Súdy vyčítali nesplnenie podmienok pri poskytnutí ochrany

Podľa názoru súdu policajti neučinili kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti, a toto oznámenie ani nebolo smerované voči ich nadriadenému, čo sú zákonné podmienky pre udelenie ochrany. Súd teda nemal za preukázané, že čurillovci boli dočasne pozbavení služby pre ich trestné oznámenie, ale preto, že boli obvinení z trestnej činnosti.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o pomerne jednoznačné rozhodnutie súdu, ktoré podporuje argumentáciu ministerstva. Problém je v tom, že v daných konaniach nebola posudzovaná legalita postavenia policajtov mimo službu zo strany ministerstva, ale súdy posudzovali, či boli policajti diskriminovaní. To isté platí aj o neodkladných opatreniach, ktoré boli odmietnuté pre iné dôvody ako tie, že došlo k nezákonnému postupu zo strany ministerstva.

Súdy v týchto prípadoch konštatovali, že policajti nevyužili všetky opravné prostriedky voči postupu ministerstva, ale ihneď sa obrátili so žalobou na súd, čo nie je zákonný postup. Mali najprv využiť sťažnosť proti rozhodnutiam ministra Šutaj Eštoka, a až následne podať žalobu. Navyše advokát čurillovcov Kubina zvolil nesprávny postup, keď sa v tejto veci obrátil na Mestské súdy a nie na Správny súd, pod ktorý patrí daná agenda. Súdy nenašli ani žiadnu diskrimináciu, keďže v obdobných prípadoch postupovalo ministerstvo rovnako voči ostatným policajtom.

Prvostupňové aj odvolacie súdy teda vo všetkých prípadoch dali za pravdu ministerstvu, ale nie v prípade zákonnosti ich postupu pri odstavení čurillovcov. Minister Šutaj Eštok síce citoval z rozhodnutia Krajského súdu, ktorý hovoril o nesplnení zákonných podmienok pri udelení ochrany, ale ide iba o časť odôvodnenia rozsudku, a nie rozsudok celý. To znamená, že nejde o právne záväzný výrok, aj keď možno na jeho základe do budúcnosti tušiť, ako v rovnakom predmete sporu bude súd premýšľať a rozhodovať.

Ministerstvo sa chce proti pokute odvolať

Meritórne rozhodnutie o legalite postupu ministerstva vnútra pri čurillovcoch je zatiaľ iba v rovine rozhodnutí Úradu pre ochranu oznamovateľov. Minister Šutaj Eštok už avizoval odvolanie proti rozhodnutiu, keďže podľa jeho názoru obsahuje nesprávne právne posúdenie veci. Odkazuje na odôvodnenie Krajského súdu, no to má zatiaľ orientačný charakter. Rovnako poukazuje na zaujatosť predsedníčky Dlugošovej, ktorá sa mala k veci verejne vyjadrovať bez toho, aby poznala obsah spisu.

Ak úrad potvrdí uloženie a výšku pokuty, ministerstvo môže podať správnu žalobu, ktorou sa môže domáhať nezákonnosti uloženia sankcie. V takom prípade bude vec posudzovať Správny súd, pri ktorom za rovnakých skutkových okolnostiach možno očakávať príklon k argumentácii Krajského súdu, ktorú citoval minister Šutaj Eštok.

Daný predpoklad je o to racionálnejší, že rovnako rozhodovali viaceré senáty Krajských súdov. Argument proti môže spočívať v náhľade súdu na to, z akého odvetvia práva vychádza. Krajské súdy totiž posudzovali vec z pohľadu civilného práva, a nie správneho. Jedna z príčin neúspechu čurillovcov bola práve tá, že zvolili nesprávny súd.

Je možné, že Správny súd aj pri rovnakých skutkových okolnostiach dôjde k inému právnemu záveru, ak bude vec posudzovať z pohľadu správneho práva, pod ktoré patria rozhodovanie a postupy štátnych orgánov. Takýto záver je možný, no nie veľmi pravdepodobný. Uvedené by platilo, ak by sa súd obmedzil iba na prípad skúmania zákonnosti uloženia pokuty, no nie na podmienky udelenia ochrany.

Problém s udelením ochrany

Krajské súdy sa pomerne podrobne venovali v odôvodneniach svojich rozhodnutí aj tomu, či boli splnené podmienky na udelenie ochrany. Prišli k záveru, že minimálne dve podmienky ochrany splnené neboli, teda kvalifikované oznámenie a jeho smerovanie voči nadriadenému, a preto bola ochrana zo strany bývalej Špeciálnej prokuratúry udelená nezákonne.

Ochranu totiž nepriznáva úrad, ale prokurátor. Ten rozhoduje o tom, či bude alebo nebude oznamovateľ predmetom ochrany po vyhodnotení všetkých relevantných skutočností, ktoré sa vzťahujú na oznámenie.

Úrad po schválení ochrany iba vykonáva dozor na tým, či je zo strany zamestnávateľa dodržiavaný zákon o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, a či nie je oznamovateľ postihovaný práve pre to, že nahlásil protispoločenskú činnosť na pracovisku.

Ak však bola udelená ochrana nezákonne, nemôžu jej nositelia v podobe policajtov požívať ochranu zákona ani Úradu pre ochranu oznamovateľov. A teda ani uložená pokuta nebude vyhodnotená ako legitímna, nakoľko vychádza z nezákonného stavu. Stavu, v ktorom podľa Krajského súdu nikdy ochrana poskytnutá nemala byť.

V konečnom dôsledku bude zrejme celú vec riešiť Správny súd, a v prípade nespokojnosti jednej zo strán aj Najvyšší správny súd. Odpoveďou na zákonnosť pokuty súdy zároveň môžu dať odpoveď aj na zákonnosť celého konania Ministerstva vnútra SR, ale aj nemusia. Všetko záleží od argumentácie strán.

Argumenty úradu v prospech pokuty budú musieť byť silné

V súčasnosti možno polemizovať o dôvodnosti pokuty, pretože neexistuje právoplatné rozhodnutie súdov, ktoré by potvrdzovalo zákonnosť postupu ministerstva. Odôvodnenie rozsudku v inej veci čosi napovedá, ale z právneho hľadiska nestačí.

Na druhú stranu úrad, ako aj jeho predsedníčka, budú musieť predložiť mimoriadne presvedčivé dôkazy o tom, že ich právny názor pri uložení pokuty obstojí vo svetle názorov Krajských súdov. Možno sa ich argumentácia obmedzí iba na konštatovanie skutočnosti, že oni o zákonnosti udeľovania ochrany nerozhodujú, a ani ju neskúmajú. A ak bola raz udelená, majú dodržiavať jej vymáhanie aj za cenu sankcií.

Aj takýto argument bude musieť súd zvážiť. A vyhodnotiť, či obstojí záver o pomerne slepom nasledovaní litery zákona bez ohľadu na okolnosti veci, alebo sa prikloní k vykladaniu zákona v tom duchu, na ktorý bol určený. A teda na poskytovanie ochrany osobám, ktoré skutočne priniesli závažné a reálne zistenia o protiprávnej činnosti voči svojim zamestnávateľom, namiesto zneužívania tohto inštitútu na prekrytie vlastných pochybení.

Vymáhanie zákonnosti by malo byť základom práce každého štátneho orgánu. A každý štátny orgán by mal zohľadňovať veci v celom kontexte, a to aj v podobe právnych názorov vyšších inštancií v obdobných veciach. Pretože v tomto spore ministerstva a úradu nebude víťaz nikto.

Ak bude ministerstvo úspešné, a pokutu nebude musieť zaplatiť, naštrbí to dôveru v rozhodovanie mladej a pomerne významnej inštitúcie ochrany práv, akým úrad nepochybne je. Ak bude úspešný úrad a pokuta bude potvrdená, čo to potom vypovie o názoroch Krajských súdov a následnej právnej istote v ich odôvodnení. A netreba zabúdať, že tak pokutu, ako aj súdne spory okolo jej zákonnosti zaplatí občan.

Uloženie pokuty pre ministerstvo po odôvodneniach Krajského súdu sa v celom kontexte javí minimálne ako sporné. Úrad musel vedieť o medializovaných súdnych rozhodnutiach, ako aj o dôvodoch, pre ktoré tak súdy rozhodli.

Napriek tomu tvrdiť, že ministerstvo nepostupovalo v súlade so zákonom, keď súdy hovoria o porušení zákona pri udelení ochrany, je argumentácia, ktorá skutočne bude potrebovať ešte minimálne jedno súdne rozuzlenie.