosti a začnú hovoriť o potrebe robiť veci úplne inak. Ako som povedal, bude sa to musieť stať pomerne náhle.
Pokiaľ vysokí predstavitelia Ukrajiny pristúpia k rokovaniam s Ruskom, tak si myslím, že krajne pravicové militarizované jednotky sa postavia proti tomu a začnú útočiť na Kyjev a pravdepodobne sa sami pokúsia zosadiť súčasnú vládu a vytvoriť nejaký národný výbor pre záchranu Ukrajiny alebo niečo podobné. A preto, aby sa tomu predišlo – keďže je to, samozrejme, situácia, ktorej sa treba obávať – rokovania by museli byť v plnom prúde a dohoda by sa musela v podstate predložiť ako hotová vec. Potom by sa museli zapojiť ľudia, väčšie skupiny ľudí, bolo by potrebné apelovať na voličské skupiny, aby podporili vládu v jej mierovom úsilí a postavili sa proti nacionalistom, ktorí sú odhodlaní viesť vojnu, a teda aj eventuálne zničiť Ukrajinu za každú cenu.
Rokovania by sa teda museli uskutočniť nejako vopred a tajne?
Myslím si, že áno. Ukrajinská polícia a armáda by sa tiež museli snažiť zatknúť alebo zadržať kľúčových nacionalistických lídrov, ktorí sa stavajú proti akémukoľvek kompromisu okrem víťazstva Ukrajiny. Takže by to bol takýto prevrat – nie veľmi pomalý a ani nie zo dňa na deň. Ale v podstate stále ide o prevrat.
A je to možné vzhľadom na skutočnosť, že – ako ste spomínali, keď sme sa rozprávali minulý rok – títo krajne pravicoví lídri boli dosadení na najvyššie vládne pozície, práve v oblasti vnútornej bezpečnosti? Nebolo by ťažké ich zatknúť?
Možno, ale neviem o ľuďoch v Kyjeve dosť na to, aby som skutočne pochopil, kto sa cíti tak či onak angažovaný. Pred svojím odstúpením bol Oleksij Arestovyč ukrajinským nacionalistom. Teraz je za to, aby „rokovali s Ruskom, inak sme všetci odsúdení na zánik“. A nie je jediný. Teraz takých názorov vidieť veľa.
Bol by Západ schopný zabrániť takémuto prevratu, ak by si to neželal?
Nemyslím si, že Západ má v Kyjeve a na Ukrajine dostatok špeciálnych jednotiek, aby tomu skutočne zabránil. Boli by síce varovaní, ale nedokázali by tomu zabrániť. V tom momente by mohli uplatniť páky na kohokoľvek, kto by bol alternatívou, a povedať „urobte toto“ alebo „nerobte tamto“. Ale neviem, ako sa to vyvinie a je to veľmi premenlivá situácia. Momentálne sa nachádzame v akomsi medziobdobí. Pred deviatimi mesiacmi sme hovorili „ukrajinské víťazstvo je na obzore, naplánujme si rokovania s porazeným Ruskom". Teraz sme v medziobdobí: „Veci sa nevyvíjajú veľmi dobre. Skúsme to vydržať, poskytnime minimálnu úroveň podpory a uvidíme, ako to dopadne.“ V každom prípade nie sme v Spojených štátoch pripravení prijať žiadne vážne rozhodnutie pred novembrom. Teraz sa jednoducho nemôžeme sústreďovať na Ukrajinu, musíme sa zamerať na americké prezidentské voľby. Všetko ostatné len odvádza pozornosť.
Po novembri bude mať voľnú ruku ten, kto bude pri moci. Takže november až december je ideálny čas na to, aby sme skutočne predložili inovatívny návrh týkajúci sa Ukrajiny. Ale aká bude situácia na mieste, to nevieme. Bude to situácia, v ktorej Ukrajina prežila, alebo, teoreticky, získala späť nejaké územie a prešla do ofenzívy s pomocou Západu – s novými zbraňami, novými jednotkami a podobne? Alebo to bude tak, ako hovoria ľudia ako John Mearsheimer a podplukovník Davis, že sa línie zrútia a bude zrejmé, že Ukrajinu čaká len vojenská porážka? Američania môžu rátať s týmito rôznymi eventualitami, ale myslím si, že základné rozhodnutie o tom, čo ďalej, musia urobiť a urobia priamo Ukrajinci. Musia však usúdiť, že na to majú právomoc a byť ochotní uvažovať opäť v záujme Ukrajiny, a nie v záujme Spojených štátov. Američania a NATO očividne myslia len na záujmy vlastnej bezpečnosti vo vzťahu k Rusku a Ukrajina je pre nich zaujímavá len ako nástroj na porazenie Ruska. Preto je dôležité, aby Ukrajinci rozmýšľali nezávisle a uznali, že v konečnom dôsledku môže bezpečnosť Ukrajiny zaručiť len Rusko – nie Západ. A Rusko nepožaduje takzvanú „kooptáciu“ – kooptovať alebo podriadiť si Ukrajinu. To, čo požaduje, je neutralita. Povedal by som, že je to dosť veľkorysý postoj.
Nie je skôr v záujme Ruska nie si Ukrajinu podrobiť, ale udržať ju ako samostatný štát, ktorý môže slúžiť ako nárazník medzi Ruskom a NATO?
Zaujímavé na tom je, že Ukrajine sa ponúka zaujímavá kombinácia bezpečnosti a hospodárskej prosperity: bezpečnosť vďaka tomu, že Rusko súhlasí so súčasnými hranicami – čo garantuje aj niekoľko ďalších krajín – a prosperita vďaka členstvu v EÚ.
Čomu Rusko nebude namietať?
Áno, nebude namietať. Aj to bolo súčasťou Istanbulských dohôd. Je to zaujímavá stratégia, pretože to, čo v konečnom dôsledku robí, je napodiv rekonštitúcia Ukrajiny do podoby, ktorú presadzujem už viac ako desať rokov. Vlastne pred šestnástimi rokmi – v roku 2008, keď som prvýkrát cestoval na Ukrajinu – som mal na Charkovskej univerzite prednášku, ktorá bola neskôr publikovaná. Povedal som: Ukrajina musí byť mostom medzi Ruskom a Západom. A tým, že sa na Ukrajine spájajú základné bezpečnostné a hospodárske záujmy Ruska a Európy, sa Ukrajina v skutočnosti stáva týmto mostom.
