Riaditeľ väznice Hrnčiar: Sexuálne násilie je u mladistvých odsúdených bežné

S riaditeľom sme sa stretli v jeho kancelárii, do ktorej sme vstúpili po sérii bezpečnostných opatrení. Neprechádzali sme cez areál, v ktorom sa nachádzajú odsúdení, preto sme žiadneho nestretli. Videli sme však zamestnancov, odborných pracovníkov či príslušníkov polície.

Plukovník Michal Hrnčiar pôsobí v Zbore väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) už 36 rokov. Pracoval už aj v ústavoch s maximálnym stupňom stráženia v Ružomberku či Žiline, na kresle riaditeľa ÚVTOS Sučany sedí už 11 rokov. Za tú dobu nazbieral množstvo pozitívnych i negatívnych skúseností, o ktoré sa s nami v rozhovore ochotne podelil.

Na úvod je potrebné dodať, že hoci sa téma rozhovoru bude uberať primárne smerom k mladistvým odsúdeným, v ÚTVOS Sučany sa nachádzajú aj dospelí odsúdení – muži aj ženy.

Na začiatok by som sa odrazil od pomerne nedávnej kritiky reedukačných zariadení zo strany generálnej prokuratúry. Ako vy vnímate vykreslené nedostatky?

Nepoznám presne podmienky práce reedukačných zariadení. Viem však, že majú veľmi ťažkú prácu. V mnohých ohľadoch ťažšiu ako my v ústave. My totiž máme väčšie kompetencie z hľadiska vnútornej diferenciácie mladistvých odsúdených či z hľadiska donucovacích prostriedkov, ak dôjde k porušovaniu ústavného poriadku či k napadnutiu.

Keď sa spoja viaceré diferenciačné skupiny, automaticky to prechádza k násiliu. Submisívni jedinci trpia, zatiaľ čo dominantní jedinci ich napádajú, aj sexuálne. Tam sme v ústave došli k záveru, že vnútorná diferenciácia (prerozdelenie odsúdených) má obrovský význam.

Reedukačné zariadenia často nemajú legislatívne ani priestorové možnosti oddeliť agresívnych od submisívnych jedincov, nemajú ani možnosť použiť donucovacie prostriedky. Neviem sa vyjadriť k tomu, čo sa riešilo v médiách, respektíve k ubytovacím podmienkam. Naše ubytovacie podmienky sú cieľom mnohých kontrolných inštitúcií, vrátane komisára pre deti p. Mikloška, ombudsmana Dobrovodského a podobne.

Váš ústav tiež podlieha prísnej a pravidelnej kontrole. Kto okrem ombudsmanov kontroluje väzenia?

Podliehame viacúrovňovej prísnej kontrole. Na generálnej prokuratúre je zriadená sekcia väzenstva, kde sú presunutí bývalí špeciálni prokurátori a prokurátori zo špeciálnej prokuratúry, ktorí chodia po ústavoch a komplexne kontrolujú všetko. Od práv odsúdených po pôsobenie interných zamestnancov. Skrátka všetko. Neviem, že by sa v niektorých z ústavov vyskytli výraznejšie problémy.

Máme aj vlastné kontroly z generálneho riaditeľstva zboru či z medzinárodného výboru na prevenciu pred mučením (ECPT).

Spomínali ste prerozdeľovanie väzňov – diferenciáciu. Čo presne tým myslíte?

Diferenciácia odsúdených sa podľa trestného zákona delí na minimálny stupeň stráženia, stredný stupeň a maximálny stupeň a doživotie. Tieto stupne určuje súd. Ďalšia forma súdnej diferenciácie je kategória mladistvých. Ide o osobu odsúdenú vo veku od 14 do 18 rokov. Takýto mladistvý nastúpi do väzenia.

My, ako ústav, každú cieľovú skupinu zaraďujeme ešte do vlastnej, vnútornej diferenciácie. Je na to určená komisia určená rozkazom generálneho riaditeľa ZVJS. Táto komisia určuje, či odsúdený v minimálnom stupni stráženia bude mať našu A, B alebo C diferenciačnú skupinu.

Viete nám bližšie opísať rozdiel medzi týmito vnútornými diferenciačnými skupinami? Napríklad medzi A a B?

Najlepšia je skupina A, v ktorej má odsúdený aj voľný pohyb. V niektorých pobočkách pre minimálny stupeň stráženia nemá odsúdený vytvárané žiadne ženijno-technické zábrany voči úteku. Oblečie sa do civilu a ide do dohodnutej firmy pracovať, ale v dohodnutý čas sa vráti. Niekedy môžu vykonávať na iných miestach údržbu či upratovacie práce.

Žijú v podstate ako na internáte. Sami sa pohybujú po vonkajšom svete, pracujú. Majú častejší kontakt s rodinou a častejšie im môže riaditeľ udeliť mimoriadne voľno na opustenie ústavu, čo je najvyššia forma odmeny. Takíto odsúdení majú najväčšiu dôveru. Ak ju však sklamú, napríklad neprídu do dohodnutého času, vtedy prechádzajú do pevného zariadenia.

Ďalšia diferenciačná skupina je B, v ktorej zaradení odsúdení vykonávajú trest v pevnom ústave so strážením tak, ako je to v našom ústave. Najprísnejšia je skupina C.

V rámci skupín A, B a C plynú pre odsúdeného isté výhody a odmeny, ktoré sú zároveň podmienené tým, ako sa správa. Sú vertikálne priepustné, čiže odsúdený z C kategórie má šancu dostať sa do B, pokiaľ sa bude vzorne správať. A naopak, ak je jeho resocializačná prognóza negatívna a porušuje ústavný poriadok, komisia môže odsúdeného zo skupiny B preradiť do skupiny C.

Odsúdený v skupine B má stanovený režim dňa. Má presne rozvrhnuté voľno, pracovný čas. Jeho deň je rozparcelovaný od budíčka až po spánok.

V C skupine sú obmedzenia najväčšie. Takýto odsúdený v zásade nikdy nedostáva mimoriadne voľno na opustenie ústavu. K tomu by sa musel prepracovať od najnižších kategórií odmeny. Zároveň v takýchto prípadoch platia obmedzenia voľnočasových aktivít a podobne.

Čo rozhoduje o tom, do akej diferenciačnej skupiny sa odsúdený dostane?

Trestná činnosť, za ktorú je vo výkone trestu, pedagogicko-psychologické kritériá, resocializačná prognóza. Dôležité sú extramurálne vzťahy. Sledujeme kontakt s rodinou. Ak má emocionálne problémy, nemôžeme ho pustiť na vonkajšie pracovisko.

Spomínali ste, že odsúdení môžu chodiť na vonkajšie pracoviská. Čo tí ostatní, ktorí ísť nemôžu?

Prioritou je, aby odsúdení mali prácu a aby nabehli na nejaký režim. Zo Zákona o výkone trestu vyplýva, že odsúdený musí pracovať. Máme dostatok pracovných ponúk, aby odsúdení pracovať mohli. Máme pracoviská vonkajšieho charakteru s dozorom a pracoviská vnútorného charakteru.

V objekte ústavu sa nachádza veľká hala. Zamestnáva nás okrem iných aj automobilový priemysel. Približne 7 firiem tam má detašované pracoviská, v ktorých pracujú naši odsúdení. Skladajú komponenty, pracujú s drevom či kovom. Tento stôl a nábytok, ktorý vidíte v mojej kancelárii, je vyrobený u nás.

Naším cieľom je, aby odsúdení neležali, ale aby mali nejaký režim, aby dokázali plniť pohľadávky štátu a svoje vlastné dlhy. Zároveň je dôležité nastaviť im nejaký režim a pracovné návyky. Drvivá väčšina nikdy pred väzením nepracovala, nemuseli vstávať v konkrétny čas a odvádzať nejakú prácu. Nemali zodpovednosť. To sa snažíme u nás zmeniť. Prioritou je práca a zamestnávatelia vonku nám v tom pomáhajú.

Sú naši zamestnávatelia ochotní zamestnávať ľudí vo výkone trestu?

Je obrovský dopyt po tejto pracovnej sile, pretože tam je hodinová mzda veľmi nízka. Hodinovú mzdu pre odsúdených stanovuje vláda vo vyhláške. K dnešnému dňu je to 1,64 eura. Mení sa to rádovo v centoch. My sa snažíme so zamestnávateľmi zmluvne dohodnúť vyššiu, samozrejme, v rámci zákona a regionálnych zvláštností.

Ako môže odsúdený nakladať so mzdou?

Nakladanie so mzdou je vyšpecifikované v zákone č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody. Tam je určené, koľko percent zo zarobenej mzdy musí ísť na pohľadávky štátu, na trovy výkonu trestu, na jeho pohľadávky, na vreckové či úložné.

Úložné je podľa zákona suma, ktorú mu ústav blokuje na jeho osobnom konte, aby mal po prepustení zabezpečenú stravu na jeden deň a cestovné náklady do miesta trvalého pobytu vo výške 10 percent zo sumy životného minima.

Vreckové sú peniaze, ktoré väzňovi ostávajú a môže ich minúť v ústavnom bufete. Každý má svoju identifikačnú kartu, ktorá zároveň slúži ako platobná karta. Väzňovi môže ktokoľvek z vonku peniaze posielať na jeho vlastný účet a on ich vnútri môže využívať.

A čo školopovinní mladiství?

U mladistvých sme povinní napĺňať povinnú školskú dochádzku. Máme dohody s rôznymi vzdelávacími inštitúciami. Máme dohodu aj so špeciálnou školou v Martine, čiže aj takýto druh zabezpečení máme. Spolupracujeme s piatimi strednými školami, kde mladiství odsúdení môžu získať záučný list, výučný list a podľa intelektuálnej výbavy môžu získať aj maturitu.

Máme k dispozícii aj kurz pre negramotných. Chodia nám sem totiž niekedy aj takí, ktorí nepoznajú abecedu. Takže my sami dovzdelávame mladistvých. Pre mladistvých je prioritou učiť sa, tak ako pre dospelých pracovať.

Umožňujeme, samozrejme, aj vzdelávanie pre dospelých – murár, maliar, zvárač a podobne. Chceme, aby odsúdený, ktorý od nás odíde, mal nejaké návyky a papier, ktorý mu pomôže uplatniť sa na trhu práce a znovu sa zaradiť do spoločnosti a nepáchal viac trestnú činnosť.

Za čo sa najčastejšie dostávajú mladiství do väzenia?

Lúpeže, krádeže, vraždy a drogová trestná činnosť.

Mávate u mladistvých problém s disciplínou? Čím sa najčastejšie mladí vo väzení prehrešia?

Táto cieľová skupina je najproblematickejšia. Kedysi sme tu mali 180 až 200 mladistvých. To bola vždy najkomplikovanejšia cieľová skupina. Zo všetkých mimoriadnych udalostí (bitka, napadnutie, násilie voči personálu) páchali mladiství 90 percent.

Viete nám priblížiť, čo najbrutálnejšie páchajú mladiství odsúdení „za mrežami“?

Za 36 rokov praxe som nezažil, aby sa dospelí odsúdení k sebe správali tak brutálne ako mladiství. Bitky a násilný charakter sú všade, aj v ženských oddeleniach, mladiství sú však osobitná kategória.

Sexualita v ústave je veľmi špecifická vec. V niektorých prípadoch je pobyt vo väzení „druhý život“ odsúdeného. Doma môže mať rodinu, ale vo väzení má homosexuálne styky.

U mladistvých je však sexuálne násilie a násilie voči spoluodsúdeným najvypuklejšie. Často sa stalo, že mladík ukončil trest a už ho tu čakali policajti, aby ho eskortovali naspäť do výkonu väzby za trestný čin, ktorý spáchal vo výkone trestu.

Stalo sa nám už, že dvaja mladíci podržali tretieho a štvrtý toho chlapca znásilnil. V niektorých prípadoch dochádzalo k orálnemu zneužitiu, niektorí dokonca pchali slabším odsúdením predmety do análneho otvoru, napríklad rúčku od metly.

Samozrejme, pracovníci ústavu sa takémuto správaniu snažia a snažili zabrániť, ale izby mladistvých sú otvorené. Stačilo, aby na chodbe nikto nebol pár minút a už sa udialo niečo takéto.

Ide o mimoriadne brutálne a závažné činy. Ako na ne reaguje ústav?

Nasledujú disciplinárne potrestania v zmysle zákona. Pri slabších prehreškoch sú to pokarhania, zákazy balíka až po umiestnenie do oddelenia disciplinárnych trestov, ktoré laická verejnosť pozná ako „samotku“. To je jeden z najťažších trestov.

Samozrejme, takéto správanie má za následok, že jedinec nedostane mimoriadne voľno a bude sa na neho pozerať prísnejšie, keď bude o takéto voľno v budúcnosti žiadať.

Napriek tomu ide predsa len o tínedžerov. Ako často sa mladiství odsúdení môžu stretnúť s rodinou?

Rodina môže mladistvého navštíviť každý týždeň na 2 hodiny. Je to kontaktná návšteva, sedia spolu bez akýchkoľvek zábran. Snažíme sa, aby bol kontakt s rodinou čo najčastejší, aby sa mladiství odsúdení mali kam vrátiť. Ak sa nebude mať kam vrátiť, je vyššia šanca, že sa odsúdený dostane do zlej spoločnosti a tam je recidíva jasná.

Mimo to môžu mladiství domov telefonovať. To sa im ale strháva z ich účtu. Počas covidu sme dokonca uskutočňovali aj video hovory, ktoré zabezpečujeme dodnes. Tie však už hradí štát.

Takéto návštevy mladistvým zrejme prospievajú. Ako ešte dbá ústav na psychické zdravie odsúdených mladistvých? Sú to ľudia, od ktorých sa v budúcnosti očakáva zaradenie späť do spoločnosti.

Každý mladistvý má podľa zákona k dispozícii opatrovníka, ktorý dbá na jeho psychické zdravie, dodržiavanie jeho práv. Je to spravidla psychológ, na ktorého sa mladistvý môže obrátiť, napríklad pri ťažkých rozhodnutiach či iných problémoch. Máme v ústave štyroch psychológov, ktorí poskytujú komplexnú psychologickú službu.

Toto majú k dispozícii všetci väzni, bez ohľadu na ich kategóriu. Psychologicko-pedagogický servis je u nás na dennom poriadku a je pre nás mimoriadne dôležitý.