V Amerike nás už zastupuje Ivan Pellegrini

Vývoj nám dáva za pravdu. Žiaľ, aj v tej najdôležitejšej otázke doby, v ktorej medzi dvomi kandidátmi rozdiel predsa len bol. Medzi Pellegrinim a Korčokom stále nie je v otázke vojny a mieru znamienko rovnosti, ale Pellegriniho jazyk sa významne zmenil a posunul.

Ešte pred voľbami pre Štandard povedal:

„Rusko nebude nikdy akceptovať tesne za hranicou svojej krajiny jednotky NATO. Veď predsa podmienkou Ruska bolo, aby Ukrajina nevstúpila do NATO a aby zostala neutrálnou krajinou. Ukrajina sa silou-mocou chcela stať súčasťou NATO, bola chyba, že Aliancia vysielala signály, že si vie predstaviť prijatie Ukrajiny. Namiesto toho sme mali povedať, že NATO sa neplánuje rozširovať o Ukrajinu. Vtedy by možno k vojne ani nedošlo.“

Pellegrini presne rozumel, že vojna súvisí s rozširovaním NATO a zodpovednosť za toto zahrávanie má preto aj Západ. Pred pár dňami vo Varšave však už hovoril, že vojna je nevyprovokovaná.

O nevyprovokovanej vojne hovorí najmä Biden a atlantisti všetkých národností, je to ich odkaz pre domáce publikum, aby náhodou niekomu nenapadlo považovať ich vlastnú politiku pred vojnou za chybnú, že snáď mohla viesť k vojne. Ich najhlasnejším kritikom sa stal pápež František, keď hovoril o „štekote NATO“ na hraniciach Ruska.

Keď niekto povie, že vojna bola nevyprovokovaná, nie je to len slovo, je to geopolitický koncept. Nestačí povedať, že Rusko je agresor, že Ukrajina bola napadnutá – obidve veci platia –, treba ísť ďalej a hovoriť, že vojna bola nevyprovokovaná.

Pellegrini túto klzkú logiku zobral za svoju.

Lenže práve pre rolu NATO odmieta celý nezápadný svet hovoriť o imperializme Ruska, pretože vidí imperializmus iný. A aj v NATO si to viacerí uvedomujú. Onedlho sa možno stane prezidentom USA politik, ktorý si to uvedomil tiež.

Druhý príklad.

Na otázku, čo s opakovanými sľubmi na samitoch NATO, že Ukrajina sa raz stane členom Aliancie, pred voľbami Pellegrini povedal:

„Ako dôležitejšie mi príde žiadať, aby v komuniké stálo, že sa začnú mierové rokovania. Ukrajina nikdy nebude v NATO, pokiaľ tam bude vojenský konflikt. Neexistuje, že by všetky členské krajiny NATO jednomyseľne zahlasovali za jej členstvo. Vidíte, aký problém mali severské krajiny a členstvo takého Švédska dodnes nie je ešte ratifikované Maďarskom.“

Aby to bolo jasnejšie, položili sme podotázku: „Ale keď to Američania navrhnú do komuniké a vy by ste boli prezident, čo urobíte?“

Odpovedal: „Poviem, aby to tam nebolo, pretože si myslím, že to ešte viac bude podnecovať pokračovanie vojenského konfliktu.“

Dnes už hovorí o poznanie inak.

Chápe napríklad, že v záverečnom znení má prísť k posunu oproti minulému samitu NATO vo Vilniuse.

Ale prečo vlastne? Neukázali azda zverejnené dokumenty o mierových rokovaniach z roku 2022, že všetky požiadavky Ruska sú vždy a znovu o NATO a neutralite Kyjeva?

Pellegrini si ešte pamätá, čo hovoril pred voľbami, preto dodá, že tam má byť zmienka, že Ukrajina musí splniť podmienky a „musia o tom rozhodnúť členské štáty Aliancie“. Pozývať Ukrajinu podľa neho nemožno, lebo „tak ďaleko ešte nie sme a ani bezpečnostná situácia to neumožňuje“.

Ale aj tu vidíme u pána Pellegriniho významový posun.

Už nežiada mierové rokovania ako Orbán, už nevidí v otázke rozširovania NATO nástroj na pokračovanie vojny. Hovorí, že „tak ďaleko ešte nie sme“.

A to je ďalší geopolitický koncept, ktorého príbeh sa začal v roku 2008 v Bukurešti, keď sa o členstve Ukrajiny v NATO začalo hovoriť ako o cieľovom stave. Bez plánu a takzvanej roadmapy. Je to hra s Ukrajinou, ktorej cieľom je Rusko. Raz sa za túto hru budú na nás Ukrajinci pozerať tak, ako sa pozerajú sekulárni Turci na EÚ a jej sľuby, že zoberú Turecko do Únie. Že to bol skrátka blaf.

Na Ukrajine súčasne narastá utrpenie ľudí. Už tri štvrtiny populácie stratili niekoho blízkeho vo vojne. Najväčšiu skepsu voči jej pokračovaniu majú mladšie ročníky a podľa iného prieskumu 58 percent Ukrajincov prijíma, že cenou za mier je strata časti územia. Navyše situácia na bojisku je pre Ukrajinu ešte horšia, ako bola pred pár mesiacmi. Pozerať sa na takýto vývoj, to chce naozaj ťažko cynické založenie.

Nikto z nás nečakal, že by Pellegrini mohol (nebodaj mal) zohrať významnejšiu rolu na samite vo Washingtone. Stačilo by, aby opatrne spomenul, čo trápi Ukrajincov a o čom ich prezident nechce hovoriť. Orbán mu to ešte významne uľahčil. Aj tu by stačilo, keby ocenil, že niekto pripomenul obsah slova diplomacia.

Biden, Macron a ďalší hľadajú na takýchto samitoch niečo, o čo prišli doma. Opodstatnenie vládnutia. Politici ako Pellegrini by im v tom nemali asistovať. Na Ukrajine totiž nejde najmä o peniaze ani o ďalšie zbrane a ďalšie sľuby. Ide tam o život.

Susedný štát by tomu mal rozumieť. To by sa však náš prezident nesmel správať ako Ivan Pellegrini. Ktovie, možno keď sa raz zmení vláda, bude z neho aj Peter Korčok.

Otázkou zostáva, čo s voličmi, ktorí volili Petra Pellegriniho práve pre vojnu.