Strach a chvenie počas víkendu. Predstava odlúčenia od mobilu priam fyzicky bolí

"Idem a neviem kam" vyzerá v praxi tak, že sa dobrodruh dostaví na vlakovú stanicu, vystojí si rad pri pokladni, a keď kúpi si lístok tam, kam cestujúci pred ním.

Kľúčové pre tento typ výletov je, že na celý víkend si so sebou môže vziať len tri veci. Napríklad zubnú kefku, zubnú pastu a jeden pár čistých ponožiek. Alebo dva páry čistých ponožiek – jeden pár na každý deň – ale potom už len zubnú kefku bez pasty. Alebo zubnú pastu bez kefky, ako kto preferuje. Batoh alebo nejaká taška sa medzi tri povolené predmety nepočíta. Mobilný telefón však podľa pravidiel musí zostať doma. A práve tu nastáva problém.

Schindlerovej početné publikum (sleduje ju stotisíc ľudí) je zvyknuté na väčšiu mieru cestovateľskej extravagancie (manželia praktizujú výmenu domov – vymieňajú si byty s cudzími ľuďmi a so svojimi dvoma malými deťmi už leteli napríklad do Kórey alebo na Špicbergy, na tie ostrovy tesne pod severným pólom, kam chodia miestni obyvatelia vyzbrojení flintičkami hľadať hladné ľadové medvede. Zdá sa však, že predstava blízkeho stretnutia s Ursus maritimus [vyhynutý druh ľadového medveďa, pozn. red.] znervózňuje instagramových ľudí oveľa menej ako predstava dvoch dní v malebnej českej kotline bez medveďov, ale aj bez telefónu.

Mohlo by Vás zaujímať Neurológ Stránský: Modré svetlo z mobilov a počítačov môže viesť až k predčasnej puberte

To vedie k pozoruhodnému fenoménu. Schindlerová ukazuje svojim sledovateľom, čo a ako majú na výlete prakticky robiť, a ponúka im doslova nové spôsoby, ale jej publikum sa ju snaží prehlušiť miliardou dôvodov, prečo to nejde, nefunguje. Predstava odlúčenia od mobilu priam fyzicky bolí, splynutie človeka a zariadenia sa už dávno začalo - nastupuje strach a chvenie. Svoje Nie! niektorí ľudia inštinktívne vysielajú priamo z amygdaly, iní racionalizujú, ďalší adorujú hrdinov, ktorí to dokázali, čím sa rafinovane vyvlečú z toho, aby sami podľahli takejto hlúposti.

A časť diskutujúcich používa stratégiu obľúbenú v politike, keď sa zo všetkých možných dôsledkov istého činu vyberie ten najbizarnejší, najmenej častý extrém a potom sa prezentuje ako najtypickejší výsledok.

Medzi také patrí aj niekoho vzrušená spomienka na excentrický výstup bez mobilného telefónu, ktorý sa síce neskončil katastrofou, ale mohol sa, keďže turistka - takpovediac holými rukami - zvládla svoj epileptický záchvat, ktorý počas výstupu dostala. Ani skutočnosť, že sa včas našiel okoloidúci s mobilom a včas privolal pomoc, ani relatívna nepravdepodobnosť takýchto drám, nevyvrátili presvedčenie autora diskusného príspevku, že išlo o zbytočné, opovážlivé, márne pokúšanie osudu.

Na internete beží krátky klip z natáčania bondovky Žiť a nechať zomrieť z roku 1973. Bondov dvojník v ňom prechádza cez rieku na chrbtoch živých krokodílov. Podľa istej časti ľudí je zrejme offline víkend porovnateľným rizikom.

V jednom zo svojich článkov sa Tereza Matějčková venuje knihe Úzkostná generácia od Jonathana Haidta, ktorého niektorí nazývajú digitálnym apokalyptikom, ale on je skôr digitálny realista. Haidta možno viac síl a energie ako napísať knihu, stálo ustáť odmietavé reakcie – ale to isté platí aj pre Nemca Manfreda Spitzera a jeho knihu Digitálna demencia.

Prvým krokom k prekonaniu závislosti je jej priznanie. Dokonca aj ich česká obdoba, neurológ Martin Jan Stránský, nedávno v podcaste Cukrfree pobúril mnohých ľudí, keď vyzval na „rodičovské zahanbenie“ rodičov malých detí, ktorí ich vychovávajú s mobilmi, pretože sú leniví. (Čím, žiaľ, zanikol ďalší jeho výrok: „Na tomto svete máme len jednu úlohu. Tou je vychovať naše deti – a potom odísť.")

V týchto dňoch Jonathan Haidt upozornil na experiment, ktorý sa v istom zmysle podobá výletom typu „Idem, neviem kam“.

Žurnalistka z denníka Times presvedčila skupinu tínedžerov, aby sa na mesiac vzdali svojich smartfónov. Potom im zorganizovala víkend nielen bez telefónov, ale najmä bez dospelých. Úspech bol veľkolepý. Hovorili, že sa bavili tak dobre ako nikdy predtým. Mladí Briti pritom nezažili Dva roky prázdnin, nieto ešte Pána múch. Dokonca nemali v programe ani slalom na krokodíloch.

Táborili na dvore vidieckeho sídla, čo by sa ani nepovažovalo za životné dobrodružstvo, aspoň z pohľadu človeka vyrastajúceho ešte v Československu. No pre dnešných britských tínedžerov to také bolo. Sekali drevo, spali v stane. Niektorí vo veku 13 rokov spali po prvý raz niekde sami, bez dospelého. Helikoptérová výchova a neustály dohľad - nemožnosť zažiť riziko, vyrastať v riskantných situáciách – je podľa Haidta ďalším dôvodom epidémie úzkosti.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.