Do zátvorky dodám, že do neba volajú v Biblii len niektoré spomedzi zločinov, ale všetky sú zo Starého zákona – krv Ábela (Gn 4,10), hriech Sodomčanov (Gn 18,20; 19,13), volanie utláčaného ľudu v Egypte (Ex 3,7-10), nárek cudzinca, vdovy a siroty (Ex 22,20-22), nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi (Dt 24,14-15, Jak 5,4).
Do neba volajú zločiny a hriechy, keď sa nemá kto zastať obetí, keď je potrebné ustanoviť autoritu, ktorá zjedná spravodlivosť.
V tomto ohľade do neba volali zločiny Hamasu zo 7. októbra, ale aj reakcia na ne, ktorá je neprimeraná a krutá spôsobom, ktorý bude mať za následok viac zla, a nie spravodlivosť medzi dvomi národmi.
Keby sa už teda mala Európa angažovať, malo by to byť v tejto chvíli proti izraelským jednotkám, ktoré postupujú neprimerane a sledujú cieľ, ktorý sa vojensky ani nedá dosiahnuť (o tom nižšie).
II.
Tu je druhá poznámka ku Köppelovi. Najskôr citát:
„Čo však mala Netanjahuova vláda urobiť proti nepriateľovi, ktorý si buduje bunkre pod školami a nemocnicami a obetuje vlastné obyvateľstvo ako štít v krupobití bômb? (...) Vojna je o vyjadrení lojality, o tom, že viete, na ktorej strane ste.“ A keďže sme podľa autora kresťanskou krajnou, ten „útok sa nás dotýka viac, ako sa odvažujeme myslieť“.
Omyl.
Teroristický útok Hamasu zo 7. októbra bol ťažký zločin, ale tento útok, ani ideológia Hamasu neohrozuje existenciu židovského štátu. Rovnako ako útok na New York 11. septembra 2001 neohrozoval existenciu USA či iné teroristické útoky v Londýne, Paríži a Moskve neohrozovali tieto štáty. Pravdupovediac, hoci sú aj také príklady (Sarajevo 1914), terorizmus zriedka ohrozuje priamo existenciu štátov.
To neznamená, že dotknuté štáty nemajú právo na odvetu. Majú. Ale nie hocijakú.
Z toho čo vidíme, platí totiž opak. Vojna vedená Izraelom chce ohroziť prežitie Arabov v Gaze. Preto si nemyslím, že je úlohou Európana a kresťana vybrať si stranu, skôr vniesť do sporu tretiu stranu.
Nie je to jednoduché. Nemali by sme pri tom zľahčovať ani krutosť vojny v Gaze, ani islam.
III.
Tretia riskantná vec, ktorej sa dopúšťa Köppel, je snaha využiť vojnu na domáce ciele. Pre neho sú to dva inak šľachetné a politicky prospešné ciele.
Prvým je obrana kresťanskej identity Švajčiarska, druhým kritika moslimskej migrácie, otázka, koľko moslimov môže Švajčiarsko prijať a zvládnuť.
„Hamas a spol. chcú zlikvidovať židovstvo – koreň našej vlastnej kultúry,“ píše Köppel, „všetko, čím sme a čím sme sa historicky stali, má korene v židovskej kultúre. V tomto zmysle je každý útok na Židov zároveň útokom na nás, pretože je historicky dokázané, že nepriatelia judaizmu na smrť boli vždy nepriateľmi kresťanskej civilizácie.“
Obidve veci platia, a predsa nie je rozumné prenášať vojnu z Gazy do Európy.
Na Slovensku sme toho uchránení do veľkej miery preto, že tu nemáme významnú moslimskú menšinu.
O zneužitie sa však pokúsil Peter Švec z ICEJ, ktorý je autorom výzvy, ktorú podpísali mnohí verejne činní ľudia. Švec pritom zneužil postavu Rudolfa Vrbu a 80. výročie úteku dvojice Vrba-Wetzler z Auschwitzu.
V texte, kde odkazuje na toto výročie, napísal: „Izrael má právo na obranu pred preukázateľne genocídnou snahou Hamasu o jeho zničenie. Sú to teroristi Hamasu, kto cynicky a trestuhodne zneužíva civilistov v Gaze ako živé štíty. Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy, sú pre nás z princípu neprijateľné.“
Problém je, že nikto z nás netuší, čo by Vrba na vojnu v Gaze povedal.
Vieme však, že Vrba nebol sionista, v Izraeli to skúsil ale nedokázal tam žiť. A keď neskôr v 60. rokoch otvoril otázku zodpovednosti židov, ktorí v Európe počas vojny spolupracovali s nacistami (ako napríklad Rudolf Kasztner), ktorí po apríli 1944 práve vďaka Vrbovi a Wetzlerovi už vedeli, čo sa v Auschwitzi deje, ale pred vlastnými Židmi to zatajili, stal sa Vrba neželaným. Kasztnera, ktorý mal už v tom čase vysokú funkciu v Izraeli, po Vrbových odhaleniach zavraždil potomok maďarských Židov. Ani to nebola spravodlivosť. Vrba chcel súd, nie pomstu.
Keď som čítal slová zo Švecovej výzvy, cítil som v nich zneužitie pamiatky Rudolfa Vrbu na súčasné ciele.
Je to hanba o to viac, že Izrael si stanovil vo vojne ciele, s ktorými môže vojensky uspieť iba ak napodobní Benešovu politiku po druhej svetovej vojne v Sudetoch, a podarí sa mu dosiahnuť odsun Arabov z územia, ktoré stáročia obývajú.
Kam sme to dospeli, že vojnu a takéto ciele dnes dokážu akceptovať civilizovaní ľudia zo slovenského verejného a kultúrneho života?!
Považovať kritiku izraelskej vojny za antisemitizmus je zjavný nezmysel, to by predsa ľudia ako Aryeh Neier – zakladateľ Human Rights Watch a prominentný americký žid zo sorosovského sveta – nemohli Izrael obviňovať z genocídy (napríklad tu a tu).
Proti "sudetskému riešeniu" sú palestínski aj ďalší Arabi. Proti vojenskej logike postavili vojenskú disciplínu. Sú ochotní trpieť a ruiny neopustiť. Na vyvolanie humanitárnej katastrofy reagujú spôsobom, ako to v moderných dejinách neukázal žiadny iný národ.
Tretia reakcia preto znie, že hoci Izrael vznikol v strednej Európe – najskôr ako sionistická idea – Herzl bol rodák z Budapešti a žil vo Viedni, potom ako dôsledok nemeckého holocaustu, aby v čele nového izraelského štátu stáli na začiatku potomkovia židov z poľského, uhorského a vôbec stredoeurópskeho územia, – nemali by sme súčasný Izrael a jeho vojny zneužívať na domáce politické ciele. Na to je Izrael – a ešte viac Hamas – až príliš vzdialený našim reáliám.
Dovoľte pridať ešte niekoľko poznámok, ktoré idú nad rámec Köppelovho článku.
IV.
Netanjahu tvrdí, že cieľom prebiehajúcej vojny je zničiť Hamas. Opakujú to po ňom ďalší obhajcovia izraelskej politiky.
Je to nedosiahnuteľný cieľ. Hamas nemožno zlikvidovať vojensky.
Zúčastnil som sa nedávno na podobnú tému na debate v bratislavskej židovskej obci, argument som počul od viacerých ľudí, ale každý, kto tvrdí, že tak ako sa dal vojensky zlikvidovať Hitler a NSDAP, tak sa dá vojensky zlikvidovať aj Hamas, ignoruje dejiny.
V Gaze niet žiadneho Adenauera, nikoho, kto by bol reálnou opozíciou voči Hamasu, kto by potláčal radikálnu ideológiu vo svojom národe z vnútorných zdrojov aj po vojne. Po prebiehajúcej vojne sa preto môže stať iba presný opak: Hamas bude silnejší aj tam, kde predtým až taký silný nebol.
Prvé príznaky už vidíme. Hamas už opäť pôsobí aj v tých častiach Gazy, kde mal byť nedávno zlikvidovaný.
Dôvodom jeho sily medzi Palestíncami nie je to, že Hamas hlása slobodu (to ani náhodou). Ale to, že presadzuje nezávislosť. „Dokonca ani dôstojníka nemožno odlíšiť od civilnej osoby.“ Túto vetu síce napísal Arthur Koestler o Židoch v dobe vzniku židovského štátu (Příslib a naplnění. Palestina 1917-1949, česky 2024), ale dnes platí o Araboch v Gaze.
Ľavicový žid Ilan Papé v knihe o desiatich izraelských mýtoch, ktorá bola napísaná pred vojnou, presvedčivo ukázal, ako každá ďalšia snaha Izraela vyriešiť vojensky politický problém palestínskych Arabov vedie k ďalšej a väčšej radikalizácii Arabov. Preto Arafata, s ktorým sa Židia nevedeli dohodnúť, nahradil radikálnejší Hamas.
Kritici Hamasu majú pravdu, že počty obetí izraelskej armády nemožno považovať za civilné obete, že sú to do istej miery aj vojaci, bojujúci proti IDF v civile. Lenže tento argument hovorí najmä proti nim a dlhodobému riešeniu.
Problém je čoraz väčší. Po tejto vojne bude väčší ako pred ňou.
V.
Hamas je teroristická organizácia a akceptovať terorizmus ako cestu k vytvoreniu funkčného štátu, je vždy nebezpečné.
Osobitne to platí v prípade islamského terorizmu. Podceňovať v tomto ohľade islam, náboženstvo, ktoré najrafinovanejšie narába s použitím násilia proti nevinným a nezainteresovaným, by bolo zradné.
Lenže kresťanstvo sa v otázke legitímne použitého násilia líši aj od judaizmu. Napriek Desatoru a mnohým spoločným textom v Starom zákone, nemáme rovnaké morálne kritériá na legitímne použitie násilia, ani vstup do vojny. Spravodlivá vojna si nevyžaduje iba spravodlivú príčinu a cieľ, ale aj šancu na úspech vo vojne, čo stavia mnohé vojny do iného svetla.
Rozdiel v učení medzi judaizmom a kresťanstvom je dielom stredoveku, počnúc sv. Augustínom.
Preto možno pokojne povedať, že vojnu v Gaze nerobí spravodlivou ani terorizmus zo 7. októbra minulého roku, ani radikalizmus Hamasu, ani povaha islamu. To všetko je málo.
Namiesto záveru
Vojna je vždy v prvom rade zlyhaním politiky a civilizovaných spôsobov. Rozpúta ťažko kontrolovateľnú a niekedy aj nekontrolovateľnú krutosť, zlo, ktoré sa ukrývajú v človeku.
V dejinách sú tragické obdobia, keď sa niektoré konflikty riešia vojenskou silou. Niežeby to bolo oprávnené, božechráň správne, ale dejiny bez vojen sú utopickou predstavou.
Otázka znie, či môže okrem všetkého toho násilia a ničenia z tejto vojny vzniknúť aj niečo pozitívne. Pretože aj to sa deje.
Domnievam sa, že takým výsledkom by bol vznik skutočného palestínskeho štátu s medzinárodne uznanými hranicami.
Palestína je starý rímsky názov, ktorý by mal spájať celé územie Izraela, Gazy a Západného brehu. Už dlhšie vieme, že to nie je možné. Že toho nie je schopný Izrael a nesmie byť toho v budúcnosti schopný ani Hamas, či iná organizácia palestínskych Arabov.
Neostáva než pokúsiť sa o niečo, k čomu dochádza vždy, keď sa začína nová epocha dejín. O existenciu dvoch štátov, ktoré budú žiť vedľa seba.
Tak ako medzinárodné spoločenstvo pomohlo Izraelu pred vyše 70 rokmi, tak by teraz malo pomôcť palestínskym Arabom.
Aj keď to bude vzhľadom na islam, Hamas a mnoho ďalších faktorov omnoho ťažšie, zdá sa, že zastaviť to násilie nie je a nebude inak možné.
Článok Rogera Köppela si možno prečítať tu.
