Tento jeho nápad bol vraj v skutočnosti taktický, išlo o takzvanú „strategickú nejednoznačnosť“.  

Iným slovami, mal to byť pokus odstrašiť súpera tým, že sa tvárite, že ste silnejší, ako to navonok vyzerá. Alebo ste minimálne odhodlaný urobiť všetko, hoci to tak asi nebude.

Možno by to malo istú logiku. Keď ste na dne, nezostáva vám nič iné, ako robiť mimikry a tváriť sa, že ste silnejší, než sú vaše reálne schopnosti. To však predpokladá, že nepriateľ si túto súvislosť neuvedomuje a nemôže si byť celkom istý vašou silou, ktorú ste ochotní použiť.

Macron pritom Putinovi informáciu, že ide o kamufláž, rovno vykvákal. Možno dúfal, že ruský prezident – ktorý má vraj celú Európu prelezenú tajnými agentami – si neprečíta žiadne európske noviny. O kamufláži zostane informovaná len európska verejnosť a supertajná stratégia neprenikne k Putinovi?

Aký zmysel má snažiť sa zmiasť súpera ľstivým predstieraním svojich úmyslov, keď rovno priznáte, že ide o kamufláž?

Macronova „strategická nejednoznačnosť“ tak bola spôsobilá akurát vyslať do Moskvy jednoznačný signál: sme v stave zúfalstva a nevieme ako ďalej.

Môžeme sa domnievať, že Macron v očiach moskovských silovikov pôsobí skôr ako strašiak v zničenom ukrajinskom obilnom poli, kde dokáže zahnať už len potulujúce sa hladné vtáky. Ťažko ale odstraší niekoho, kto reaguje len na silové a mocenské „argumenty“.

Kým Macron sa snaží Putina zastrašovať neexistujúcim bublifukom, za ktorý ho ešte skôr, než Putin stihol skritizovať zvyšok Európy, Rusko na zastrašenie Európy nepotrebuje aktívne používať ani vlastnú propagandu. Európania to zvládnu sami.

V slovenských médiách sa čoraz viac hovorí o tom, že Rusko sa v skutočnosti v dlhodobejšom výhľade pripravuje na dobýjanie východnej Európy, hoci to nedáva žiadny zmysel (reálne to nie je možné bez toho, aby najprv dostali pod kontrolu celú Ukrajinu vrátane jej západných nacionalistických oblastí, kde by čelili trvalej partizánskej ofenzíve).

Akoby sa Západ stále nevedel rozhodnúť, či je ruská armáda „kopou šrotu“, ktorej stačí, ak jej Ukrajina s podporou spojencov zasadí poslednú frčku, alebo je to desivá mašinéria schopná zaútočiť a dobyť krajiny NATO. V propagande sa totiž ešte donedávna používali obe verzie a používali sa zároveň v rovnakom čase – podľa potreby.

Keďže predtým nezabral ani nový fenomén západnej „diplomacie“, teda nahradenie kisingerovskej politiky mocenskej rovnováhy moralistickou taktikou „čím viac sa pohoršujeme nad Putinom, tým viac je pod tlakom ukončiť vojnu“, Európa je nútená primäť Putina k ústupu mocenským spôsobom. 

Ako si však Európa počína na tomto poli? Po tom, ako musela po zrážke s realitou ukončiť propagandu o víťaziacej Ukrajine, prešla na nové frázy: Ukrajina vraj prehráva a je to vinou nedostatočného nasadenia Západu. Európa napríklad nedodala milión delostreleckých granátov, ktoré prisľúbila, a preto ukrajinská obrana trpí.

To je pravda. Tie granáty tam podľa dohody a prísľubu mali byť už na jar. Ak sa však na tomto celá Európa zhoduje – a ani Orbán s Ficom na európskej úrovni neprotestujú –, je zarážajúce, prečo si médiá nepoložia jednoduchú logickú otázku: prečo tam ten milión granátov teda nepošleme?

To by sme si museli aj pravdivo odpovedať. Veď ich predsa nemáme.

Viacerí analytici aj predstavitelia NATO najneskôr od novembra minulého roka signalizujú, že Európa „vyškrabáva dno suda“. Prísľub pre Ukrajinu bol teda klamstvom, sľúbili sme niečo, čo sme nemali. Aj to môže byť jeden z dôvodov problematického manažmentu a logistiky pri obrane na dnešnej Ukrajine. Ak by si bolo ukrajinské vedenie vedomé, že bolo oklamané, muníciu by si bolo nútené rozložiť v čase inak.

Najhorší spôsob „pomoci“ spojencovi je sľúbiť mu niečo, čo neviete dodať. A narušiť mu tým realistické plánovanie obrany.

Česká náhla iniciatíva za nákup delostreleckých granátov v rôznych častiach sveta je vlastne len nepriamym priznaním, že Západ nie je schopný naplniť svoj sľub.

Tieto pokusy vyškrabávať dno suda v Afrike či v Ázii predsa mohli prísť už skôr. Neprišli. Prečo asi? Veľká časť globálneho juhu sa, prirodzene, nechcela zapájať do európskej vojny. A odmieta to aj dnes.

Český prezident zároveň pre televíziu Sky News vyhlásil, že Rusko sa nevzdá okupovaných území, vojnu by sme mali zastaviť a začať „rokovania o budúcom usporiadaní“. A zároveň povinne dodá, že vďaka Západu Ukrajina stále môže vyhrať vojnu. „Musíme byť realisti,“ vraví. Ani čert netuší, čo týmito kontrapostojmi vlastne chcel povedať.  

Titulky našich médií zatiaľ zaplavujú správy o verejnej zbierke na protivzdušnú obranu pre Ukrajinu ako reakciu na to, že naša vláda odmieta naďalej posielať do vojny naše neexistujúce štátne zbrane (takmer všetko, čo sa poslať dalo, sme už poslali, dokonca aj to, čo sa poslať nedalo – napríklad kvôli ústave).

Zbierka dosiahla nebývalý úspech: darcovia prispeli sumou približne štyri milióny eur. Za to sa nakúpi zopár kusov delostreleckej munície, ktorú Ukrajina minie za pár hodín.

Posadnutosť zašla tak ďaleko, že Richard Sulík v jednom novinárskom rozhovore čelil otázke, či už do zbierky prispel. Novinár si chcel overiť, či už je rebel Sulík dostatočne prevychovaný. A ako Sulík odpovedal? Ešte som neprispel, ale chystám sa...

Len na porovnanie: každý z nás prispel na vojnu s Ukrajinou približne desaťnásobne vyššou sumou než priemerný „darca“ v tejto zbierke, ktorá sa vzhľadom na jej mediálne pokrytie tvári, ako by mala zvrátiť stav na bojisku.

Niekoľko európskych krajín sa zároveň pohráva s myšlienkou, ako poslať ukrajinských utečencov v mobilizačnom veku do vojny. Zároveň ale tlmia vášne: ide zatiaľ len o fiktívnu debatu, keďže Ukrajina nás o nich ešte oficiálne nepožiadala. Možno ide o pokus vyriešiť tieto aspekty z právneho hľadiska, ešte kým sa táto debata tvári ako „cvičná“. Potom už môže byť neskoro.

Putina muselo v tejto súvislosti určite vystrašiť, keď videl, ako čoraz viac európskych krajín prijíma zákony o identitárnej suverenite. V Nemecku tento zákon prešiel pred mesiacom, občania smú po novom raz do roka zmeniť svoje pohlavie vyplnením dotazníka. Neplatí to však v prípade vojny, keď sú muži mobilizovaní.

V Nemecku by sa teda každá prípadná mobilizácia musela vyhlásiť veľmi náhle a nečakane – rýchlejšie, než si muži stihnú vyplniť dotazník a zvoliť si ženské pohlavie.

Týkať by sa to, samozrejme, malo aj ukrajinských utečencov v mobilizačnom veku, ak by ich mali nedobrovoľne transportovať domov na front.

Keby kráľ Eduard kedysi na rokovanie so škótskym rebelom poslal svojho vajatavého syna, v porovnaní so súčasnými európskymi štátnikmi by Williama Wallacea možno ešte celkom vydesil.