Vrbětice: Prečo štáty EÚ ignorujú Európsky parlament aj Babiša

Povedzme si teda, kde všade sa navrhovalo koordinované vyhosťovanie kvôli Vrběticiam.

Prosby do hluchých uší

Európsky parlament schválil 29. apríla rezolúciu, v ktorej žiada členské štáty EÚ, aby pokročili ku koordinovanému vyhosťovaniu Rusov. Prešli dva týždne, nestalo sa nič.

Pred týždňom sa konal v Portugalsku víkendový samit EÚ za účasti premiérov, ktorí riešili sociálnu stratégiu EÚ. Český premiér Babiš využil stretnutie s hlavami vlád a vyzval na solidárne vyhosťovanie. Žiadna odozva.

Dva dni nato, v pondelok 10. mája sa konalo zasadnutie Rady EÚ ministrov zahraničných vecí, na ktorom český minister Kulhánek opäť vyslovil návrh na vyhosťovanie. No a potom zazneli odmietavé Borrellove slová: „Nechceme ďalej zvyšovať napätie.“ Kulhánek pre médiá povedal, že k záležitosti ešte bude mať čo povedať samit prezidentov a premiérov EÚ 25. mája. Nuž, bude mať čo povedať, iste, veď vzťahy s Ruskom sú témou samitu. Ale určite nerozhodne o vyhosťovaní. Koordinované vyhosťovanie až šesť týždňov po tom, čo česká vláda zverejnila odhalenia o pôvode vrbětických výbuchov, by pôsobilo skutočne absurdne.

Od samého začiatku veľa napovedala neochota vyhosťovať v prípade Poľska, známeho antagonistickým prístupom voči Rusku, aj v prípade Maďarska, hoci Viktorovi Orbánovi veľmi záleží na súdržnosti Vyšehradskej štvorky.

Rozhodujúci sú traja hráči. Dvaja z EÚ, Nemecko a Francúzsko, a jeden za Atlantikom, a to Spojené štáty. Nemci sú odhodlaní dostavať s Rusmi Nord Stream 2. Francúzsky prezident Macron po Vrběticiach telefonoval s Putinom, Čechom vyjadril solidaritu slovne, tým to pre neho skončilo. Ešte v čase pred Vrběticami Joe Biden oznámil zámer stretnúť sa s Putinom. Ak by teraz vyhosťoval, pravdepodobne by zmaril vlastné plány.

Nie, Česi by sa už nemali doprosovať. V čase po vrbětickom odhalení hovorili o potrebe byť hrdou krajinou, platí to i o ich dnešnej pozícii plnej sklamania.

Prečo je to tak, ako to vlastne je?

Európska politická scéna je už unavená z problémov s Ruskom. Vie i to, že na ceste do zhoršených vzťahov s Ruskom bola často vo vleku Ameriky. A súdni ľudia v americkej a európskej politike v kútiku duše vedia, že stále zatvrdenejší postoj Ruska súvisí s dlhoročným tlakom Západu na ďalšie rozšírenie NATO na východ. Nahlas to dokázal naznačiť aspoň Donald Trump. Len zľahučka, viac si nedovolil, veď ho FBI tri roky vyšetrovala, či nie je Putinovým špiónom. Zo západných politikov, ktorí už dlho zastávajú politické úrady, to neprizná nikto, veď by to bolo priznanie neschopnosti odhadnúť dôsledky vlastných rozhodnutí.

Bohužiaľ, v Amerike od volieb vládne Demokratická strana, ktorá štyri roky hrala proti Trumpovi kartou jeho údajnej neschopnosti čeliť Putinovi. John Biden sa proti Trumpovi vymedzoval ako protiruský jastrab. Na State departmente opäť vidíme, a to vo vyššej pozícii ako v minulosti Victoriu Nulandovú, ktorá stelesňuje americkú politiku „Ukrajina do NATO!“ Ale táto politika neprináša dobré výsledky. Nielen pre medzinárodné vzťahy, ale i pre vnútroštátnu situáciu v Rusku.

Preto je na mieste revízia politiky Západu voči Rusku, ale, samozrejme, taká, ktorou by nikto nestratil tvár. Súčasná zostava v západnej politike nenasvedčuje, že by takáto revízia bola možná. Bola by však žiadúca.

Politici zodpovední za ďalší vývoj by si mohli byť vedomí ponaučenia, ktoré formuloval ešte v 19. storočí britský premiér Robert Gascoyne-Cecil, tretí markíz zo Salisbury: „Najčastejšou chybou v politike je lipnutie na troskách mŕtvych politík.“