Najvyšší súd nedodržiava zákon ani pri sudcoch

Európsky súd pre ľudské práva totiž sudkyni Cvikovej priznal na jeho rozhodovaciu prax pomerne vysoké odškodné z dôvodu nemajetkovej ujmy v sume 19 500 eur. Okrem toho vo svojom rozhodnutí Cviková v. Slovenská republika poukazuje na viaceré závažné nedostatky, ktoré sprevádzali rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu, ako aj trestné konanie.

Sudkyňa obvinená v akcii Búrka

Sudkyňa Cviková pôsobila na Okresnom súde Bratislava I od roku 2012 do momentu, kým ju Národná kriminálna agentúra nezadržala dňa 11. marca 2020 a neobvinila v rámci akcie Búrka. Táto akcia sa zameriavala na korupciu medzi sudcami, kde polícia preverovala podozrenia zo zneužívania úradnej moci a zasahovania do nezávislosti súdnictva.

Spúšťačom celej akcie bola zadržaná komunikácia Mariána Kočnera v aplikácii Threema. Sudkyňa Cviková bola podozrivá z nezákonného zasahovania do prípadu falošných zmeniek, ktoré si voči televízii Markíza na súde uplatňoval Marián Kočner – údajne v prospech Kočnera pôsobila na inú sudkyňu, ktorá prípad pojednávala.

Po vznesení obvinenia bola sudkyňa Cviková Špecializovaným trestným súdom vzatá do väzby z takzvaných kolúznych dôvodov, teda pre obavu, že bude mariť trestné konanie. Súd vtedy väzbu odôvodnil aj tým, že je potrebné vypočuť veľký počet svedkov, ktorých by mohla sudkyňa ovplyvniť.

Špecializovaný trestný súd nevidel dôvody na väzbu

Špecializovaný trestný súd 5. augusta 2020 rozhodol, že sudkyňa Cviková môže byť z väzby prepustená, pretože všetky dôkazy, ktoré by mohla manipulovať, už boli vykonané. Súd tak urobil v nadväznosti na rozhodnutia druhého senátu Najvyššieho súdu, ktorý v prípade dvoch spoluobvinených v tejto veci konštatoval, že všetky potrebné dôkazy už boli spracované. Navyše, žiadny z týchto dôkazov nezvýšil podozrenie proti sudkyni Cvikovej, či už ide o obvinenia proti nej, alebo o riziko, že by zasahovala do výkonu spravodlivosti.

Špecializovaný trestný súd poukázal na to, že neexistovali žiadne konkrétne návrhy zo strany prokuratúry na vykonanie akýchkoľvek iných úkonov voči obvinenej sudkyni. Prokuratúra dôvodila pokračovanie väzby iba abstraktnými úvahami o potrebe ďalšieho dokazovania bez uvedenia špecifík, a preto súd rozhodol o prepustení obvinenej na slobodu.

Prokuratúra voči prepusteniu podala sťažnosť, o ktorej rozhodoval práve senát 5T sudcu Klimenta. Ten zrušil rozhodnutie špecializovaného súdu, a zamietol prepustenie obvinenej sudkyne. Problémom pre Európsky súd nebol právny názor, ale nadpráca sudcu Klimenta.

Sudca Kliment konal nad rámec zákona

Ako konštatuje ESĽP, Kliment sa rozhodol z vlastnej pohnútky získať dôkaz, ktorý bol zaistený pri domovej prehliadke obvinenej. Išlo o list s obsahom údajnej obhajobnej stratégie sudkyne. Tento list spolu s kontaktmi na iných sudcov vraj podľa sudcu Klimenta predstavoval riziko ovplyvňovania trestného konania, a preto prepustenie zamietol. Za zmienku stojí aj to, že tento list pre nesúvis s prípadom nenavrhovala ani prokuratúra.

Európsky súd pre ľudské práva nevidel problém iba v nadpráci sudcu Klimenta, ktorý z vlastnej iniciatívy suploval orgány činné v trestnom konaní, a to v neprospech obvinenej, ale aj v skutočnosti, že prokuratúra navrhovala pokračovanie väzby z úplne iných dôvodov. Okrem toho sudca Kliment ako predseda odvolacieho senátu ani neumožnil obvinenej sudkyni, aby sa vyjadrila k dôvodu väzby, ktorý on sám stanovil. Kliment odmietol väzbu nahradiť aj alternatívnymi prostriedkami bez toho, aby vysvetlil v zmysle relevantnej judikatúry, prečo.

Sudca rozhodujúci o väzbe nie je viazaný návrhom prokurátora v tom zmysle, že nemusí vyhovieť jeho dôvodom väzby. Môže vzhliadnuť iné okolnosti odôvodňujúce väzobné stíhanie, no určite nesmie sám aktívne prispievať k tomu, aby vyhľadával dôkazy proti obvinenému. Takéto praktiky a nastavenie súdov, keď spolupracovali s políciou a prokuratúrou proti páchateľom, skončili veľkými novelami trestných kódexov v roku 2005.

Je úplne zrejmé, že sudca ako nezávislý rozhodca v sporoch nesmie vystupovať v prospech či neprospech ani jednej strany. Iniciatívne získavanie dôkazov, aby mohla byť obvinenému predĺžená väzba, je konanie, ktoré nemožno označiť v žiadnom prípade za nezaujaté a nestranné.

Navyše Európsky súd poukázal na to, že Cviková vierohodne vysvetlila, že uvedený list nebol jej, ale išlo o poznámky iného sudcu, a ktorý sa týkal jej vypočutia pred Súdnou radou. Vytkol senátu Najvyššieho súdu, že nezohľadnil neprípustné všeobecné konštatovania na predĺženie väzby v prípade sudkyne, a namiesto jej prepustenia sa rozhodol iniciatívne získavať dôkazy na jej ďalšie uväznenie.

Okrem toho považuje Európsky súd za arbitrárne odôvodnenie o nenahradení väzby inými prostriedkami, pretože bolo iba vo všeobecnej rovine, opäť bez konkrétnych dôvodov, prečo to nie je možné. Kritika sa zniesla aj na dĺžku trestného konania, kde súd konštatoval očividnú nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Polícia a prokuratúra teda nič nerobili, ale chceli mať sudkyňu vo väzbe. Keď väzbu nedokázali dostatočne odôvodniť, pretože nijako nekonali a dôkazy neusvedčovali sudkyňu, zakročil sudca Kliment. Ten nad rámec zákona získal listinu, o ktorej tvrdil, že stačí ako podklad na ďalšiu väzbu sudkyne Cvikovej.

Následne sa sudca Kliment ani neobťažoval takto vyfabrikovaný dôkaz podradiť pod väzobný dôvod, ktorý žiadala prokuratúra, ale prišiel so svojím vlastným. A aby toho nebolo málo, neposkytol obvinenej sudkyni možnosť, aby sa k ním vytvorenému dôvodu na väzbu vyjadrila.

Z týchto dôvodov konštatoval Európsky súd pre ľudské práva porušenie zásady rovnosti zbraní a zásadu kontradiktórnosti v trestnom konaní, porušenie práva na slobodu a bezpečnosť, porušenie práva na súdenie v primeranej lehote a prepustenie počas konania, ako aj o nezákonnosti väzby sudkyne Cvikovej, a prisúdil jej pomerne vysoké odškodné.

Sudca Kliment má viaceré pochybenia

Tieto porušenia sa pritom netýkajú celého trestného konania, ale posudzovania predĺženia väzby. Teda konkrétneho rozhodovania senátu sudcu Klimenta. Pochybenia pri väzobných stíhaniach pri tomto sudcovi v minulosti konštatoval Ústavný súd, keď rovnako zhodnotil neodôvodnenosť väzobného stíhania v prípadoch, keď sudca Kliment dôvody väzby videl.

Ústavný súd rozhodol aj o bezprecedentnej zaujatosti sudcu Klimenta vo veci, v ktorej rozhodoval ako odvolací orgán, a odmietol sa vylúčiť pre zaujatosť. Išlo o prípad expolicajta Kučerku, ktorý dozoroval prokurátor Repa. Ten je synovcom sudcu Klimenta, a preto Ústavný súd potvrdil zaužívanú prax v prípade vylučovania sudcov pre rodinné prepojenia. Sudca Kliment v tejto veci Ústavnému súdu odkázal, že zle vyhodnotil skutkovú situáciu, a preto nebude rešpektovať jeho záver.

Sudca Kliment sa zviditeľnil aj ako aktér bitky na parkovisku, kde sa pobil s ďalším sudcom Najvyššieho súdu Paludom. Svoje konanie označil ako vyvrcholenie dlhodobo trvajúceho názorového sporu, čo je pomerne prekvapivé vyjadrenie trestného sudcu pri svojej obhajobe. Tým totiž povedal, že svoje nezhody s kolegom sa rozhodol riešiť fyzicky, namiesto iného, pre sudcu vhodnejšieho spôsobu.

Vláda avizuje zmeny, ktoré už existujú

Vládni predstavitelia v súvislosti s rozhodnutím Európskeho súdu už avizovali možné legislatívne zmeny, ako aj návrhy na disciplinárne konanie voči sudcovi Klimentovi na pôde Súdnej rady. V prípade legislatívnych zmien hovoril minister obrany Kaliňák najmä o osobnej zodpovednosti za škody smerom k osobe, ktorá je za ňu zodpovedná. V prípade sudcu by malo ísť o nahradenie peňazí daňových poplatníkov zo svojich vlastných úspor v prípade, ak sa dopustí porušenia zákona v súvislosti so svojou rozhodovacou praxou, a vznikne z toho peňažná sankcia pre štát.

Tento postup pritom už je legislatívne upravený aj v súčasnosti, a to v zákone o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ak štát uhradí náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, mal by požadovať regresnú náhradu v celej výške. Špecificky sa v zákone spomína prípad sudcu, ktorý spôsobil škodu a zároveň by jeho previnenie bolo zistené v disciplinárnom konaní.

V praxi však v regresnej náhrade dochádza iba veľmi zriedkavo, čo kompetentní vysvetľujú zložitým súdnym konaním spojeným s poplatkovou povinnosťou, ako aj možným nátlakom práve na sudcovskú profesiu, ktorý by vytváral strach rozhodovať.

Média obhajujú Klimenta a spochybňujú Európsky súd

V prípade svojvoľného rozhodnutia senátu sudcu Klimenta je zaujímavý aj postoj niektorých médií a politikov, ktorí po avizovaných vládnych zmenách okamžite začali hovoriť o nátlaku na Najvyšší súd či šikane. Komentátori denníka SME dokonca spochybňujú kompetenciu Európskeho súdu správne rozhodnúť, lebo vraj nemusí dostatočne poznať vnútroštátne právne predpisy.

Je prekvapivé, že pri tak okatom porušovaní zákona zo strany jedného sudcu sa nájdu osoby, ktoré obhajujú konanie, ktoré bolo opakovane označené za protiprávne vyššími súdnymi autoritami. A každé rozhodnutie proti názorovo správnemu sudcovi je nesprávne, a to aj zo strany takej inštitúcie, akou je ESĽP.

Laikov možno rozhodne upokojiť tým, že sudcovia Európskeho súdu poznajú aj vnútroštátne právo danej krajiny, ktorej prípad rozhodujú. A patrí sa dodať, že rozhodujú najmä na úrovni európskeho práva, ktoré je nadradené tomu vnútroštátnemu. Pretože Európsky súd nekonštatuje porušenia slovenských zákonov, ale článkov Dohovoru. Je na zamyslenie, čo iné, ako opakované porušenie zákona v prípade jedného sudcu, by malo byť dôvodom na vyvodenie zodpovednosti.

V neposlednom rade treba upozorniť na skutočnosť, že k tak flagrantnému porušovaniu zákona dochádza na pôde Najvyššieho súdu. Teda v inštitúcii, ktorá by mala byť vzorom a výkladnou skriňou pri presadzovaní práva. Uvedené platí o to viac, ak ide o prípad stíhania sudcu, kde musí byť každý aspekt konania veľmi precízne zvažovaný práve pre postavenie stíhanej osoby.

Namiesto toho vidíme rozhodnutia jedného sudcu, ktoré ani s prižmúrením oboch očí nemožno označiť ako právny názor, ale skôr o pokusy ovplyvňovať spravodlivosť. A tento záver pre zmenu nevyšiel z úst politikov jednej alebo druhej strany, ale z pera vyššie postavených sudcov, ktorí sú na míle vzdialení politickým bojom tejto krajiny.

Laické vysvetľovanie práva je nešťastné

Za pozornosť stojí aj iný názor laika, ktorý píše o akomsi výbere ministra spravodlivosti Suska. Vraj nevyužil možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu Štrasburgu. V prvom rade treba podotknúť, že voči rozhodnutiu Európskeho súdu neexistuje odvolanie, ani o iný riadny opravný prostriedok.

Existuje možnosť predloženia veci na posúdenie Veľkej komore, čo je najvyšší orgán podávajúci zjednocujúce stanoviská. Komora však koná iba o závažných otázkach týkajúcich sa výkladu dohovoru alebo v prípade nesúladných rozhodnutí Európskeho súdu. Rozhodne neprejednáva prípady ako tento, kde bolo jasne konštatované porušenie ľudských práv zo strany súdu, a to na základe jednoznačnej skutkovej a procesnej situácie. Navyše, protichodné rozhodnutie Európskeho súdu v tomto prípade neexistuje.

Napriek zjavne nezmyselnej argumentácii neprameniacej z právneho povedomia je vo verejnosti vytváraný dojem, že problém nie je sudca, ktorý opakovane porušil zákon, a podľa vlastných slov nemieni rešpektovať rozhodnutia Ústavného súdu, ak sa mu nepáčia. Problém je to, že takýto sudca má čeliť disciplinárnemu konaniu na vyvodenie jeho zodpovednosti.

Ako keby verejnosť mala mať záujem na tom, aby ich záležitosti rozhodovali sudcovia s takýmto mentálnym nastavením a výsledkami. Ťažko hodnotiť, čo je potom horšie. Zotrvanie sudcu, ktorému súdy opakovane vyčítajú nezákonnosti, na pozícii jednej z najvyšších súdnych autorít v krajine, alebo bezbrehé schvaľovanie jeho postupov laikmi, a ich zavádzanie verejnosti o tom, že všetci sú proti nemu, a iba on jediný ma ten správny právny názor.