Ohrozuje Kyjev slovenskú energetickú bezpečnosť? Vláda možno preháňa, ale právom

Hoci sa celá kauza okolo stopnutia tranzitu časti ruskej ropy cez Ukrajinu spustila len pred dvoma týždňami, korene siahajú vyše mesiac dozadu keď prezident Volodymyr Zelenskyj 24. júna odobril uvalenie sankcií na ruskú spoločnosť Lukoil. Boli jej zakázané akékoľvek aktivity na ukrajinskom území a tiež tranzit ropy do slovenských a maďarských rafinérií.

Keďže spoločnosť Lukoil predstavuje významného dodávateľa ropy pre slovenskú rafinériu Slovnaft, príkre vyjadrenia vládnych politikov na adresu tohto kroku Kyjeva na seba nenechali dlho čakať.

Odstavenie dodávok ropy je podľa ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka hrubým porušením asociačnej dohody medzi Európskou úniou a Ukrajinou: „Vybrala sa cestou vydierania Slovenska a Maďarska.“

V podobnom duchu sa vyjadril aj minister obrany Robert Kaliňák: „Ukrajina v tomto prípade veľa riskuje, z pohľadu dobrých susedských vzťahov. Toto rozhodnutie bolo veľmi nezodpovedné (...), bezohľadné a veľmi nám pripomína rozhodnutia z roku 2009.“

Ak Ukrajina neobnoví dodávky ruskej ropy na Slovensko, naša krajina bude „nakoniec musieť pristúpiť k odvetným opatreniam“, uviedol prezident Peter Pellegrini. Premiér Robert Fico neskôr zdôraznil, že ak Kyjev neustúpi, Slovnaft prestane Ukrajine dodávať naftu.

Kyjev medzitým razí rétoriku, že sankcie voči firme Lukoil nepredstavujú hrozbu pre energetickú bezpečnosť Slovenska. Počas posledného júlového dňa to vyhlásil ukrajinský premiér Denys Šmyhaľ, pričom dodal, že zrušenie sankcií nie je predmetom diskusie a Kyjev má od Európskej únie v tomto rozhodnutí "úplné pochopenie".

Vláda vraj preháňa

Naratív, že slovenskí vládni politici celú hrozbu, ktorú predstavuje dlhodobé zastavenie dodávok ropy od spoločnosti Lukoil, nafukujú, si však možno všimnúť aj v článkoch denníka E či vo vyjadrení exministra hospodárstva Karla Hirmana, na ktorého sa spomínané médium odvolávalo.

Denník E, ktorý prebral kritickú rétoriku Hirmana, poukazuje na nepresné vyjadrenie premiéra Roberta Fica. Ten podľa exministra preháňal, keď uviedol, že „slovenská rafinéria Slovnaft patriaca maďarskej skupine MOL, bude dostávať na spracovanie o 40 percent ropy menej, ako je potrebné“.

Hirman zdôrazňuje, že toto číslo sa vzťahuje na dodávky čisto ruskej ropy prichádzajúcej ropovodom Družba, čo podľa neho znamená „len“ štvrtinu dovozeného objemu, čo predseda vlády vo vyjadrení nespresnil.

Na podiel dodávok Lukoilu sa Štandard opýtal samotnej spoločnosti Slovnaft, no oficiálnu odpoveď nezískal. Kuloárne zdroje však uviedli, že skutočne ide zhruba o 40 percent ruských dodávok prichádzajúcich ropovodom Družba.

Okolo objemu dodávok je však mnoho nepresností na celej mediálnej scéne, keď sa z rôznych strán strieľajú rôzne veľké čísla.

Maďarský minister diplomacie, ktorého citovala agentúra Bloomberg, napríklad uviedol, že jeho krajina ročne prijme od spoločnosti Lukoil zhruba dva milióny ton nespracovanej ropy, zatiaľ čo Slovensko až 2,5 milióna ton. Vzhľadom k tomu, že rafinéria Slovnaft ročne spracováva okolo 5,5 milióna ton ropy, výsledný podiel by dokonca presiahol 45 percent.

O niečo odlišné čísla uvádza aj agentúra Reuters. Tá píše, že podľa zdrojov z odvetvia má Lukoil so spoločnosťou MOL termínovanú zmluvu, na základe ktorej dodáva do Maďarska a na Slovensko zhruba 4 milióny ton ropy ročne, pričom do oboch krajín jej ide približne rovnaké množstvo. Dva milióny ton ropy ročne by predstavovalo o niečo menej než spomenutých 40 percent celkových dodávok.

Podľa kuloárnych informácií, ktoré Štandard získal, sa k realite najviac približujú odhady práve agentúry Reuters, pričom Lukoilom ročne dodaný objem ropy sa pohybuje do dvoch miliónov ton.

Vzhľadom na to, že celý slovenský trh spotrebuje asi štyri milióny ton ropy ročne, nech zváži každý sám, či stopka pre tranzit dvoch miliónov ton ropy, ktorá sa dotýka jedinej slovenskej rafinérie, ohrozuje energetickú bezpečnosť a nestojí za zvýšenú politickú angažovanosť.

Ropa od Lukoilu sa dá nahradiť. Ale za akú cenu?

Kritici rétoriky predstaviteľov slovenskej vlády poukazujú najmä na to, že dodávky ruskej ropy od spoločnosti Lukoil sa dajú ľahko nahradiť prostredníctvom južnej trasy cez ropovod Adria, ktorý naozaj má bohato postačujúce kapacity, respektíve zvýšením nákupov od nesankcionovaných ruských firiem Rosnefť či Tatnefť.

Ak by sa to nedarilo, má strategické rezervy rafinéria i štát.

Tie by mali do zimy postačovať. Veď Slovnaft so scenárom odstrihnutia sa od časti ruskej ropy podľa kritikov ráta, keďže od 5. decembra 2024, keď Slovensku končí povolenie predávať palivá rafinované z ruskej ropy do Českej republiky [a akéhokoľvek iného štátu EÚ, čo platí už od 5. februára 2023, pozn. red.], bude musieť meniť svoje dodávky a začať odoberať viac ropy mimo Ruska. Súčasný stav ho teda podľa nich neohrozuje a podnik je pripravený.

„Slovnaft deklaroval, že cez Adriu budúci rok nakúpi minimálne 60 percent, teda aspoň dvojnásobne viac, ako minulý a tento rok,” píše Hirman. Spresnime, že hovorca Slovnaftu Anton Molnár v minulosti o niečo vágnejšie uviedol, že počas roka 2025 „by mohol pomer neruskej ropy dosiahnuť až približne 60 percent“.

Mimochodom, rovnaký, len o niečo radikálnejší, pohľad na vec majú aj progresívci, podľa ktorých stojí celá debata na vode, keďže Slovensko podľa nich už dávno nemalo žiadnu ruskú ropu odoberať.

Argumenty kritikov vynechávajú dôležité časti celkovej mozaiky

Napríklad to, že Slovnaft už za dodávky od Lukoilu zaplatil a ak by chcel objemy nahradiť, musel by to spraviť znova. Ak by opäť platil ruským firmám, prispel by do „krvavého ruského rozpočtu“ dvojmo. Ak by platil za ropu z juhu, bolo by to pre firmu „len“ poriadne drahé a nevýhodné a Lukoilu by ostali peniaze za to, čo nedodal.

Spomína sa tiež fakt, že zvyšné ruské spoločnosti po oznámení kroku navýšili svoje dodávky ropovodom Družba, o čom informoval šéf ukrajinského prepravcu Naftogaz. No znamená to len to, že doručia dohodnutý (a zaplatený) objem ropy o niečo skôr. Nie je to žiadna bezplatná náhrada za výpadok dodávok Lukoilu.

Zároveň neruská ropa, ktorú by mal podľa niektorých Slovnaft nakupovať a odoberať južnou trasou, je podstatne drahšia. Nielen pre cenu komodity, ktorej ruská verzia je na trhu dlhodobo lacnejšia, ale aj pre vysoké prepravné poplatky, ktoré si účtuje spoločnosť JANAF prevádzkujúca ropovod Adria. Podľa kuloárnych informácií sú zhruba 5-krát vyššie, než náklady, za ktoré sa prepravuje ropa do susedného Rakúska.

Výnimka na vývoz produktov z ruskej ropy sa takisto už raz predĺžila, pôvodne bola dohodnutá do 5. decembra 2023, čo znamená, že stanovený dátum nie je nemenná vec.

Z debaty sa tiež vynecháva otázka, ako sa dokážu s ukončením dodávok produktov z lacnejšej ruskej ropy vyrovnať subjekty v Českej republike. A aj fakt, že palivá neprúdia len zo Slovenska do Českej republiky, ale aj naopak, hoci v menšom množstve.

Úplná strata jedného z najvýznamnejších dodávateľov a dlhodobo drahšie dodávky ropy sa aj podľa analytikov nepretavia iba do cien v Českej republike, ale aj u nás (napriek tomu, že na slovenskom trhu by Slovnaft mohol stále predávať palivá vyrábané z lacnejšej ruskej ropy).

Len konkurenčný boj?

Hirman na záver ponúka podnetnú myšlienku. Keďže výnimka na vývoz produktov z ruskej ropy do Česka má 5. decembra skončiť, už teraz sa podľa neho „možno odohráva tvrdý boj o to, ktorí ruskí dodávatelia budú ‚v Družbe‘ aj po januári 2025“.

„Čím ďalej sledujem dianie a výroky okolo kauzy Lukoil, tým viac mi vychádza, že je to celé akýsi zákulisný biznisový konflikt,“ píše na sociálnej sieti s tým, že je „zneužívaný na nemiestne medzištátne útoky a vyhrážky“, čo podľa neho platí pre všetky tri angažované krajiny – Maďarsko, Slovensko i Ukrajinu.

V súvislosti s tým pripomeňme výroky poslankyne ukrajinského parlamentu Inny Sovsunovej, členky energetického výboru. Tá pre web Politico otvorene priznala, že Kyjev dlhodobo kritizuje slabé sankcie, a teraz vzal situáciu do svojich rúk: „Už viac ako dva roky čakáme na to, aby EÚ, skupina G7, zaviedla skutočné sankcie proti ruskej rope.“

Doplnila, že sekundárnym cieľom je vyvinúť tlak na Maďarsko za nedodávanie zbraní Ukrajine a za nepodporovanie vstupu krajiny do Európskej únie: „Skutočne sme vyskúšali všetky diplomatické riešenia a tie nikdy nefungovali. (...) Takže sa zdá, že musíme nájsť nejaké iné prístupy, ako s nimi hovoriť.“

Keď politik musí reagovať

Hoci Štandardu aj ďalší kuloárny zdroj potvrdil, že exminister nemusí byť s touto hypotézou ďaleko od pravdy a skutočne môže prebiehať boj o budúcnosť ropovodu Družba, je tu jeden rozmer, ktorý sa opomína. Politický.

Nech už je príčina zaradenia Lukoilu na sankčný zoznam akákoľvek, Kyjev si musel byť dobre vedomý, čo to spôsobí a ako to ešte viac naruší dôveru najbližších susedov.

Sovsunovej vyjadrenia tiež veľmi dobre ilustrujú, ako sa z (teoreticky) lokálneho biznisového problému môže veľmi ľahko vykľuť zahraničnopolitická téma. Taká, na ktorú musia najvyšší politici poškodených štátov reagovať. Najmä ak sa dotýka citlivých strategických otázok, ako je energetická bezpečnosť.

Môže sa totiž stať, že ak na tento krok Kyjeva nebude dostatočne razantná diplomatická odpoveď, vznikne nebezpečný precedens. Potom by už tvrdenie, že stopka pre Lukoil neznamená hrozbu pre našu energetickú bezpečnosť, neobstálo vôbec.