Polemika. Palestínski Arabi, otázka násilia a štátu

Roger Köppel je novým stálym prispievateľom Štandardu. Mám z toho radosť, ale jeho prvý text potrebuje polemickú reakciu.

S Köppelom som robil pred rokom rozhovor, šéfredaktor švajčiarskeho Weltwoche je neobvyklý novinár a politik súčasne, v nemeckojazyčnom svete, ktorý je podstatne neslobodnejší, ako ten náš alebo anglosaský, ukazuje odvahu a statočnosť, dokáže dať hlas témam, ktoré ohlušuje propaganda.

Ale jeho uvažovanie o Židoch a Araboch, že v stave pochybností stojí na strane Izraela, volá po polemike.

I.

Konflikt Židov a Arabov, Izraela a Gazy (Palestíny), nie je biblický, ako píše Köppel. Jeden z dôvodov presvedčivo opísal Mons. Ján Majerník, ktorý pozná Židov a Arabov lepšie ako väčšina z nás. Majerník priblížil, ako ďaleko majú k Bohu Židia aj Arabi, na oboch stranách je až príliš veľa ateizmu.

Keby už niečo biblické na vojne medzi Arabmi a Židmi malo byť, bolo by to inak ako píše Köppel, pretože sa práve pozeráme na do neba volajúce zločiny v Gaze.

Do zátvorky dodám, že do neba volajú v Biblii len niektoré spomedzi zločinov, ale všetky sú zo Starého zákona – krv Ábela (Gn 4,10), hriech Sodomčanov (Gn 18,20; 19,13), volanie utláčaného ľudu v Egypte (Ex 3,7-10), nárek cudzinca, vdovy a siroty (Ex 22,20-22), nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi (Dt 24,14-15, Jak 5,4).

Do neba volajú zločiny a hriechy, keď sa nemá kto zastať obetí, keď je potrebné ustanoviť autoritu, ktorá zjedná spravodlivosť.

V tomto ohľade do neba volali zločiny Hamasu zo 7. októbra, ale aj reakcia na ne, ktorá je neprimeraná a krutá spôsobom, ktorý bude mať za následok viac zla, a nie spravodlivosť medzi dvomi národmi.

Keby sa už teda mala Európa angažovať, malo by to byť v tejto chvíli proti izraelským jednotkám, ktoré postupujú neprimerane a sledujú cieľ, ktorý sa vojensky ani nedá dosiahnuť (o tom nižšie).

II.

Tu je druhá poznámka ku Köppelovi. Najskôr citát:

„Čo však mala Netanjahuova vláda urobiť proti nepriateľovi, ktorý si buduje bunkre pod školami a nemocnicami a obetuje vlastné obyvateľstvo ako štít v krupobití bômb? (…) Vojna je o vyjadrení lojality, o tom, že viete, na ktorej strane ste.“ A keďže sme podľa autora kresťanskou krajnou, ten „útok sa nás dotýka viac, ako sa odvažujeme myslieť“.

Omyl.

Teroristický útok Hamasu zo 7. októbra bol ťažký zločin, ale tento útok, ani ideológia Hamasu neohrozuje existenciu židovského štátu. Rovnako ako útok na New York 11. septembra 2001 neohrozoval existenciu USA či iné teroristické útoky v Londýne, Paríži a Moskve neohrozovali tieto štáty. Pravdupovediac, hoci sú aj také príklady (Sarajevo 1914), terorizmus zriedka ohrozuje priamo existenciu štátov.

To neznamená, že dotknuté štáty nemajú právo na odvetu. Majú. Ale nie hocijakú.

Z toho čo vidíme, platí totiž opak. Vojna vedená Izraelom chce ohroziť prežitie Arabov v Gaze. Preto si nemyslím, že je úlohou Európana a kresťana vybrať si stranu, skôr vniesť do sporu tretiu stranu.

Nie je to jednoduché. Nemali by sme pri tom zľahčovať ani krutosť vojny v Gaze, ani islam.

III.

Tretia riskantná vec, ktorej sa dopúšťa Köppel, je snaha využiť vojnu na domáce ciele. Pre neho sú to dva inak šľachetné a politicky prospešné ciele.

Prvým je obrana kresťanskej identity Švajčiarska, druhým kritika moslimskej migrácie, otázka, koľko moslimov môže Švajčiarsko prijať a zvládnuť.

„Hamas a spol. chcú zlikvidovať židovstvo – koreň našej vlastnej kultúry,“ píše Köppel, „všetko, čím sme a čím sme sa historicky stali, má korene v židovskej kultúre. V tomto zmysle je každý útok na Židov zároveň útokom na nás, pretože je historicky dokázané, že nepriatelia judaizmu na smrť boli vždy nepriateľmi kresťanskej civilizácie.“

Obidve veci platia, a predsa nie je rozumné prenášať vojnu z Gazy do Európy.

Na Slovensku sme toho uchránení do veľkej miery preto, že tu nemáme významnú moslimskú menšinu.

O zneužitie sa však pokúsil Peter Švec z ICEJ, ktorý je autorom výzvy, ktorú podpísali mnohí verejne činní ľudia. Švec pritom zneužil postavu Rudolfa Vrbu a 80. výročie úteku dvojice Vrba-Wetzler z Auschwitzu.

V texte, kde odkazuje na toto výročie, napísal: „Izrael má právo na obranu pred preukázateľne genocídnou snahou Hamasu o jeho zničenie. Sú to teroristi Hamasu, kto cynicky a trestuhodne zneužíva civilistov v Gaze ako živé štíty. Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy, sú pre nás z princípu neprijateľné.“

Problém je, že nikto z nás netuší, čo by Vrba na vojnu v Gaze povedal.

Vieme však, že Vrba nebol sionista, v Izraeli to skúsil ale nedokázal tam žiť. A keď neskôr v 60. rokoch otvoril otázku zodpovednosti židov, ktorí v Európe počas vojny spolupracovali s nacistami (ako napríklad Rudolf Kasztner), ktorí po apríli 1944 práve vďaka Vrbovi a Wetzlerovi už vedeli, čo sa v Auschwitzi deje, ale pred vlastnými Židmi to zatajili, stal sa Vrba neželaným. Kasztnera, ktorý mal už v tom čase vysokú funkciu v Izraeli, po Vrbových odhaleniach zavraždil potomok maďarských Židov. Ani to nebola spravodlivosť. Vrba chcel súd, nie pomstu.

Keď som čítal slová zo Švecovej výzvy, cítil som v nich zneužitie pamiatky Rudolfa Vrbu na súčasné ciele.  

Je to hanba o to viac, že Izrael si stanovil vo vojne ciele, s ktorými môže vojensky uspieť iba ak napodobní Benešovu politiku po druhej svetovej vojne v Sudetoch, a podarí sa mu dosiahnuť odsun Arabov z územia, ktoré stáročia obývajú.

Kam sme to dospeli, že vojnu a takéto ciele dnes dokážu akceptovať civilizovaní ľudia zo slovenského verejného a kultúrneho života?!

Považovať kritiku izraelskej vojny za antisemitizmus je zjavný nezmysel, to by predsa ľudia ako Aryeh Neier – zakladateľ Human Rights Watch a prominentný americký žid zo sorosovského sveta – nemohli Izrael obviňovať z genocídy (napríklad tu a tu).

Proti „sudetskému riešeniu“ sú palestínski aj ďalší Arabi. Proti vojenskej logike postavili vojenskú disciplínu. Sú ochotní trpieť a ruiny neopustiť. Na vyvolanie humanitárnej katastrofy reagujú spôsobom, ako to v moderných dejinách neukázal žiadny iný národ.

Tretia reakcia preto znie, že hoci Izrael vznikol v strednej Európe – najskôr ako sionistická idea – Herzl bol rodák z Budapešti a žil vo Viedni, potom ako dôsledok nemeckého holocaustu, aby v čele nového izraelského štátu stáli na začiatku potomkovia židov z poľského, uhorského a vôbec stredoeurópskeho územia, – nemali by sme súčasný Izrael a jeho vojny zneužívať na domáce politické ciele. Na to je Izrael – a ešte viac Hamas – až príliš vzdialený našim reáliám.

Dovoľte pridať ešte niekoľko poznámok, ktoré idú nad rámec Köppelovho článku.

IV.

Netanjahu tvrdí, že cieľom prebiehajúcej vojny je zničiť Hamas. Opakujú to po ňom ďalší obhajcovia izraelskej politiky.

Je to nedosiahnuteľný cieľ. Hamas nemožno zlikvidovať vojensky.