Na cirkevných školách volia progresívcov rovnako ako na štátnych. Potrebujeme ich ešte?

Iniciatíva Študentské voľby nedávno zverejnila výsledky simulovaných volieb medzi študentmi slovenských stredných škôl. To, že v nich jasne vyhrala so ziskom až desiatich mandátov a takmer štyridsiatich percent hlasov strana PS, nie je až také prekvapivé. A ako v minulosti ukázal kolega Matej Gašparovič, netreba z toho robiť ďalekosiahle závery.

Na tomto predvolebnom prieskume je však zaujímavé niečo iné: že rovnaký počet mandátov by PS získalo aj v prípade, ak by volili len študenti cirkevných škôl. Jediný rozdiel medzi nimi a ich kolegami zo štátnych a súkromných škôl je, že v tom prípade by PS-károv doplnila štvorica z KDH (Lexmann, Karas, Gregorík, Paľa) a Richard Sulík.

Pre úplnosť dodajme, že v celkových výsledkoch by desať kandidátov PS doplnila pätica Kaliňák, Blaha, Sulík, Uhrík a Kotleba. A, že výsledky nie sú skreslené tým, že sa do nich najviac zapojili študenti z Bratislavského kraja. Naopak, tí mali po Banskobystrickom kraji druhú najnižšiu účasť vo voľbách.

Vráťme sa však späť k cirkevným školám. Prieskum trpí na nízku vzorku, keďže sa doň zapojilo len šestnásť cirkevných škôl, aj keď na Slovensku ich máme približne sedemdesiat. Snažil som sa od organizátorov prieskumu získať presnejšie dáta, bohužiaľ, bez úspechu.

Tento výsledok by však aj napriek slabej vzorke nemal ostať nepovšimnutý. Ak sa na Slovensku nájde len štvrtina cirkevných škôl, kde voľby tak masívne vyhrá PS, tak to ukazuje vážny problém našich cirkevných škôl.

Biskupi, vedenie cirkevných reholí a cirkevných škôl by si spolu s rodičmi mali položiť jednoduchú otázku. Ak volia žiaci týchto škôl rovnako progresívne, ako žiaci sekulárnych škôl, a teda nedokážu rozoznať stranu, ktorá najviac útočí na cirkev a kresťanstvo, asi je niekde chyba. Otázka by mohla smerovať k tomu, kde presne tá "chybička" je a čo s ňou rýchlo urobiť, čo všetko treba zmeniť. Minimálnu zhodu, že cirkevné školy by nemali vychovávať voličov najväčšiemu ideologickému oponentovi cirkvi, azda ešte predpokladať môžeme. Aj keď, ktovie.

Ak by niekto pri vete vyššie zaváhal, ponúkam skúšku správnosti. PS v sebe zosobňuje takmer všetko, čo by malo mladého, vzdelaného, správne formovaného kresťana odpudzovať hneď na prvý pohľad. Veď Progresívne Slovensko je absolútnym opakom toho, čo sa učí, alebo by sa malo učiť na cirkevných školách o človeku, spoločnosti, viere, Bohu, a vôbec realite.

Alebo inak. Ak niekto nevie odpovedať na otázku, či existujú viac ako dve pohlavia, či je možné meniť pohlavie na požiadanie (a opakovane), alebo kedy vzniká ľudský život, inými slovami, ak nevie odpovedať ani na otázku, či existuje objektívna realita, no napriek tomu si nárokuje schopnosť určovať nielen spoločnosti, ale aj cirkvám, ako majú konať, každému, kto bol vychovaný v súlade s kresťanskou filozofiou, by tu mali zablikať všetky kontrolky.

Ale pozor, bliká niečo iné. Druhý najvyšší počet krúžkov na cirkevných školách získala Veronika Cifrová Ostrihoňová (prvý bol Ódor), ktorá svoju kampaň odštartovala tým, že sa prihlásila k podpore zavedenia práva na potrat do Charty práv EÚ. Svätý Ján Pavol II. takéto niečo kedysi volal kultúrou smrti.

Hovorí sa o tom ešte študentom? Dokážu učitelia občianskej výchovy, histórie či náboženstva vysvetliť totalitarizmus, problém ideológie a humanistické učenie cirkvi? Alebo by mali rodičia začať kontrolovať, čo na cirkevných školách učia ich deti, tak, ako to bolo za komunizmu?

Študentské voľby zvonia na poplach: Ak to absolventi cirkevných škôl nevedia (alebo si to neuvedomujú), tak to ukazuje, že cirkevné školy fatálne zlyhávajú vo svojej základnej funkcii. Potom nečudo, že majú v zásade rovnaké výsledky pri formovaní študentov ako štátne či súkromné školy.

Ak by biskupi a cirkevné školy na tento alarmujúci stav nedokázali zareagovať, otvorí to prirodzene ďalšiu otázku: na čo sú nám vlastne takéto cirkevné školy?!

Nechápte ma, prosím, zle. Určite nechcem vystupovať proti úlohe cirkevných škôl v spoločnosti a nepochybujem o tom, že ich potrebujeme, respektíve, že potrebujeme to, čo sme si od nich sľubovali, keď na Slovensku od deväťdesiatych rokov prebiehal zápas o ich budovanie. Práve naopak.

A presne tu sa ukazuje paradox dnešnej doby.

Keď na Slovensku po páde komunizmu začal zápas o obnovu cirkevných škôl, inšpiráciou pre kresťanov boli dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu (Gravissimum educationis), kongregácie pre katolícku výchovu (tu, tu, alebo tu), či Kódex kanonického práva (793 – 806), ktoré zdôrazňujú, že rodičia majú nielen právo, ale aj povinnosť vychovávať deti v súlade so svojimi hodnotami, štát im to má umožniť a cirkevné školy im v tom majú pomáhať.

Kódex kanonického práva rodičov nabáda „zveriť deti tým školám, v ktorých je postarané o katolícku výchovu; ak to nemôžu urobiť, majú záväzok postarať sa, aby sa ich náležitá katolícka výchova zabezpečila mimo školy.“

Dnes sa to však otáča a rodič, ktorý sa chce skutočne pridŕžať náuky cirkvi a ostať verný vyššie pomenovaným princípom a dokumentom, môže nadobudnúť oprávnený pocit, že cirkevné školy, ktoré možno pred dvadsiatimi rokmi zakladali jeho (starí) rodičia, mu v tom veľmi nepomôžu.

Niektoré z nich organizujú debaty s Michalom Šimečkom (aj opakovane), respektíve inými progresívcami (iných politikov často nepozvú), motajú sa pri dúhových témach a nedokážu vysvetliť, ako si možno každého ctiť a zároveň odmietať hriech. Chceme byť predsa in...

Deje sa, pravda, presný opak. Ak po tomto prieskume nevznikne pohoršenie, zodpovednosť sa už posúva vyššie.

Skrátka, ukazuje sa, že pri zakladaní cirkevných škôl, ktoré mali zabezpečiť, že naše deti nebudú vyrastať v sekulárnom prostredí, že deťom nebudeme musieť doma - ako za komunizmu - vysvetľovať, že to, čo im povedali v škole, vlastne nie je pravda a, že ich budeme musieť doma vyučovať nanovo, sa na to podstatné akosi zabudlo.

Keď išlo o iných, tak sme tomu ešte rozumeli.

Podstatu problému v roku 2014 v príhovore na Katolíckej univerzite v Ružomberku vystihol arcibiskup Cyril Vasiľ, ktorý hovoril o „vernosti kresťanskému posolstvu podľa výkladu cirkvi“ ako o jednej zo základných podmienok katolíckej školy.

Práve na to kresťania v celom tomto modernom sekulárno-progresívnom spoločenskom diskurze akosi zabudli. Že hlavným zmyslom ich škôl je odovzdávať kresťanské učenie.

To, samozrejme, nevylučuje snahu priviesť na školy najlepších učiteľov, zabezpečiť, aby sa študenti dostávali na dobré vysoké školy, skrátka vytvoriť excelentné školy. Napokon, takúto úlohu biskupovi ukladá aj kódex kanonického práva (Kán 806, § 2.)

Ale ak to školy nevedia a ešte popierajú učenie, ku ktorému sa hlásia v názve, nesmú sa nazývať kresťanské alebo cirkevné. Ak to videl v roku 2014 biskup Vasiľ z Ríma, dnes je správny čas realizovať to spolu so svojimi bratmi v praxi.

Problém a najmä hľadanie jeho riešení je hlbší, ako môže obsiahnuť tento text. No zdá sa, že výsledok študentských volieb nie je ojedinelým javom, ale skôr potvrdením nebezpečného trendu.

Stačí pripomenúť Eduarda Hegera, ktorý prišiel do parlamentu z charizmatického prostredia, ktoré dnes združuje značné počty kresťanov, ale skončil ako zakladateľ liberálnej strany. A počas pandémie mu museli biskupi písať verejné listy, aby už povolil verejné slávenie bohoslužieb.

Aj napriek tomu pri Hegerovi ostali stáť viacerí jeho súputníci z charizmatického prostredia. A nikto z tohto spektra sa voči jeho konaniu verejne neozval. Podobných prípadov je v politike viacero a týkajú sa už aj politikov KDH.

Údajne kresťanský národ má skrátka problém s kresťanmi. S uchovávaním pravej viery. Kresťanské vzdelávanie nielen na školách evidentne nefunguje dobre. Ojedinelé projekty, ktoré sa snažia suplovať cirkev (Spoločenstvo Ladislava Hanusa, Citadela) nás z tohto marazmu dostanú len ťažko.

Preto nebuďme prekvapení, keď sa to o niekoľko rokov celé zosype ako domček z karát.

Po príklady pritom nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť do Írska, ktoré bolo ešte donedávna považované za baštu katolicizmu. A to až dovtedy, čo Íri za tri roky legalizovali homosexuálne sobáše (2015), úradne zmeny pohlavia pre transsexuálov (2015) a potraty (2018). 

Zdá sa, že tomu všetkému sa už pripravuje pôda aj na mnohých našich cirkevných školách, v niektorých kresťanských spoločenstvách, či farnostiach.