Kellogg a Fleitz zverejnili tento návrh ešte v apríli ako výskumnú prácu pod názvom America First, Russia, & Ukraine, takže nemožno hovoriť o nejakom originálnom projekte. Nové je asi len to, že teraz dostali v nejakej forme schválenie od Trumpa.

Vynútenie mieru

Ak je tento návrh tým „tajomným mierovým plánom“, o ktorom Trump rozpráva už od jari, je ťažké povedať, že by vzbudzoval vážne nádeje na úspech.

Začnime tým, že tu vôbec nie je reč o podmienkach mieru, ale len o tom, ako dostať dve bojujúce strany k rokovaciemu stolu – a o čom presne sa tam bude diskutovať, zostáva zamlčané v zákulisí. Nevyzerá to teda ako plán – chýbajú konkrétne kroky a akcie. Ide skôr o nápad, ktorého detaily ešte nie sú rozpracované.

Aj to, čo sa týka prímeria a začiatku rozhovorov, navrhujú autori riešiť s vojenskou jednoduchosťou, v rámcoch koncepcie presadzovania mieru.

V predpisoch americkej armády sú už dosť dávno prítomné pojmy ako „vytvorenie mieru“ („peacemaking“) a „vynútenie mieru“ („peace enforcement“), zdrojom je napríklad už Joint Doctrine for Military Operations Other Than War z roku 1995.

Prvý z týchto pojmov zahŕňa použitie čisto diplomatických metód so súhlasom a aktívnou účasťou strán konfliktu. Druhý vôbec nepredpokladá súhlas bojujúcich strán a uskutočňuje sa prostredníctvom politického, ekonomického a dokonca aj vojenského tlaku na ne. Spomedzi takýchto „mierových“ operácií sú notoricky známe americké bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 alebo ruské bojové akcie v Gruzínsku v roku 2008.

To, čo ponúkli Trumpovi jeho poradcovia (a on to vraj schválil), je oveľa bližšie k vynúteniu ako k vytvoreniu mieru. Ponúka sa otázka: nakoľko je táto metóda vhodná v tomto prípade?

Je už dobre známe, že Kremeľ na ultimáta reaguje zle a väčšinou na ne odpovedá presne opačne, ako sa od neho vyžaduje. Ak mám ponúknuť v tejto veci do diskusie vlastný názor, nemôžem vylúčiť, že takáto „túžba po mieri“ povedie skôr k eskalácii konfliktu a zatiahnutiu USA do neho...

Navyše Rusi sú istí, že teraz, keď majú iniciatívu na fronte, je prímerie výhodné len pre Ukrajincov. Vojenskí experti neustále píšu, že Ukrajina začala hovoriť o rokovaniach len preto, aby získala čas na preskupenie síl a doplnenie nových zbraní zo Západu. Pozastavenie vojenských operácií je teraz pre Kremeľ nerentabilné až nezmyslené. V tom je presvedčivejší analytik Viktor Orbán, ktorý práve na tendenciu pokračovať vo vojne v najbližšom období upozorňuje.

Okrem toho, v Moskve nepovažujú Vladimíra Zelenského za legitímneho prezidenta, pretože jeho mandát vypršal a nové voľby sa nekonali. 28. júla zanikol aj mandát parlamentu. Kremeľ mnohokrát vyhlásil, že nemá v Kyjeve partnerov na rokovania. Rusi si ale dali pozor, aby tieto opatrenia nevzťahovali na vojenské velenie, a to vrátane odvolaného generála Zalužného.

Mimochodom, na Ukrajine je v platnosti zákon, podľa ktorého by vyjednávania s Vladimírom Putinom boli štátny zločin a celé ruské vedenie je už dávno vyhlásené za kriminálnikov. Takže ani Ukrajinci nemajú s kým rokovať.

Obávam sa, že toto všetko sa môže stať vážnymi prekážkami na ceste k prímeriu.

Mission: Impossible

Ale tieto ťažkosti sú jednoducho ničím v porovnaní s vecnou stránkou (ne)možných rokovaní. Strany majú nezlučiteľné, otvorene opačné predstavy o budúcnosti, medzi ktorými vyzerá rozumný kompromis nepravdepodobne.

Ukrajina chce vrátiť všetky stratené územia pod svoju správu, vstúpiť do NATO a EÚ. Rusko by rado pripojilo nielen oblasti, ktoré už má pod kontrolou, ale aj ďalšie, a chce mať ako suseda demilitarizovanú a neutrálnu Ukrajinu s priateľským vedením.

Na čom a ako sa tu dá dohodnúť?

Je dobre známe, že akékoľvek rokovania môžu byť úspešné iba vtedy, ak sa strany vopred dohodnú na zásadných pozíciách a počas oficiálnych kontaktov sa diskutuje len o technických detailoch. V tomto prípade sa nič také doteraz nestalo.

Treba dodať, že hoci prieskumy sa líšia, podľa mne dostupných dát len 30 percent Ukrajincov je pripravených súhlasiť so stratou území výmenou za mier. A drvivá väčšina Rusov podporuje vojnu do víťazného konca, aby dosiahli všetky ciele vyhlásené na začiatku operácie.

To vytvára obrovský tlak na lídrov oboch krajín, ktorých by odklon od deklarovaných cieľov mohol stáť nielen postavenie, ale aj život. Trumpova misia sa zdá byť nemožná (Mission: Impossible).

Je tu ešte jeden aspekt – záujmy európskych priateľov a sponzorov Ukrajiny. Títo nechcú mier za každú cenu, vidíme to z ich bolestivej až hysterickej reakcie na mierovú iniciatívu Viktora Orbána. Trumpov nápad ich tiež nenadchol, s jeho príchodom si skôr spájajú obavy. Dá sa predpokladať, že poprední členovia EÚ jeho riešenie nepodporia. Pokiaľ ide o ostatných, je tu háčik, presnejšie dosť veľký hák. 

Písal som o tom v Štandarde a vyvolal som búrlivú reakciu čitateľov, hoci som to vedome nazval fantáziou. Ale asi to nebol len výplod mojej predstavivosti. Nedávno jeden známy ruský expert, bývalý vysokopostavený diplomat Anatolij Lebedev naznačil, že Poľsko a možno aj ďalší susedia Ukrajiny si budú chcieť pripojiť jej priľahlé územia. To znamená, že rozhovory o mieri a budúcnosti Ukrajiny sa môžu stať mnohostrannými a ešte zložitejšími. 

Len ťažko si viem predstaviť, že Trumpovo odhodlanie, vôľa a dokonca aj vyhrážky prekonajú všetky tieto nepriaznivé okolnosti. Súhlasím s Vladimírom Palkom, že „na dosiahnutie mieru budeme potrebovať priam šťastie z nebies“.

Možno sa potom pýtať: prečo potom Trump pretláča túto tému?

Očividne má pocit, že vojna na Ukrajine znepokojuje jeho spoluobčanov. Hoci zahraničnopolitické otázky zvyčajne nehrajú v tamojších voľbách rozhodujúcu úlohu, je to preňho skvelá príležitosť kritizovať svojich súperov a postaviť sa proti nim. Jeho cieľom teraz hlavne je, aby presvedčil amerických voličov.

Pokiaľ ide o Ukrajincov a Rusov, tak to záleží až od toho, ako dopadne ten prvý cieľ...