Súmrak instagramového kancelára

Čo sa tu deje, čo sa to tu zlomilo? Ako sa mohol kráľ všetkých prie­s­kumov, ktorý nemá v opozícii vážneho vyzývateľa, ocitnúť v takej bezútešnej situácii?

Časť vysvetlenia môže spočívať v tom, že vydobyť si moc a vládnuť si vyžaduje od politika rôzne schopnosti. Prvým talentom je Kurz hoj­ne požehnaný, druhým zrejme nie. Jeho pandemická politika je dosť neúspešná, nezabránila napríklad tomu, aby v rakúskych domo­voch dôchodcov zomrelo takmer toľko (pritom nemilosrdne izolovaných) ľudí ako v zlopovestnom Švédsku. Pričom Rakúsko v rámci Európskej únie utrá­ca na ekonomické kompenzácie po Grécku najviac – vydalo sa doslova na gréc­ku cestu. Kurzova vláda minula na koronu už vyše 35 miliárd eur, len tretina z toho išla v turistickej veľmoci Rakúsko do gastronómie a ho­te­liers­tva. Taktika je jednoduchá: Dusiť prípadný odpor peniazmi a dotáciami.

Takže dobytie a udržanie si moci sa Kurzovi doteraz darilo učebnicovo. Kan­celár, ktorému bruselský web Politico hovorí made-for-In­sta­g­ram Austrian chancellor, má za sebou 80-člennú PR armádu – auto­rov, fotografov, filmárov, poradcov. K moci sa dostal s veľmi ma­lou svorkou nagélovaných mladíkov, ktorí odvtedy vykonávajú kľú­čo­vé funkcie v štáte. Nagélovanci nenechávajú nič na náhodu, funguje so­fistikovaný message control, disciplína v ľudovej strane je na úro­vni sekty. Lenže už po relatívne krátkom vládnutí to vyzerá tak, že Kurzova partia je morálne a motivačne na konci svojich schop­ností. Nagélovanci sa topia v korupčných škandáloch, spojených najmä s hazardným priemyslom. Nejaké nové nápady už dlhšie neukázali. Funkčné obdobie ľudovecko-zelenej vlády má trvať ešte takmer štyri roky, vláda však už teraz pôsobí dojmom pochmúrnej neskororímskej dekadencie.

Výčitky, že sa Kurz vyhráža médiám, prichádzajú od jeho početných od­porcov v novinárskej obci a sú zväčša neopodstatnené. Jeden z ko­runných svedkov je napríklad bývalý vydavateľ liberálno-cent­ris­tic­kého denníka Kurier Helmut Brandstätter, ktorý napísal krátko pred voľbami v roku 2019 knižný pamflet proti Kurzovmu „au­to­ri­tariz­mu“ a ocitol sa zároveň na kandidátke progresívno-li­be­rál­nej strany Neos. Zdá sa pritom, že pravda o vzťahu Kurza k novinárom je jed­noduchšia – a zároveň omnoho smutnejšia.

Žiadne vyznamenanie za jeho príspevok k slobode tlače si rakúsky kancelár, samozrejme, nezaslúži. Mníchovskú cenu Media Prize of Freedom organizuje vydavateľ málo významných nemeckých periodík Wolfram Weimer, svojho času zakladateľ elitného konzervatívneho mesačníka Cicero. Cicero Weimerovi už dlhšie nepatrí, minulé leto odišli z vedenia vedúci konzervatívni redaktori Schwennicke a Kissler, odvtedy už Cicero šíri takmer tú istú zeleno-liberálnu nudu ako zvyšok nemeckého mainstreamu. Zostala už len tá cena za slobodu, ktorou sa Weimer ešte trošku zviditeľňuje. Kurza v utorok v Mníchove pri preberaní ocenenia predstavil jeho „priateľ“, grécky premiér Kyriakos Mitsotakis (viď grécka cesta), ctihodný Viedenčan si to určite užíval.

Ako príklad Kurzovho tlaku na médiá uvádzajú viacerí vydavatelia, že Kurz im osobne volal a sťažoval sa. Priezračné sú pritom dô­vody týchto sťažností – primárne mu prekážajú fotografie jeho osoby. Brandstätter rozpráva, že Kurz mu raz dokonca volal z New Yor­ku, lebo sa mu nepozdávala zverejnená fotografia. A Hubert Patterer, šéfredaktor regionálneho denníka Kleine Zeitung, rozpráva o intervenciách Kurza po tom, čo denník zverejnil článok o vrelom privítaní, ktorému sa Kurzovi dostalo počas prvého lockdownu v izolovanej zápa­dorakúskej doline Kleinwalsertal. Na fotografiách v Kleine Zei­tung to vyzeralo, že občania nedodržali predpísané odstupy, Kurz Pattererovi preto poslal fotky od svojej armády fotografov, na ktorých odstupy samozrejme boli.

Sú to smiešne malichernosti? Pre Kurza zrejme nie. Patterer usudzuje, že Kurz je „manickým spôsobom posadnutý tým, ako ho mé­diá vykresľujú, vnímajú, fotia a súdia“. Obaja, Brandstätter aj Pat­terer tvrdia, že Kurz sa ich v súkromí opýtal: „Prečo ma nemáte radi?“

Tu niekde asi bude pes zakopaný. Úspešný mladík chce byť milovaný. V po­li­tike je to slabosť. Tou slabosťou sa dá vysvetliť, že v roku 2019 odhodil jedného koaličného partnera (pravicových populistov) a rozhodol sa pre stranu z opačného konca spektra (pre Zelených). No­vinári totiž milujú Zelených. Kurzove telefonáty do redakcií vy­vo­lávajú skôr súcit ako obavy z orbánizacie rakúskych médií. Ma­ďars­ká cesta sa v Rakúsku vôbec nerysuje. Napríklad v dominujú­com ve­rejnoprávnom koncerne ORF, v ktorom pracujú prevažne no­vi­ná­ri so ze­leným, ľavicovým alebo liberálnym svetonázorom, nezmenil Kurz nič. Ani jeden Kurzov kritik z ORF nestratil prácu. Ge­ne­rál­nym ria­diteľom je už dlhé roky sociálny demokrat Alexander Wra­betz, kto­rý má v lete dobré šance na opätovné zvolenie. Bez hlasov ľudovcov to nejde, pravdepodobne sa dohodnú. Konzervatívny prevrat vyzerá asi trochu inak.

V Kurzovom narcizme má svoje korene aj druhá črta jeho mediálnej politiky. Tá napodobňuje jeho pandemickú politiku – kancelár zasype médiá peniazmi. Ovplyvnenie médií vládnymi inzerátmi má v Rakúsku bohatú tradíciu, tak si napríklad pomocou tabloidu Krone vybudoval kariéru sociálnodemokratický kancelár Werner Faymann, aby ste dobre rozumeli, ide tradične o sumy vo výške desiatok miliónov eur. V mnohých iných európskych krajinách by niečo také bolo považované za neštandardné, v Rakúsku má táto forma štrukturálnej korupcie hlboké korene. Politik, ktorý by sa toho nezúčastnil, by bol na odstrel.

Náš mladý odhodlaný kancelár Kurz od prvého dňa nielenže hral podľa týchto osvedčených pravidiel, on ich prerobil do závratných rozmerov. V roku 2020 vláda strojnásobila svoj rozpočet na štátnu inzerciu (samozrejme, s ušľachtilým cieľom informovať občanov o chorobe Covid-19), minula tak 47 miliónov eur. Aj s prihliadnutím na vysokú daňovo-odvodovú záťaž sa dá povedať, že rakúska vláda tým pokryla plat 800 až 1000 rakúskym redaktorom plat, pričom toľko redaktorov v dotyčných redakciách ani zďaleka nepracuje. Kurz tak doprial majiteľom súkromných, hlavne bulvárnych médií, zlatý kúpeľ. Rovnako štedro obdaroval a odškodnil aj gastronómiu a hotelierov – tí by svoje prevádzky najradšej už nikdy neotvorili. Pritom, na najbližšie roky, do roku 2024 pridelila Kurzova koalícia médiám už aj ďalších 210 miliónov eur.

Florian Klenk, šefredaktor progresívneho viedenského týždenníka Falter a hlavný kurzobijec v novinárskej obci Rakúska, zhrnul výsledok tejto politiky slovami, že „tie médiá, ktoré boli vykŕmené ako priemyselné prasce v svinčíkoch, stoja a pripravene krochkajú pre vládu“. Klenk určite preháňa, o reštriktívnej migračnej politike Kurza a jeho predajnosti je stále veľa kritického spravodajstva, v niečom však trafil do čierneho: mienkotvorné médiá šetrili Kurza zvlášť pre jeho nešťastné riadenie pandémie, skutočnosť, že Kurzov minister vnútra dlhé mesiace zakazoval prakticky všetky demonštrácie proti opatreniam, novinári nijako nekritizujú. Jedinou výnimkou je malá súkromná televízia Servus TV. Tá patrí miliardárovi Dietrichovi Mateschitzovi, vlastníkovi značky Red Bull, ktorý však žiaľ médiám ani politike nerozumie. Nie je to človek slova ani kultúry, miluje všetko, čo rýchlo lieta, čo je na programe jeho televízie vidieť. Ale iba v Servus TV sa vyskytne občas viac názorovej plurality. Inak je to jednoliata bieda.

Aj kauza, v ktorej korupčná prokuratúra v stredu obžalovala kancelára Kurza z krivej výpovede, je dobrým príkladom toho, aké poslušné sú vládou bohato dotované rakúske vydavateľstvá. O najnechutnejšom aspekte tejto aféry – kolekcii 2 500 fotografií mužských pohlavných údov na služobnom mobile hlavnej postavy – píšu len zahraničné noviny ako švajčiarsky tabloid Blick, rakúske médiá zaryto mlčia. Nemusí to, pravda, súvisieť s tým, že vydavateľ jedného denníka by mohol byť zapletený do kauzy a do radovánok v Kurzovom okruhu, ale ktovie. Možno si vydavatelia uvedomujú, že odhalenia tohto typu by Kurza v očiach ich zväčša vidieckych a konzervatívnejších voličov nadobro znemožnili – a to mu predsa len neurobia. Veď dobre platí.

KomentárAko sa robí zahraničný puč. Značka Ibiza

Sama kauza zo slovenskej perspektívy nepôsobí dvakrát šťavnato. Ide o spôsob, akým sa jeden osobný priateľ Kurza a Blümela – volá sa Thomas Schmid – stal jediným riaditeľom ÖBAGu – holdingu, ktorý spravuje všetky aktíva rakúskeho štátu v aktuálnej výške 26 miliárd eur (veľkú časť z toho predstavuje podiel štátu v OMV). Vyšetrovací výbor rakúskeho parlamentu, ktorý od minulého leta vyšetruje aféru Ibiza a prípadnú „predajnosť“ špičiek po Ibize zvrhnutej vlády Kurza s pravicovými populistami, dostal k dispozícii rozsiahlu korešpondenciu (emaily, esemesky, chat). Materiál obsahuje stovky správ, ktoré si posielali Kurz a Blümel so Schmidom a ktoré umožňujú len jeden záver: vládne špičky šili výberové konanie Schmidovi na mieru.

Nie je to šokujúce, takéto škaredé veci sa dejú všade, chceli tam mať svojho človeka, to poznáme. Zaujímavá bola pre rakúsku verejnosť len oddanosť, s ktorou členovia Kurzovej partie medzi sebou komunikujú. Schmid napísal Blümelovi: „To mi fakt dlžíš!“ Blümel upokojil Schmida: „Ty si rodina.“ Kurz napísal Schmidovi: „Veď dostaneš všetko, čo chceš.“ A Schmid sa poďakoval Kurzovi: „Ja som taký šťastný :-))) Milujem svojho kancelára (…).“

Kancelár podľa prokuratúry trikrát klamal, keď vo výbore popieral alebo bagatelizoval svoju úlohu v tomto „výberovom konaní“. Korupčná prokuratúra sa už viackrát zviditeľnila ľavicovým aktivizmom, práve z nej pravidelne presakuje obsah spisov k novinárom, ako je občiansky liberál Florian Klenk. Nájdu sa takí, čo považujú za nespravodlivé, že títo prokurátori si dovolia Kurza obviniť, iní sa spoľahnú, že sa to skončí ničím. Ako vravíte vy, náš človek. Moja predikcia? Je to celkom možné, je to viac než možné.

Horšie je, že svorka nagélovancov, ktorá si tak šikovne získala a udržala moc, si už akosi s tou mocou nevie rady.