Keby sme za ne nebojovali, tak nám ich v škole zničia, hovoria rodičia detí s ADHD

Neustály pohyb, kopanie nohami, neposednosť alebo agresia. Na prvý pohľad prejavy detskej vrtošivosti, ktoré však môžu byť aj známkami závažnejšieho a dlhotrvajúceho problému. ADHD [z anglického Attention Deficit Hyperactivity Disorder] je porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou a ovplyvňuje celý vývoj dieťaťa.

Môže sa prejavovať rôzne a býva prítomná už od raného veku. Nie je zriedkavé, že takéto deti majú aj pridružené poruchy, napríklad autistického spektra. Môžu mať ťažkosti s pochopením učiva, či udržaním pozornosti. Sú nadpriemerne aktívne a často sa správajú inak ako ich spolužiaci, čo niektorí učitelia nesprávne považujú za zlyhanie domácej výchovy.

Ignorovanie prejavov ADHD nie je rozumné, keďže dieťa má špecifické požiadavky a „bežný“ prístup spolužiakov a učiteľov v škole mu svojím spôsobom ubližujú.

Učitelia nadávajú deťom, rodičia zúria

Vypočuli sme si niekoľko príbehov rodičov, ktorí majú dieťa s ADHD a chceli sa podeliť o svoje skúsenosti.

„Môj syn má ADHD. Dnes už je síce dospelý, ale v detstve sme mali viacero komplikácií. Pokiaľ ho niečo nebavilo, nevedel sa na to dlho sústrediť. V škole mal problémy a preto tam aj nerád chodil,“ povedala nám Katarína z Bratislavy, ktorá si so synom Ľubomírom prechádzala náročným obdobím.

Hoci sa Katarína stretávala najmä s ústretovými učiteľmi, občas ich škola postavila do naozaj nepríjemnej situácie. „Na športovej škole, ktorú navštevoval, bolo viac žiakov s podobným problémom. Triedna učiteľka ich častovala nadávkami typu psychopati či idioti,“ pokračovala mamička.

Do redakcie nám prišiel aj príbeh rodiny z Levoče, ktorá mala so základnou školou podobné negatívne skúsenosti. Syn Martin má diagnostikovanú primárnu poruchu pozornosti a aktivity a sekundárne prejavy dysgrafie a dysortografie. Aj jemu mal učiteľ nadávať, zhadzovať ho pred spolužiakmi a dokonca sa mu vyhrážať.

„Podali sme podnet na školskú inšpekciu. Martinovi sa triedny učiteľ viackrát vyhrážal a zhadzoval ho. Volali sme už aj pani riaditeľke, nakoniec sme to však museli riešiť takto,“ povedal nám chlapcov otec Jozef.

Štátna školská inšpekcia (ŠŠI) zistila, že Súkromné centrum poradenstva a prevencie v Spišskom Hrhove navrhlo pre Martina postupy a odporúčania, ktoré jeho škola prijala a vytvorila pre neho individuálny študijný plán. Podľa rodičov ho však škola vôbec neimplementovala do vzdelávacieho procesu, čo vyplýva aj zo zistení ŠŠI, ktorá sťažnosť považuje za opodstatnenú.

Podľa zistení ŠŠI nebola Martinovi poskytnutá pomoc (individuálny prístup, pomoc pedagogickej asistentky, využívanie kompenzačných pomôcok) ani pri riešení náročnejších úloh. Správa navyše hovorí aj o konfrontácii so spomínaným triednym učiteľom.

Učiteľ je podľa vlastných slov za Martina v čase vyučovania zodpovedný a tak sa údajne mohlo stať, že v emocionálnom vypätí a návale zlosti povedal Martinovi, aby si naňho (učiteľa) „dával pozor“. Pedagóga napomenula aj riaditeľka, jej upozornenie však neakceptoval. Správa ŠŠI dokonca hovorí o známkach zaujatosti a neadekvátneho prístupu voči Martinovi.

Rodičia tvrdia, že chlapec prichádzal domov s desiatkami poznámok od triedneho učiteľa. Na otázku „koľkokrát ťa triedny učiteľ pochválil“, chlapec odpovedal, že nikdy. Napriek tomu hovorí, že niektoré učiteľky na škole sa k nemu správajú milo a prívetivo.

ŠŠI uložila riaditeľke základnej školy povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. „Považujem to za menšiu výhru. Uvidíme, či sa budúci školský rok niečo zmení,“ dodal Jozef, otec malého Martina. S problémom nepochopenia sa stretávajú rodičia takýchto detí denne. Problémy pritom často začínajú už v materskej škole.

Problémy a agresia sa začínajú už v škôlke

Problémy s ADHD sa ukazujú už v predškolskom veku. Pre rodičov je v takýchto prípadoch dôležité vyhľadať odbornú a lekársku pomoc, vďaka ktorej zistia, ako k dieťaťu pristupovať.

„Syn začal chodiť sám, už keď mal deväť mesiacov, ale bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy. Do všetkého sa vrhal strmhlav. V škôlke bol živý a veľa rozprával. Na odporúčanie školskej psychologičky sme išli na EEG a EMG vyšetrenia, ktoré potvrdilo, že ide o ADHD,“ opísala Katarína obdobie, keď sa diagnóza potvrdila.

Podobnú skúsenosť má aj Lenka z Ružomberka. „Od momentu, ako začal syn chodiť, bol nezastaviteľný. Lekár nám aj pri vyšetrení povedal, že ide o hyperaktivitu,“ uviedla. Viaceré mamičky sa nám tiež zdôverili, že ich dieťa (s poruchou ADHD) nemalo v detstve zábrany a nereagovalo na upozornenia.

Diagnostika ADHD nie je chvíľková záležitosť. Deťom sa venujú psychológ aj špeciálni pedagógovia, ktorí môžu škole navrhnúť odporúčania, ako s takýmto žiakom pracovať. Škola môže na základe týchto odporúčaní vytvoriť pre dieťa individuálny študijný plán, avšak nie vždy škola spĺňa svoje záväzky. „Častá ignorácia a nedodržiavanie odporúčaní ničí týmto deťom život. Mnohí učitelia netušia, čím si prechádzame,“ vyhlásila Katarína.

Zo skúseností viacerých rodičov vyplýva, že deti s ADHD mali občas sklon k útočnému správaniu voči ostatným deťom. „Náš syn je tvrdohlavý a občas pri hre na rovesníkov kričí, prípadne ich udrie. Väčšinou, keď niekto naruší spôsob, akým sa hrá,“ objasnila Michaela z Nitry.

Hoci za takéto správanie nenesú rodičia vinu, často sa dieťa takýmto správaním dostáva na okraj kolektívu, čo má samo osebe ďalšie negatívne následky. Podľa psychológov hľadá odstrčené dieťa prijatie tam, kde môže. „Syn mal v deviatom ročníku problémy s čiastočnou závislosťou od marihuany. Nahovorili ho na to deti, s ktorými sa stýkal. Nič horšie sa nemohlo stať,“ opísala Katarína náročné chvíle pri výchove svojho syna.

Pre rodičov je najťažšie ostávať stále v strehu. Nikdy totiž nevedia, čo sa môže stať. Deti môžu povedať nevhodné slová či niečo vyviesť. Napriek tomu sa rodičia zhodujú na tom, že ich deti sú inteligentné, rozumné a dobrosrdečné. „Všetci ho ľúbia a berieme ho takého, aký je. Doma je úplne iný než vonku v kolektíve. Rád trávi čas s babkou aj s dedkom,“ povedala Michaela.

Umenie pomáha

Existuje viacero terapií, ktoré deťom pomáhajú zvládnuť prejavy hyperaktivity a napomáhajú aj ich správnemu vývoju. Rodičia často využívajú filiálnu terapiu (terapiu hrou) či rôzne druhy animoterapií, keď dieťa trávi čas so zvieratami. V neposlednom rade je potrebné spomenúť aj umelecké terapie.

Pavlína Sedláčková sa už roky venuje arteterapii, ktorá sa radí medzi umelecké terapie. Podľa jej slov má takáto forma sebarealizácie vplyv na detskú sebalásku a sebahodnotu.

„Arteterapiu som objavila počas posledných rokov môjho štúdia Sociálnej práce na Univerzite Komenského v Bratislave. Venovala som sa jej účinkom na deti s poruchami správania na Slovensku aj v Česku, kde som si doplnila vzdelanie o aktuálne trendy v arteterapii. Praxi sa venujem od roku 2020,“ predstavila sa nám Pavlína.

Pavlínu sme požiadali, aby nám pre lepšiu predstavu opísala jedno stretnutie. „Povedzme, že ide o deväťročného chlapca s ADHD. Dieťa prichádza do ateliéru po ‚lanovej dráhe‘, ktorá ho zavedie na jeho miesto. Porozprávame sa, či si niečo priniesol z predošlého stretnutia, aký mal deň,“ uviedla.

Pre deti s poruchou pozornosti má pripravené pomôcky na uvoľnenie energie, hyperaktivity, ako napríklad masážne loptičky, podložku pod zadok, piesok so skrytými hračkami.

„Potom sa pustíme do splnenia dnešného cieľa. V tomto prípade by mohlo byť cieľom zvýšenie sebahodnoty. Pripravená aktivita ako aj technika a materiály musia byť vybraté pre konkrétny cieľ. Po čiastočnom zadaní úlohy náš chlapec tvorí, experimentuje. Nezahltím ho množstvom postupov naraz,“ priblížila nám svoje postupy Pavlína.

Dieťa, samozrejme, odbieha od témy a od práce. Terapeut ho naviguje, ako sa vrátiť bez toho, aby sa cítilo napomenuté, aby malo pocit, že urobilo niečo zlé. Terapeut mu pomáha nájsť cestu a dopraje mu dostatok času.

Chlapec tvorí koláž toho, ako sa vidí on sám a ako ho vidia druhí. Keď skončí, začína rozhovor. Terapeut nediagnostikuje ani nehodnotí výtvor. Pýta sa, zaujíma sa. Aký je problém? Prečo tam je? Kedy sa objavuje?

„Záverečná aktivita spočíva v tom, aby chlapec neodchádzal s otvorenými otázkami či trápením. Otvorené témy musíme pred odchodom uzavrieť a zahojiť. K tomu pomáhajú uvoľňovacie techniky z iných umeleckých terapií. Môže ísť o techniku ‚sprcha‘ z tanečno-pohybovej terapie, keď dieťa napodobňuje akt sprchovania a zmýva zo seba ťažkosti vyplavené na terapii,“ pokračovala Pavlína.

Artetrapia podľa jej slov skutočne pomáha a rodičia by jej mali dať šancu. „Sú deti, ktoré nevedia, nechcú alebo sa boja prezradiť, ako sa cítia. Sú často v kolektíve rovesníkov opustené. Deti vo veku osem až deväť rokov s ADHD nemajú veľa kamarátov. Niektorí mi nevedeli povedať ani jedno meno kamaráta, a rodičia o tom ani len netušia. Doma sa predsa stále skloňujú mená spolužiakov. Artetrapia je skutočne mostom k pocitom a myšlienkam týchto detí,“ uzavrela tému Pavlína.