Mnohým sa pri pohľade na zábery padajúceho stanu vrátili spomienky na tragický ročník 2009, akoby šlo o opakujúci sa problém.
Na tomto mieste nezaškodí pripomenúť významné rozdiely medzi týmito dvoma nešťastiami z technického hľadiska. Pre organizátorov z nich totiž podľa všetkého vyplynú dva závery, jeden pozitívny a druhý menej. Z doterajších informácií je celkom možné, že pri ostatnom ročníku k nešťastiu neprispelo technické zlyhanie na strane dodávateľa. Nie je teda vylúčené, že na vine naozaj nebolo nič iné ako príroda.
V roku 2009, keď si tragédia vyžiadal dve obete, bol na vine majiteľ stanu, nemecká firma Bossert Zelte, ktorej zodpovednosť potvrdil aj znalecký posudok a neskôr uznal aj súd. Kľúčovou príčinou bolo okrem viacerých pochybení nezabezpečenie bočných plachiet stanu, ktoré sú síce počas horúceho dňa zvinuté a spodný prstenec stanu otvorený, no pred prichádzajúcou veternou smršťou by sa mali stiahnuť, čím sa stan uzavrie. Stan bol schopný spĺňať bezpečnostné parametre pred prudkým vetrom len ako uzavretá stavba.
To sa nestalo. Silný vietor preto zospodu vtrhol dovnútra, jeho veľká sila sa tak oprela do masívnych plachiet a zvnútra doslova vytrhol základové piliere stanu zo zeme. Ten sa následne zrútil, pričom zranil približne stovku ľudí, dvaja z nich zahynuli.
Nešlo vtedy o chybu organizátorov, ktorí nemajú kompetenciu poznať technické spôsobilosti stanu a jeho údržby počas búrky, stany sa prenajímajú „na kľúč“ aj s odbornou starostlivosťou a garanciou, že stavba zostane stáť. Povinnosti si teda nesplnil jeho majiteľ. Ale zaťahovanie bočných plachiet pred búrkou sa vtedy na festivale stanovilo ako pravidlo.
Pád jedného z hlavných stanov minulý víkend však naznačuje, že na zrútenie konštrukcie nie je potrebná len kombinácia počasia a fatálneho ľudského zlyhania, ako v roku 2009. Šéf festivalu Michal Kaščák firmu, ktorá spadnutý stan nad pódiom SLSP dodávala, považuje za spoľahlivého a zodpovedného dodávateľa, ktorý svoje stavby umiestňuje aj na slávnom Glastonbury či dánskom Roskilde.
Do hry sa tak čiastočne vrátili aj staršie tvrdenia niektorých skeptikov, ktorí umiestnenie festivalu na veľkej rovinatej ploche medzi Považským Inovcom a úpätím Strážovských vrchov pre zvýšené riziko ničivých búrok a veterných smrští považovali za geomorfologicky a meteorologicky rizikové územie.
Definitívne tvrdenia, že ide o prírodne nevhodný priestor – minimálne viac ako inde –, sa však dajú stanoviť len ťažko. Ako tvrdí Kaščák, okolité kopce v minulosti mnohé iné búrky zastavili, rozbili alebo presmerovali. Nanešťastie tentoraz prispeli k vzniku takzvaného downburstu, čiže extrémne silnému zostupnému prúdu, ktorý pri kontakte so zemou vytvoril ničivý vietor.
Toľko teória, ktorá však nehovorí nič o tom, či by sa festivalu v súboji s prírodnými živlami viac darilo na inom mieste. Napokon, od roku 2002 letisko hostí aj festival Grape, ktorý sa sem „presťahoval“ z Piešťan, kde tiež čelil častým búrkam.
V prípade trenčianskeho letiska máme však k dispozícii aj niečo viac, ako len teóriu. Po minulom piatku máme štatistiku. Faktom je, že za 20 ročníkov Pohody, ktoré sa uskutočnili na trenčianskom letisku od roku 2004 – teda s výnimkou jedného zrušeného pandemického ročníka – sa festival musel dvakrát predčasne ukončiť pre búrku a veternú smršť, pričom vždy boli minimálne desiatky ranených.
To je pomer 1:10, ktorý sa dnes už môže považovať za štatistiku festivalu Pohoda. Je to veľa alebo málo? Ťažko povedať, je však silno otázne, čo by nejaký festival dokázal čosi také prežiť.
Nejde len o bezpečnosť. Škody pre festival po jeho zrušení sú aj ekonomické. Nepoznáme síce vnútorné zmluvy s umelcami, kapelami a prevádzkarmi stravovacích zariadení a kompenzačné klauzuly, ako sa delí strata medzi aktérov v prípade predčasného zrušenia festivalu. Z Kaščákových vyjadrení po roku 2009 je však zjavné, že predčasné ukončenie festivalu so sebou prináša nemalé finančné straty.
Otázkou samozrejme je, ako takýto tlak vyhodnocujú organizátori, či sa napríklad do poslednej chvíle nespoliehajú, že búrka letisko obíde a oni nemusia podujatie zrušiť. Predpokladáme, že to tak nie je, a že sa držia toho, čo aj verejne hovoria, teda že bezpečnosť rozhoduje.
Čo ak by mal však jeho biznis plán kalkulovať s tým, že každý desiaty ročník sa nečakane a nepredvídateľne ukončí? Napokon, viacerí fanúšikovia Pohody z radov klimatických prognostikov už avizovali, že podobné prírodné nešťastia budú skôr pribúdať než naopak. Ak by to platilo, znamenalo by to, že štatistiku 1:10 zrejme už sami považujú za optimistickú.
Štatistická otázka teda znie takto: dokáže festival vážne straty z predčasne zruinovaného ročníka rozložiť na zvyšných deväť ročníkov, ktoré vytvoria dostatočné rezervy? Bude to ešte ekonomicky rentabilné? Finančné súvahy Pohody neukazujú, že by bol festival schopný tvoriť podobné rezervy. Aj tie najúspešnejšie ročníky dokázali vytvoriť zisk na úrovni niekoľkých desiatok tisíc eur.
Úvaha, či by Pohoda nemala hľadať nový priestor, kde by meteorologické analýzy vychádzali lepšie, je teda v tejto chvíli namieste aj z hľadiska samotného prežitia festivalu – hoci tým nechceme naznačiť, že by otázka mala mať nejakú jednoduchú alebo jednoznačnú odpoveď. Po minulom piatku by už však nemala ležať v zásuvke, ale stať sa súčasťou relevantných úvah o budúcnosti festivalu.
Finančné problémy
Festival Pohoda však posledné nešťastie zastihlo v situácii, keď sa nachádza skôr na opačnom konci finančnej súvahy, než by bolo pohodlné uvažovanie ako naložiť s ušetrenými rezervami.
Presnejšie: zastihlo ju v najhoršom možnom čase, keď sa snažila vyhrabať z významných strát.
Štandard ešte začiatkom júna informoval o veľkej strate, ktorú si Pohoda ťahá z predchádzajúceho ročníka. Išlo o vyše 930-tisíc eur, pričom z predchádzajúcich pandemických a postpandemických ročníkov si ťahala stratu ďalších vyše trištvrte milióna eur.
Táto strata je podľa všetkého spôsobená zvýšenými inflačnými nákladmi, s ktorými sa borí takmer každý organizátor festivalov v súčasnosti. Po pandémii sa festival nevrátil do vyrovnaného hospodárenia, ktoré dosiahol v predchádzajúcom období, prišla inflácia a organizátori čelili roztváraniu nožníc medzi príjmami a výdavkami, čo by už nebol jednorazový (pandémia), ale trvalý problém – ak by sa straty nepodarilo skrotiť. Otázne bolo aj to, či prepad počtu návštevníkov z minulého ročníka bude pokračovať, alebo sa ho podarí stabilizovať.
Festival má kapacitu 30-tisíc ľudí, pričom pred pandémiou sa ju darilo naplniť (záujem dokonca prevyšoval kapacity). Keďže Pohoda mala do roku 2020 vyrovnané hospodárenie, je zrejmé, že festival je odkázaný na naplnenie tejto kapacity, inak nedokáže zafinancovať približne päťmiliónové ročné náklady.
Každá „tisícka“ nepredaných lístkov pod kapacitu však nevyhnutne znamená stratu niekoľko stotisíc eur. Práve na tento problém zrejme Pohoda narazila aj minulý rok a preto sa prepadla do hlbokej straty. Hudobní novinári vo svojich reportážach za minulý rok konštatovali, že festival bol viditeľne preriedený.
Manažéri festivalu v posledných mesiacoch v snahe vyrovnať sa s vysokým dlhom zrealizovali dve neštandardné opatrenia, ktoré však nemajú povahu nových príjmov, ale skôr záchranárskych pokusov v snahe posunúť aktuálne problémy do budúcnosti. A zároveň dúfať, že sa festival medzičasom podarí vrátiť do čiernych, prípadne vyrovnaných čísel, v akých boli v predpandemických časoch.
Kaščák spolu s platformou Crawdberry realizuje ponuku pre drobných investorov, ktorí majú možnosť do festivalu investovať. Výnosy sú na úrovni 9,6 percenta. Podľa Kaščákových medializovaných výrokov túto možnosť využilo 66 ľudí a získali od nich finančnú injekciu 500-tisíc eur.
Nejde však o žiaden stabilný nový či priebežný príjem. Je to de facto forma „preklenovacieho“ financovania, ktorý navyše firmu Pohoda festival zaťaží novým dlhom (s relatívne vysokým rizikovým úrokom).
Pohoda zároveň predala 777 doživotných lístkov zvaných „Nekonečná Pohoda“ za takmer tisíc eur, čím získala vyše trištvrte milióna eur. Aj v tomto prípade nejde o nový príjem, ale prejedanie budúcnosti za účelom akútnej pomoci v súčasnosti. Znamená to, že približne dve až tri percentá návštevníkov za Pohodu v budúcnosti už zrejme nezaplatia.
Dobrá správa pre organizátora je, že Pohoda má veľa finančne relatívne solventných podporovateľov, na pomoc ktorých sa môže spoľahnúť, ak by jej reálne hrozil pád. Ukázalo sa to aj v súvislosti so zbierkou na pomoc Pohode, ktorú krátko po zrušení tohto ročníka festivalu vyhlásili niektoré kultúrne organizácie. Za prvých 24 hodín tisíce ľudí vyzbierali 80-tisíc eur.
Hoci to v dnešných politických reáliách môže pôsobiť bizarne, Pohoda ako významné domáce spoločensko-kultúrne podujatie by si za normálnych okolností azda zaslúžilo aj krízovú podporu z ministerstva kultúry.
Ak by ju jedna ruka bola ochotná dať a druhá vziať.