• 

• 

Slovenská vláda oznámila vyhostenie troch ruských diplomatov ako akt solidarity s Českom štyri dni potom, keď informáciu o účasti ruských agentov na výbuchoch vo Vrběticiach oznámil český premiér Babiš. Bola to rýchla reakcia, ktorú si Česi vďačne zapamätajú. Nechcem tu rozvíjať úvahy, či by nebol stačil iba jeden vyhostený, v každom prípade je správne, že sme Čechov rýchlo podporili. Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva. Česko a Slovensko sa navzájom v európskej politike veľmi potrebujú.

Porovnajme aj solidaritu, ktorú vtedy Britom prejavili iné krajiny, a akej solidarity sa dostalo dnes Čechom. Premiérka Mayová obvinila Rusko v prejave v Dolnej snemovni 12. marca 2018. O dva týždne počas dvoch dní 26. – 27. marca solidárne vyhosťovali ruských diplomatov USA, Kanada, Austrália, centrála NATO a 25 európskych krajín.

Teraz vyhostilo troch diplomatov Slovensko, dvoch Litva a po jednom diplomatovi Lotyšsko, Estónsko a Rumunsko. Všelikto vyjadril solidaritu s Českom, napríklad zástupcovia USA, EÚ, NATO, ale platia činy, nie slová. Všimnime si, že tradične protiruské Poľsko nevyhostilo nateraz nikoho. Zatiaľ to na diplomatický úspech Česka nevyzerá.

Nemecký minister nechce protiruské sankcie

Na definitívne hodnotenie si však treba ešte počkať. Európsky parlament 29. apríla vyzval členské krajiny EÚ, aby kvôli Vrběticiam preukázali solidaritu s Českom koordinovaným vyhosťovaním ruských diplomatov. Avšak, napríklad slová nemeckého ministra zahraničných vecí Heiko Maasa neveštia žiadny zvrat. V nedeľu 25. marca v interview na nemeckom prvom televíznom programe ARD Heiko Maas povedal, že nepodporuje žiadne nové sankcie proti Rusku. Aby bolo jasné, redaktorka sa ho vôbec nepýtala na Vrbětice, ktovie, či si ich vôbec všimla, ministra sa na možné ďalšie sankcie pýtala v súvislosti s väzneným Alexejom Navaľným. Heiko Maas zvodky určite číta, ale skrátka Vrbětice nebola pre neho ani pre nemeckú ARD téma. 

• 

• 

Z Vrbětíc sa v Česku stala obvyklá vnútropolitická bitka

Od začiatku kauzy som viac sledoval české médiá. Musím skonštatovať, že solidaritu Slovenska s Českom podporujem nie vďaka českej diskusii o kauze, ale napriek tejto diskusii.

Česká politická a mediálna scéna skĺzava do zahľadenosti do seba. Nekladú sa otázky, ktoré by umožnili rekonštruovať udalosti roku 2014. To už politikov a médiá nezaujíma. Nevšímajú si, aká je neúspešná česká diplomacia. A ak si to niekto všimne, ako Petr Šabata v Sme, tak hneď vedia, že na vine je Zeman a Babiš. Všetko sa už totiž stočilo na obvyklý zápas medzi pražskou „kaviarňou“ a tými dvomi.

Prezident Zeman sa snažil vo svojom príhovore o určitú objektivitu, i keď nie celkom úspešne. Dalo by sa s ním súhlasiť až na to, že dve verzie o pôvode výbuchu kladie vedľa seba ako rovnocenné. Verzia o ruských agentoch je totiž naozaj pravdepodobnejšia ako verzia o neodbornej manipulácii, nie rovnocenná s ňou. Médiami neskrývane oslavovaná svetelná projekcia slova „velezrada“ na Pražský hrad je však obvyklé protizemanovské klišé.

• 

• 

• 

Václav Moravec si pozval do svoje nedeľnej relácie syna jednej z obetí vrbětického výbuchu, ktorého jemne nasmeroval proti Zemanovi a Babišovi. Svoj cieľ dosiahol.

Prívlastok „teroristický“ je povinný

Českú diskusiu najlepšie charakterizuje epizódka, keď sa premiér Babiš na chvíľu snažil udržať diskusiu v rámci reality. „Nebol to akt štátneho terorizmu, bol to útok na tovar, ktorý patril bulharskému zbrojárovi,“ povedal sprvoti. Lenže tým porušil povinný kánon a radšej to hneď vzdal. Pritom jeho slová sú len realistickým pomenovaním toho, čo sa stalo. Veď o tom hovorila správa, ktorú vláda dostala. Lenže česká scéna berie zo správy len tú časť o vine Rusov. Motív, ktorý zo správy vyplýva, sa jej nezdá. Nechce uvažovať o takom motíve útočníkov, pri ktorom ide o snahu zničiť zbrojný materiál, ktorý sa má dostať k nejakým protivníkom Ruska. Súdny človek vie, že ak to ruskí agenti urobia tajne na českom území bez zámeru niekoho zabiť, avšak s vedomím možnosti strát na životoch, ku ktorým aj došlo, tak je to kriminálne a je to dostatočne zlé aj tak. Lenže pre českú scénu to nie je dostatočne zlé.

Pod terorom si verejnosť po skúsenostiach posledných desaťročí predstaví snahu páchateľov pozabíjať čo najviac úplne nevinných ľudí s čo najväčšou mediálnou pozornosťou v snahe čo najviac zastrašiť. Ale veď vo Vrběticiach šlo páchateľom o opak, a síce všetko utajiť, čo sa im aj sedem rokov darilo. Ale slovo „kriminálny“ dnes v Česku nestačí, bez „teroru“ to nie je ono. Pomenovať veci presne, to skrátka nie je ono. A tak v spomínanej relácii 168 hodín došlo aj na porovnanie Rusov k Al-Káide. (Inak wahábistický terorizmus, ku ktorému patrí aj ten v réžii Al-Káidy, zabil v Rusku za posledných dvadsať rokov cca 600 ľudí). No a, samozrejme, šváby, šváby... Ani bez tých to nejde...

V relácii 168 hodín došlo aj na obrázky, ako sa objímajú Husák s Brežnevom.

Na začiatku sa volalo po reakcii na výbuchy, ktorá by bola reakciou hrdého, suverénneho štátu. Mohlo sa to podariť, ale celkom to nevyšlo. Dedičstvo nedôstojného a zbytočného sporu o sochu Koneva a historiek o smrtiacom ricíne tu stále cítiť. 

Opakujem, je správne, že sme Česko podporili. Bolo by však dobré niekomu pošepnúť, že keď krajina stojí o solidaritu zvonka, tak si nemá svoju pozíciu sama zbytočne zhoršovať.       

         

• 

• 

Virtue signalling a ponuka ďalšieho zhoršenia

Prístup českej scény k ruskému problému sa v podstate zhoduje s prístupom celého Západu, i keď ten skôr vykazuje známky únavy. Jedná sa o takzvaný virtue signalling. Tento prístup ponúka do ľubovôle emotívne odsudzovanie Ruska, samozrejme, častokrát úplne oprávnené, avšak iba s následným zhoršovaním situácie, snahu analyzovať motiváciu Ruska považuje za čosi nepatričné. Pod motiváciou Ruska vyhadzovať do vzduchu sklad munície smerujúcej na Ukrajinu či do Sýrie si máme predstaviť čosi, ako neodolateľné ruské nutkanie páchať iným zle. Len si nemáme predstavovať, že tu prebieha už dlhoročný pokus o prienik Západu na východ rozširovaním NATO ad absurdum, ktorý má vojnotvorný potenciál, že Rusko tomuto pokusu bude čeliť a že prostriedky si príliš nevyberá.

Lenže súdni ľudia vedia, že to je práve tak. Niektorí to dokonca nahlas povedia nechtiac. Český expremiér Sobotka dal v nedeľu u Václava Moravca otvorene do súvislosti výbuch vo Vrběticiach s dianím na Ukrajine v roku 2014. A udalosti na Ukrajine v roku 2014 mali viacero rozmerov. Isteže, jedným bola aj oprávnená túžba ľudí vymeniť skorumpovaný režim. Ale iným rozmerom bola aj snaha Západu podporiť protiruský západoukrajinský nacionalizmus.

V akej situácii sme teraz?

V akej situácii sme sa to teraz ocitli? Západ na jednej strane suverénne hovorí, komu bude patriť Krym či Donbas, ktoré sú na dosah mäkkého podbruška Ruska, vojensky neporazenej jadrovej mocnosti, pričom to hovoria politici, ktorí nemajú ani poňatia o podstate problému. Na strane druhej Západ nemá prostriedky, ako svoje ciele dosiahnuť, veď tie ciele sú nerealizovateľné, a Západu to začína dochádzať.

Rusko sa pripravilo na konflikt a žiadne sankcie ním nepohnú. Pokiaľ bude jadro konfliktu bezprostredne pri ruských hraniciach, Rusko bude môcť rátať s lojálnosťou ruského obyveteľstva. A Rusko hovorí stále drsnejším jazykom.

My v strednej Európe sme tu iluzórne rozoberali rozširovanie NATO ďalej na východ ako nejaký akademický problém, aj to bolo nerealistické.

Bilancia obetí konfliktu medzi Západom a Ruskom, ktorý otvorene prepukol po dvoch dekádach pokojných rusko-ukrajinských vzťahov aj pokojných americko-ruských vzťahov, je nasledovná. Trinásťtisíc Ukrajincov (a Rusov) na Donbase, ku ktorým, ako sme sa dozvedeli, zrejme pribudli ešte v roku 2014 dvaja mŕtvi Česi vo Vrběticiach.

A čo máme teraz robiť?

Isteže máme byť hrdí a máme držať s Čechmi a nemáme sa dať zastrašiť. Ale hrdí sme mali byť aj po minulé roky, keď nás víťazi studenej vojny tlačili do konfliktu, ktorého negatívne dôsledky už posledné roky rozpoznávame. Naša reč nech zodpovedá realite a našim skutočným záujmom, nepokračujme v ceste, ktorá sa ukazuje ako neúspešná.