Polemika s polemikou Jaroslava Danišku

Tvrdenie prvé: „Teroristický útok Hamasu zo 7. októbra neohrozuje existenciu židovského štátu. Rovnako ako útok na New York 11. septembra 2001 neohrozoval existenciu USA…“ Môžeme dodať, že atentát na premiéra Fica neohrozoval existenciu Slovenskej republiky a tak ďalej – teroristické útoky v Londýne, Paríži, Moskve,…

Lenže nikto nespochybňuje existenciu amerického, slovenského, britského, francúzskeho, ruského štátu; Izrael je však jediný štát na svete, ktorého existenciu spochybňujú mnohí, ako islamisti, tak i západná progresívna ľavica. Ak by Izrael nereagoval na 7. október týmto spôsobom, snahou zničiť nepriateľa a agresora, bolo by to jeho existenciálne spochybnenie.

Presne to bol cieľ útoku Hamasu 7. októbra: vyslať izraelským Židom signál, že nikde vo svojej krajine nebudú v bezpečí, nech radšej vo svojom záujme sa odsťahujú preč a majú pekné životy v Brooklyne, Berkeley, Bevery Hills (aby sme zostali len pri písmene B).

Takže, áno, 7. október bol pokusom o existenciálne ohrozenie židovského štátu, keby Izrael naň nereagoval spôsobom „my tu sme a tu zostaneme, nevyženiete nás, to my vás porazíme a zničíme“.

Tvrdenie druhé: V Pásme Gazy sa páchajú zločiny a Jaro naznačuje, že ich páchajú Izraelci.

Nemôžeme vylúčiť, že nejakí konkrétni izraelskí vojaci sa dopustili zločinov, ale nie je to politika izraelského štátu ani izraelskej armády (IDF). Naopak, Hamas pácha zločiny na vlastnom obyvateľstve. Umiestniť zbraňové systémy, rakety, veliteľské centrá medzi civilné obyvateľstvo – do nemocníc, škôl, mešít, domov a bytov je vojnovým zločinom, pretože používa vlastných civilistov ako ľudské štíty. Zničiť zbrane a zabiť vojakov je legitímnym vojenským cieľom; keď sú však umiestnení medzi civilistami, tí zomrú tiež a Hamas to využíva či, lepšie povedané, zneužíva propagandisticky proti Izraelu. A to sa mu darí, Izrael propagandisticky túto vojnu prehráva. Ale buďme si vedomí toho, kto pácha zločiny a kto spôsobil utrpenie ľudí v Gaze: Hamas.

Tvrdenie tretie: „Zničiť Hamas je nedosiahnuteľný cieľ. Hamas nemožno zlikvidovať vojensky.“

Tvrdiť to o teroristickej organizácii je nepravdivá a pre ústavnú demokraciu smrteľne nebezpečná myšlienka. Je dobre, že ju Jaro nikdy nepovedal v prítomnosti Margaret Thatcherovej, asi by ho udrela tou svojou kabelkou…

Je možné poraziť mocné ríše; Napoleonovo impérium siahalo od Lisabonu po Moskvu (to bol ale Európan!, veľký zjednotiteľ Európy; mali by mu v Bruseli postaviť sochu…) a nakoniec bolo porazené. Rovnako ako neskôr Tretia ríša či komunistická Ríša zla. A ako je možné poraziť štáty, je možné poraziť aj teroristické skupiny.

Kde sú tie slávne arabské sekulárne nacionalistické teroristické skupiny 70. a 80. rokov? Abu Nidal a spol.? Kde je nemecká Rote Armee Fraktion, gang Baadera a Meinhoffovej? Kde sú talianske Brigate Rosse? Je baskická ETA stále aktívna? Írska IRA? Nie sú, ale krajiny a režimy, proti ktorým viedli svoj „boj“, stále existujú.

Keď Izrael dokončí svoju prácu v Pásme Gazy (ak mu v tom Biden nezabráni), potom Hamas ako potentné politické a teroristické hnutie so schopnosťou vážne škodiť a ubližovať skončí.

Tvrdenie štvrté: Jaro naznačuje, že kresťanská doktrína spravodlivej vojny je iná než židovská, a to lepšia a humánnejšia.

Ja som presvedčený, že kresťanská doktrína spravodlivej vojny je tá najmorálnejšia a zároveň najrealistickejšia (tolstojovsko-gándhíovsko-martin-luther-kingovský pacifizmus nie je realistický), akú ľudská myseľ, intelekt a svedomie boli schopné formulovať. Ale nemyslím si, že izraelská koncepcia spravodlivej vojny je zásadne iná.

Problém je, že mnohí kresťania kresťanské učenie o spravodlivej vojne vo vojnách nedodržovali; naposledy snáď prísne rozlišovali medzi bojovníkmi a civilistami v 19. storočí; rozhodne nie však počas druhej svetovej vojny. To, že nacisti z Tretej ríše a komunisti zo Sovietskeho zväzu sa k civilistom chovali horšie než zvieratá, je jedna vec, ale zlé je i to, čo sme robili my, spojenci: bombardovanie miest bez vojenskej hodnoty, úmyselné zabíjanie civilistov.

Isteže sú v Izraeli stúpenci krajnej pravice, ktorých koncepcia vojny je skutočne starozákonná („vyhladiť Amálekitov!“), ale to nie je doktrína IDF. Naopak, doktrína IDF „Čistota zbraní“, Tohar HaNešek (napríklad tu), bola formulovaná sekulárnymi etickými filozofmi najvyššej kvality. Izraelská armáda je jediná na svete, v ktorej má vojak právo neposlúchnuť rozkaz a nezničiť vojenský cieľ, ak na poslednú chvíľu zistí, že je okolo veľa civilistov. To nepripúšťa žiadna iná armáda sveta; ak je rozkaz zničiť cieľ, vojaci ho musia zrealizovať. Preto je konsenzom odborníkov zo západných vojenských akadémií, že izraelská armáda je vo svojej koncepcii tá najetickejšia na svete.

Tvrdenie piate: Jaro naznačuje, že riešením sú dva štáty. To je pozícia všetkých európskych vlád aj USA. Áno, časom asi áno. Ale nie teraz a hneď.

Palestínci mohli mať svoj štát už dávno a mnohokrát. Ale vždy ho odmietli. Návrh OSN z roku 1947 im dával veľké územie, Izraelu pomerne malé. Izraelčania to prijali, ale Palestínci to odmietli a spolu s arabskými armádami Izrael v roku 1948 napadli. Izrael sa ubránil, časť palestínskeho územia obsadil; časť obsadili Jordánsko (Západný breh) a Egypt (Pásmo Gazy). Vytvorili tam však palestínsky štát? Vôbec nie, tie územia si prisvojili.

A keď prehrali ďalšiu vojnu s Izraelom v roku 1967, ten obsadil aj tieto územia; plus sýrske Golanské výšiny a celý egyptský Sinajský poloostrov. Keď Egyptský prezident Sadat uznal právo Izraela na existenciu (za čo ho potom Islamskí bratia, ktorých je Hamas odnožou, zavraždili), Izrael celý Sinaj Egyptu vrátil.

Potom roky 1991 až 1993, mierový proces z Oslo. Princíp „výmena územia za mier“: Palestínci uznajú právo Izraela na existenciu, poskytnú mu mier a Izrael im vydá územie pre ich vlastný palestínsky štát. Leto 1993, na trávniku pred Bielym domom si Jicchak Rabin, Šimon Peres a Jásir Arafat podali ruky. Až na to, že Arafat to nemyslel vážne. Žiadny mier poskytnúť Izraelu nechcel či nemohol. Ešte v januári 2001 odmietol plán, v ktorom by Palestína mala Gazu, veľkú väčšinu Západného brehu, tú menšinu kompenzovanú z izraelského územia a Východný Jeruzalem ako hlavné mesto jej štátu. Arafat to odmietol (Bill Clinton zúril, že mu práve prekazil Nobelovu cenu) a namiesto toho rozpútal takzvanú Druhú intifádu, vlnu bombových útokov proti izraelským autobusom, pizzeriám a civilistom.

Vtedy väčšina izraelskej spoločnosti stratila vieru v dobrú vôľu Palestíncov. Tá otázka bola a je: sú arabskí Palestínci ochotní akceptovať izraelský židovský štát vôbec v nejakých obranyschopných hraniciach? Odpoveď Hamasu je jednoznačná: „Nie!“, odpoveď tých „umiernených“ je: „…nevieme, možno, asi, uvidíme…“

Po 7. októbri je nádej na plne nezávislý palestínsky štát na Západnom brehu mŕtva; minimálne na jednu generáciu, možno dve. „Máme im vydať Samariu a Judeu (Západný breh), aby sa tam dostali k moci ľudia ako Hamas a zopakovali 7. október v centrách izraelskej židovskej populácie, v pobrežnom páse od Tel Avivu až po Haifu? Ani za nič!“ Izraelčania by boli blázni, keby to urobili. A ako ich poznám, sú všetko, len nie blázni.

Tí, ktorí teraz hovoria o „dvojštátnom riešení“, nevedia, o čom hovoria a nechápu realitu. Sú mimo realitu. Možno za dvadsať, tridsať rokov, keď príde nová generácia palestínskych vodcov, ktorá bude vedieť, že Izrael tu je a zostane – a nebude sa báť to povedať aj svojim ľuďom; nebude v nich živiť hlúpe a samovražedné ilúzie, že terorom či medzinárodným tlakom jedného dňa Izrael zanikne a oni budú mať všetko „From the River to the Sea“.

Hydepark slúži ako priestor na slobodnú diskusiu pre súčasných alebo bývalých politikov, akademikov, zástupcov cirkví či tretieho sektora, publikované názory nemusia vyjadrovať názory blízke Štandardu.

Roman Joch reaguje na články Jaroslava Danišku a Rogera Köppela.