Stoklasa: 15 minút po atentáte na Fica mal moje zábery New York Times a celý svet 

Pokus o atentát na premiéra Roberta Fica, ktorý sa stal 15. mája, zaskočil nielen ochrankárov, ale aj prítomných novinárov. Z Handlovej už väčšina z nich v tom čase odišla. Na mieste ostali vraj len dvaja fotoreportéri, z ktorých sa iba jednému podarilo nafotiť zábery v okamihu bezprostredne po streľbe – Radovanovi Stoklasovi.

Fotky z atentátu sa podarilo urobiť len vám zo všetkých prítomných novinárov. Ako je to možné? 

Áno, je to tak. V tom čase nás zostalo už málo v tlačovej miestnosti, pretože už bolo asi hodinu po tlačovke. Len ja som tam mal ešte iné pracovné povinnosti. Ešte som v zákulisí fotil, a preto som tam zostal dlhšie. Za normálnych okolností by som odišiel ako ostatní spravodajcovia. Po tlačovke by som išiel proste preč. 

Aké boli reakcie ľudí v miestnosti v momente streľby? 

V tú chvíľu už tam bolo len zopár novinárov, ktorí písali texty a myslím si, že tam bol aj jeden kolega z Hospodárskych novín, fotograf. Ale to sa zomlelo tak strašne rýchlo, že v momente, keď som začul streľbu, utekal som k oknu. Ešte som sa na polceste vrátil, aby som zobral foťák. 

Už ten druhý fotograf to jednoducho nestihol. Auto [s premiérom, pozn. red.] bolo za pár sekúnd preč. Celé sa to zomlelo za desať sekúnd. 

A potom ste išli okamžite na ulicu? 

Vybehli sme na ulicu. Z miesta má teda aj on [druhý fotograf pozn. red.] nejaké zábery, ktoré zachytávajú útočníka. Síce sme ešte nevedeli, či je to útočník alebo len podozrivý. 

Obišli sme to, pričom policajti nás vytláčali preč. Bolo to len o tom, že som mal chvíľu šťastie. Fotil som počas toho, ako som kráčal a nakoniec som spomedzi množstva neostrých obrázkov niečo vybral. 

Potom nás však vykázali za pásku a my sme sa nevedeli dostať naspäť do tlačovej miestnosti, lebo budovu uzavreli. Ja som tam mal ďalší foťák. Mal som vybitý telefón a vnútri som mal počítač aj powerbanku. 

Ako ste teda boli schopný fotku sprostredkovať ďalej agentúram? 

Nakoniec som tú fotku poslal priamo z foťáku do agentúry. Dnes pri spravodajstve už takto bežne pracujeme. Napríklad počas demonštrácie posielam fotky v priebehu toho, ako fotím. Volá sa to “live edit” [v preklade úprava naživo, pozn. red.], čiže ja nezasahujem už do tej fotky. Editor má priamo surovinu, ktorú mu posielam z foťáku. Teraz tak pracovali aj na olympiáde všetci agentúrni fotografi. Vďaka tomu po 15 minútach od streľby bola tá fotka k dispozícii celému svetu. 

To máte obrovskú zásluhu. Pamätám si ten moment, v redakcii sme vedeli, že bol spáchaný atentát na premiéra a fotka z miesta bola možno dôležitejšia ako sám text, pretože ľudia, zvlášť v dnešnej dobe, ťažko veria takejto šokujúcej informácii. 

Pravda. Mne volalo množstvo ľudí a overovali si to. Množstvo mojich priateľov, ktorí tomu neverili, že sa to vôbec stalo. Ja som im povedal: “Mám to nafotené, môžete mi veriť.” Tým, že sme priatelia, tak mi uverili, že to nie je hoax, lebo dnes žijeme v takej dobe. 

Pokiaľ viem, tak vy pracujete na voľnej nohe a komunikujete aj priamo s agentúrou svetového významu Reuters. Aj vďaka tomu sa fotka dostala do sveta. Je to tak? 

Áno, ja som freelancer [na voľnej nohe, pozn. red.], čo znamená, že som každé ráno nezamestnaný a každé ráno si hľadám nejakú reportáž a klienta, pre koho budem pracovať. V Reuters som na pozícii, ktorá sa volá stringer, čiže prispievateľ. Na týždennej báze im vždy ponúknem nejakú tému a podľa toho, či majú záujem, ma tam vysielajú. 

Vďaka vám to teda mali nielen naše médiá, ale aj svetové agentúry. 

Áno, vďaka tomu to malo Reuters. Dve fotky som poslal aj do slovenskej tlačovej agentúry TASR, s ktorou som spolupracoval v tom čase. Už nespolupracujeme. Tá to zasa poslala do americkej agentúry AP a tak sa to dostalo ďalej. Prakticky do celého sveta. Tá fotka bola aj na titulnej strane New York Times. 

Dostali ste vďaka tomu aj zaujímavé finančné ohodnotenie alebo je naivné myslieť si, že sa v tejto brandži dá dobre zarobiť? 

Je to tak, nedá sa. Zvlášť na Slovensku sú fotografi a celkovo aj ľudia v médiách podhodnotení. Aj keď som dostal od nich jednorazovú odmenu za to, že som nasadil svoj krk, rovno poviem, že sa na tom nedá zbohatnúť. 

Skôr si vážim ocenenie, ktoré mi udelila súťaž Slovak Press Photo. To má pre mňa väčší význam, pretože ma to môže zviditeľniť vo fotografickej brandži. A nielen na tom našom malom slovenskom piesočku, ale aj v zahraničí. 

Profesne mi to pomohlo v tom, že som si upevnil pozíciu v agentúre Reuters. Naše vzťahy sú odvtedy silnejšie a dostávam viac príležitostí na iné zákazky. 

Takže nie len vy, ale aj Reuters vás aktívne kontaktuje s ponukou? 

Vždy tak bolo, že keď ma potrebujú, tak zavolajú. Doteraz to ale bolo veľmi sporadicky. Po tom atentáte dostávam viac príležitostí. 

Atentát vás určite prekvapil. Čo by ste možno robili teraz v podobnej situácii? 

Kedysi som bol v Londýne na školení s názvom “Ako pracovať v nehostinnom prostredí”. Tam nás učili, že keď sa takéto niečo deje, tak fotograf má hlavne chrániť sám seba, lebo mŕtvy fotograf je nepoužiteľný fotograf. 

Ja som ale poprel všetko to, čo som sa na tomto kurze naučil, lebo som hneď skočil k oknu a začal som fotiť. Keby tam bol nejaký ostreľovač, ktorý by pokračoval v streľbe, tak som bol preňho ľahký cieľ. Potom som vybehol na ulicu, čo som tiež nemal spraviť. Mal som sa niekde skryť, mal som počkať kým to bude zabezpečené a potom pracovať a posielať fotografie. 

Ja som sa do toho vrhol. Adrenalín fungoval. Po ceste som ešte telefonoval kolegovi, že došlo k atentátu, čiže oni mali informáciu medzi prvými. Samozrejme, všetko si overujú, takže aj keď som im to zavolal ja, tak to potrebovali ešte overiť cez niekoho ďalšieho. 

Ako dlho už pracujete ako fotoreportér? 

Živím sa tým od roku 1999. 

Takže 25 rokov. 

Tak. Živnosť mám od roku 2001, predtým som bol v regionálnych novinách a postupne som sa predieral. Od roku 2008 spolupracujem s Reuters. 

Je to vaša jediná spolupráca so zahraničnou agentúrou? 

Občas ma zavolá na nejaké fotenie aj AP alebo AFP. Pracoval som aj pre nejaké ďalšie spoločnosti, napríklad pre Európsku hádzanársku federáciu. To sú také jednorazové zákazky. Raz za niekoľko mesiacov príde ponuka aj z iných agentúr. Tým, že som freelancer, ak práve nefotím pre Reuters, tak môžem fotiť pre hocikoho. 

Fotíte iba v rámci Slovenska alebo cestujete? 

Reuters pracuje takým spôsobom, že vysiela na udalosti fotografov z okolitých štátov. V momente, ako sa napríklad udial na Slovensku atentát, tak sadali do lietadiel moji kolegovia z celej Európy a do pár hodín, kým ja som sa stihol presunúť do Banskej Bystrice, tak tam už boli ľudia z Rakúska, prilietali ľudia z Nemecka. V priebehu niekoľko hodín tam bol asi desaťčlenný štáb, od kameramanov, cez píšucich redaktorov až po fotografov. 

Ja som pracoval pár sekúnd, zožal slávu a oni tam týždeň kempovali pred nemocnicou.