Čurillovec Ďurka má podľa zverejnených nahrávok veľký problém

Osobitne z tejto skupiny na nahrávkach vyčnieva vyšetrovateľ Pavol Ďurka, ktorý je obvinený aj pre takzvanú otočku obvineného, čo je účelové reťazenie väzby. Takúto praktiku už dávno označila za nelegálnu judikatúra slovenských súdov, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

Prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava podal obžalobu na sedem osôb zo skupiny čurillovcov pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa a osobitne Pavol Ďurka je obžalovaný aj z marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti. Prokurátor obžalobu podal na základe prepočutia osem tisíc hodín zvukového záznamu a spracovania 15 spisových zväzkov o počte 6 678 strán.

Pavol Ďurka je obžalovaný osobitne zo samostatného trestného činu, pretože mal podľa obžaloby úmyselne zabrániť v tom čase väzobne stíhanému Patrikovi Vidašičovi užívať právo na osobnú slobodu. Patrik Vidašič bol obvinený v kauze takzvaných takáčovcov, teda údajnej mafiánskej skupiny pôsobiacej najmä v Bratislavskom kraji.

Otočka Vidašiča

Vidašič bol v lete 2021 prepustený z vyšetrovacej väzby, no okamžite na to bol pred bránami leopoldovskej väznice zadržaný a obvinený v inej veci. Takýto postup je ľudovo označovaný ako „otočka“ a má slúžiť na to, aby sa cieľová osoba nedostala na slobodu, ale bola okamžite presunutá do nového zadržania.

Normálne by išlo o zákonný postup, ak by polícia mala poznatky o novej trestnej činnosti prepúšťanej osoby a viedla trestné konanie, v dôsledku ktorého by bolo potrebné väzobne stíhať túto osobu pre inú trestnú činnosť. To znamená, že ak bol páchateľ vo väzbe za lúpež a bol prepustený, ale medzi tým sa zistí, že ovplyvňoval svedka, vyšetrovateľ môže oprávnene žiadať väzbu aj pri trestnom stíhaní za ovplyvňovanie.

V prípade Vidašiča však všetko nasvedčuje tomu, že postup vyšetrovateľa Ďurku bol nezákonný a tvoril súčasť dopredu pripraveného plánu, na ktorom sa podieľali prokurátori aj sudcovia. Tieto skutočnosti vyplývajú z nedávno zverejnených nahrávok, na ktorých vystupuje Ďurka a iní policajti NAKA a priamo sa k týmto praktikám priznáva.

Nahrávky ako dôkaz a čarovná kniha so skutkami

Treba zdôrazniť, že zverejnené nahrávky predstavujú iba malú časť z obrovského množstva zaznamenaných hodín konverzácie policajtov a o ich použiteľnosti a legalite pri dokazovaní viny bude rozhodovať súd na hlavnom pojednávaní. Nahrávky však boli vyhotovené so súhlasom sudcu a ich masívny rozsah napovedá, že daný súhlas na odpočúvanie bol zrejme udelený opakovane.

Na nahrávkach je zachytený ako Ďurka hovorí o tom, že v prípade Vidašiča nevidí sudca pridelený na hlavné pojednávanie dôvod na jeho väzobné stíhanie. Nasleduje jeho vyjadrenie, že „otvoril čarovnú knihu“ a vyberá skutky, pri ktorých by bol dôvod na obvinenie Vidašiča, a teda aj na nový návrh na väzbu.

Daný postup Ďurku je ďaleko za hranou toho, čo má policajt v náplni práce a v zákonných právomociach. Policajt nemôže účelovo hľadať skutky iba preto, aby mohol niekoho dostať do väzby. Má to byť práve naopak, teda že najprv je spáchaný trestný čin a potom sa ním polícia začne zaoberať.

Ďurka ďalej vysvetľuje, že Vidašičovi mala byť predĺžená väzba, no skôr ako o nej sudca rozhodol, prokurátor podal obžalobu. Obžaloba však bola podaná oneskorene a sudca nestihol rozhodnúť ani o predĺžení väzby, z čoho policajti vinia dozorového prokurátora Michala Šúreka. Uplynula teda zákonná lehota na to, aby bol Vidašič ďalej obmedzovaný na slobode, a to práve nekompetentnosťou orgánov činných v trestnom konaní.

Ďurka sa priznáva k falošnému vytvoreniu skutku

V dôsledku toho Ďurka priamo hovorí, že treba vyrobiť skutok, aby mohli Vidašiča zobrať. Policajný vyšetrovateľ vlastnými ústami navrhuje, aby sa účelovo z ničoho vytvoril trestný čin, len aby mohla byť iná osoba nezákonné držaná vo väzbe. Následne rozoberá na základe akého skutku by ďalšie trestné stíhanie obstálo a akých svedkov by k nemu mali zohnať, pričom kladie dôraz na to, aby to bolo klasifikované ako zločinecká skupina.

Zaujímavá je aj pasáž, v ktorej Ďurka hovorí o akejsi dohode, ktorá mala byť uzavretá so sudcami Jánom Giertlim a Jánom Hrubalom o ďalšom postupe a predĺžení väzby a že potom tá vec pripadne tomu sudcovi, ktorému bude pridelený spis. Dané vyjadrenie naznačuje opäť neprípustné prepojenie na sudcov Špecializovaného trestného súdu, s ktorými je dopredu korigovaný postup v trestných veciach.

Opakovane pritom hovorí, že dohľadáva spisy, aby mal Vidašiča za čo obviniť a zobrať. Následne hovorí o skutku z roku 2012, na ktorom by mohli postaviť obvinenie a dohaduje zadržanie priamo pred väznicou. Sám v nahrávke neverí tomu, že Vidašič bude opätovne vzatý do väzby, pretože je to „čistá účelovka“, teda vykonštruované obvinenie, a navyše 12 rokov staré.

Sám Ďurka v nahrávke niekoľkokrát spomína dohodu so sudcom Giertlim o predĺžení väzby, a to dokonca o maximálnu lehotu 7 mesiacov. Je pritom zarážajúce nielen prepojenie sudcu a vyšetrovateľa, ale aj ich koordinácia pri väzbe bez toho, aby bolo zrejmé, či existujú dôvody na predĺženie väzby či bez ohľadu na vyjadrenie obhajoby. Rozhodnuté je teda dopredu bez možnosti obvineného sa objektívne brániť, keď hovorí o tom, že Giertli ho určite nepustí.

Následne ale Ďurka hovorí o tom, že ho prepustí Najvyšší súd SR alebo Ústavný súd SR, pričom sa tak skutočne stalo na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Už v tomto momente je zrejmé, že si Ďurka uvedomuje nezákonnosť celého procesu a že vyššia súdna inštancia tento postup zmetie zo stola. Ďurka pritom dodáva, že Vidašič mal byť prepustený dávno.

Prokurátori ÚŠP o probléme vedeli

Osobitne rozoberá taktiku prokurátorov Šúreka a Lipšica, ktorí chceli situáciu zachrániť právnou kľučkou. Dohodli sa na stiahnutí obžaloby a následnom opätovnom podaní o týždeň neskôr. Uvedený postup mal slúžiť na vytvorenie priestoru, aby sudca mohol rozhodnúť o predĺžení väzby. Policajti ale sami hovoria, že daný postup je nezákonný, pretože nemožno stiahnuť obžalobu iba tak, nič v nej neurobiť a následne ju podať znova o týždeň. Stiahnutie obžaloby totiž má svoje zákonné dôvody.

Ani to však elitným vyšetrovateľom nevadí a hovoria o doplnení nejakého skutku naoko alebo vypočutí nejakého svedka, aby sa formálne naplnili zákonné podmienky na stiahnutie obžaloby. V danom momente si už vyšetrovatelia sami uvedomujú, že celý tento nezákonný postup asi bude „prúser“ a či by nebolo lepšie, ak by predsa len bol Vidašič na slobode.

Celý Ďurkov proces myslenia a konania je ukážkovým prípadom organizovaného prepojenia polície, prokuratúry a súdov na krivení spravodlivosti. Dopredu dohodnuté postupy a účelovo vytvárané obvinenia, proti ktorým sa nemá ako človek ubrániť, keďže v tomto systéme spolupracujú všetky stupne justície, ktoré sa majú navzájom kontrolovať, okrem tých najvyšších. Zarážajúce je, že všetci zodpovední vedia o nezákonnosti celej situácie, ale snažia sa ju obísť vytvorením ešte väčšieho obchádzania zákona.

Kubina verí v nevinu klientov

Obhajca obvinených Peter Kubina sa na dokazovanie tohto skutku pred súdom teší. Podľa jeho názoru zo zákona a dôkazov vyplýva, že voči Čurillovcom malo byť zastavené trestné stíhanie, no napriek tomu verí, že sa mu podarí očistiť mená týchto čestných policajtov.

O vine skutočne rozhodnú súdy a je možné, že dané nahrávky nebudú z rôznych dôvodov prípustné ako dôkaz. V súčasnosti však ich obsah hovorí skôr o monštruóznom fungovaní a praktikách v NAKA, kde sa o akomsi zákonnom vyšetrovaní či postupoch nikomu ani nesnívalo. Vyvíjanie tlaku v podobe reťazenia väzby zrejme pre vyšetrovateľov prináša rýchlejšie výsledky ako poctivé dokazovanie.

Otočka alebo reťazenie väzby je zo strany orgánov činných v trestnom konaní značne využívaná praktika pri dosahovaní neprijateľného tlaku na obvinených. Medializované prípady otočiek mohla verejnosť vidieť v prípadoch Jankovská, Zsuzsová či vo veci mafiánskeho hrobára Lehela, ale v minulosti aj pri Mikulášovi Černákovi.

Právna obec tieto praktiky kritizuje dlhodobo

Odborná obec na túto často využívanú praktiku pritom upozorňuje dlhodobo. Prezentuje názor, že väzba býva často nadužívaná a slúžiaca len na účel zmeny postoja obvineného k vlastnému trestnému stíhaniu a získania priznania obvineného. Väzobné stíhanie má slúžiť iba v nevyhnutných prípadoch ako krajné riešenie a nie ako donucovací prostriedok na psychické či fyzické lámanie obvinených.

Z uznesenia Špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. 11/Tp/4/2022 vyplýva, že aplikačná prax chápe reťazenie väzieb ako len také konanie, kedy je obvinený (obžalovaný) po uplynutí maximálnej lehoty trvania väzby v jednej veci (účelovo) vzatý do väzby v inej (ďalšej) trestnej veci, kde plynie nová (samostatná) lehota väzby od začiatku.

Zrejme prvý rozsudok v prípade reťazenia väzby na Slovensku bol vo veci Yegorov proti Slovenskej republike. V ňom súd konštatoval neprípustnosť takejto praktiky s tým, že väzba obvineného bola svojvoľná. Súd vyslovil záver, že ak by bolo reťazenie väzby prípustné, obvinený by mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o jeho vine a takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem.

V prípade Yegorova rozhodol nálezom aj Ústavný súd SR o porušení práva obvineného na osobnú slobodu a v náleze konštatoval, že ustanovenie Trestného poriadku upravujúce celkovú lehotu väzby nemožno vysvetľovať tak, že orgány činné v trestnom konaní a následne všeobecné súdy sú oprávnené držať obvineného vo väzbe pre každý z trestných činov, z ktorých je obvinený, samostatne či izolovane a to po maximálnu dobu.

Vnútroštátna ako aj európska súdna prax jednoznačne odmietli prípustnosť svojvoľného väznenia osôb, pri ktorých sú účelovo vyrábané skutky iba za účelom obmedzovania ich osobnej slobody. Tento postup je známy najmä z prípadov závažnej trestnej činnosti, no aj v iných veciach sa ukázal ako neprípustný zásah do základných práv človeka.

V prípade Ďurku je to o to horšie, že na tom spolupracoval takmer celý justičný systém.

Odsúdenie akéhokoľvek páchateľa na nezákonných základoch sa vždy spoločnosti vráti negatívnym spôsobom. Či už v podobe jeho neskoršieho prepustenia pre pochybenia v súdnom procese alebo následnom zneužívaní daných metód zo strany polície a prokuratúry, ako to zrejme ukazuje tento prípad.

Extrémna ľahkosť s akou Ďurka pristupoval k vytvoreniu iného fiktívneho skutku naznačuje, že tento postup nezvolil asi prvýkrát. Rovnako je zarážajúca všeobecná pohoda zúčastnených „elitných“ policajtov pri rozhovoroch o tom, ako účelovo stíhať osobu, o ktorej jednoznačne vedeli, že daný skutok nespáchala. Veď najväčšia starosť vyšetrovateľov bola, ako skutok vytvoriť tak, aby to bolo aspoň na väzobné stíhanie.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa súdy vysporiadajú s odhalením celej mašinérie ľudí, ktorí sami hneď bez súdnych procesov vedeli, kto je vinný a koho treba držať vo väzbe. A keď na to nepostačovali zákonné prostriedky, bez problémov začali používať nelegálne praktiky.

Spomínaná čarovná kniha so skutkami z nahrávok pritom naznačuje, že sa tak dialo už dlhodobo. Rovnako spolupráca sudcov a prokurátorov, ktorí vedeli o nezákonnom stave. A to bude pre bývalého funkcionára policajnej inšpekcie a vyšetrovateľa NAKA Pavla Ďurku v súdnom konaní veľký problém.