Reakcia na Petra Števkova: Ukrajina bojuje o zavŕšenie zmeny kurzu, treba jej pomôcť

Mikuláš Dzurinda. Foto: Jaroslav Novák/TASR Mikuláš Dzurinda. Foto: Jaroslav Novák/TASR

V utorok 21. 5. 2024 redaktor Štandardu Peter Števkov napísal komentár s titulkom „S čím sa to zahráva Dzurinda”. Keďže v jeho komentári sú pasáže, ktoré považujem za fundamentálne chybné, deformujúce
verejnú mienku, rozhodol som sa na tie kľúčové reagovať.

Prvým takýmto fundamentálne chybným je tvrdenie redaktora, že som to bol ja „…spolu s generáciou západných politikov, ktorých politika postupne viedla k vojne Ukrajiny s Ruskom…”.

Ako to teda bolo v skutočnosti?

Kľúčovým, zlomovým bodom vo vývoji Ukrajiny po jej osamostatnení v roku 1991 boli voľby prezidenta Ukrajiny v roku 2004. Tieto voľby boli súbojom „starej štruktúry”, proruského prezidenta Viktora Janukovyča s politikom prozápadnej orientácie, reformátorom, dovtedajším premiérom a guvernérom národnej banky Viktorom Juščenkom.

Voľby sa odohrávali v ovzduší rozmachu ukrajinskej občianskej spoločnosti, ktorá si uvedomovala prosperitu prichádzajúcu do krajín bývalého sovietskeho bloku s ich postupnou integráciou do EÚ a NATO. Susedia Ukrajiny – Poľsko, Slovensko, Maďarsko sa stali členmi EÚ pol roka pred voľbami prezidenta Ukrajiny. Najmä mladí Ukrajinci sa vehementne dožadovali rovnakej šance pre Ukrajinu.

To, čo ukrajinská mládež a prozápadne orientovaní občania Ukrajiny považovali za šancu na lepší život, staré, proruské štruktúry, kleptokracia a oligarchia považovali za existenčnú hrozbu. Presne tak ako Kremeľ, ktorý sa zľakol predstavy, že jedného dňa by sa slobodní Ukrajinci mohli mať lepšie ako totalitou zošnurovaní Rusi.

V tejto atmosfére súboja starého s novým sa režim prezidenta Janukovyča rozhodol sfalšovať voľby tak, aby prezidentom zostal Viktor Janukovyč. Motivovaná a odhodlaná občianska spoločnosť Ukrajiny sa však vzoprela.

Vypukla takzvaná Oranžová revolúcia, pomenovaná podľa farby politického tábora Viktora Juščenka.

Oranžová revolúcia si vynútila opakovanie volieb, v ktorých už vyhral Viktor Juščenko. Ukrajina sa obrátila na Západ. Bola to prvá, kľúčová fáza vo vývoji modernej Ukrajiny, ktorá sa rozhodla podobne ako krajiny Vyšehradskej štvorky a baltské štáty v roku 1989 a po ňom – odpútať sa od Ruska a integrovať sa so Západom.

Potvrdením prozápadného kurzu Ukrajiny sa mal stať podpis Asociačnej dohody s EÚ pripravovaný na koniec roku 2013. Prezidentské voľby však v roku 2010 vyhral opäť Viktor Janukovyč a ten začal hrať dvojakú hru: v Bruseli sa tváril, že rokovania o podpise Asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ pokračujú a zmluvu podpíše. V Moskve však sľuboval pravý opak. Až nadišiel deň, keď sa musel vyfarbiť.

Stalo sa tak 23. 11. 2013, keď na samite EÚ vyrokovanú a pripravenú Asociačnú dohodu odmietol podpísať. Keď Ukrajinci zistili, že prezident Janukovyč im nedovolí odpútať sa od Moskvy, vypukla druhá revolúcia, známa pod názvom Revolúcia dôstojnosti alebo v skratke Majdan (podľa názvu námestia, na ktorom sa odohrávali hlavné protesty).

Napriek tomu, že režim sa rozhodol do demonštrantov strieľať, Ukrajinci nepovolili. Pod tlakom námestí prezident Janukovyč v roku 2014 ušiel z Ukrajiny do Ruska a Ukrajina sa vrátila na cestu svojej euro-atlantickej integrácie. Kým Oranžová revolúcia znamenala zmenu zahraničnopolitického kurzu Ukrajiny, Majdan predstavoval potvrdenie tohto kurzu.

Kým v roku 2004 počas Oranžovej revolúcie sa Kremeľ vyľakal, po Majdane o desať rokov neskôr v roku 2014 nastalo v Kremli zdesenie. Predstava, že udalosti Majdanu by sa mohli jedného dňa zopakovať na Červenom námestí, musela byť pre Vladimira Putina desivá. Preto sa Kremeľ rozhodol pre anexiu Krymu a podporu separatistov na Donbase.

Keďže separatisti neplnili na Donbase „domácu úlohu”, rozhodol sa Kremeľ vo februári 2022 pre vojenský zásah voči Ukrajine. Cieľ tohto zásahu je jednoznačný: zabrániť Ukrajine zavŕšiť jej cestu do EÚ a NATO.

Ukrajina teraz bojuje o zavŕšenie zmeny svojho kurzu, na ktorý nastúpila po Oranžovej revolúcii v roku 2004. Ukrajinci nechcú nič iné, iba to, čo sme chceli za totality my – Slováci, Česi, Maďari, Poliaci, Litovci, Lotyši, Estónci, Chorváti, Rumuni, Bulhari –, zhodiť z pliec jarmo, nastoliť slobodu a vykročiť k prosperite. Ukrajina chce odolať ruskému agresorovi, aby mohla zavŕšiť svoju cestu do EÚ a NATO. Je našou morálnou povinnosťou, aby sme jej v tom pomáhali. Naviac – je to aj v našom najvyššom slovenskom záujme.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu politikov, vysokých štátnych úradníkov, zástupcov akademickej sféry či biznisu. Publikované názory nemusia vyjadrovať názory redakcie.


Ďalšie články