Na hromadné odlety lastovičiek a belorítok si určite spomínate aj vy. Čo spôsobuje ich úbytok, ktorý je evidentný?
Niektoré vtáčie druhy nápadne ubúdajú a k takým patria aj lastovičky a belorítky. Ja si spomínam na detské časy, keď drôty elektrického a telefónneho vedenia sa na sklonku augusta a počiatkom septembra doslova prehýbali pod množstvom operencov.
Vhodnej potravy, ktorou sa belorítky a lastovičky živia – drobný lietajúci hmyz –, je menej, ako bývalo. Aj o vhodný stavebný materiál je núdza. Blato, ktoré na stavbu svojich charakteristických štvrťguľových hniezd používajú, je podradnej kvality.
Niet sa však tomu čo čudovať, lokalít s vhodným stavebným materiálom pre tieto vtáčatá rapídne ubúda nielen v mestách, ale už aj na dedinách, kde voľakedy blatisté cesty, chodníky či dvory dnes vykladáme zámkovou dlažbou, čím belorítky a nielen tie oberáme o možnosť prístupu ku kvalitnému „murivu“.
Napríklad vy poeticky hovoríte, že odlet belorítok do teplých krajín je doslova nebeské divadlo.
Belorítky obyčajné, ktoré naši predkovia poznali ako menšie lastovičky, sa rozlučujú so svojimi rodiskami nápadnými predodletovými odobierkami. Tieto menšie sesternice lastovičiek sú nápadné až sviatočnými predodletovými odobierkami na elektrických drôtoch v mestách a dedinách.
Nie je veľa vtáčích druhov, ktoré by sa so svojím rodiskom u nás pred odletom na zimovisko takto sviatočne a nápadne lúčili. Také sláviky, žltochvosty, červienky, penice či strakoše opustia svoje hniezdiská tak nenápadne, že si to ani len nevšimneme.
Tieto vtáky odlietajú potajomky pod rúškom tmavej noci individuálne. Hoci sa drozdy, ľabtušky, škovránky sťahujú do teplých krajov strednej Európy v kŕdlikoch, ich rozlúčka s domovom u nás nie je taká „sviatočná“ ako u belorítok.
Belorítky sa na drôtoch zhromažďujú za hlasitého džavotu už od skorých ranných hodín. Občas celý kŕdeľ vyletí do povetria a chvíľu sa preháňa popod azúrové nebo. Potom odrazu ako na povel začnú zase tieto bielo-čierne vtáky zosadať jeden vedľa druhého na elektrické vedenie, aby po chvíľke odpočinku celý kŕdeľ rozčeril letné povetrie.
Takúto sviatočnú odobierku belorítok od svojich rodísk môžeme v našich dedinách a mestách pozorovať až do konca augusta. Vtedy sa kŕdliky týchto družných vtáčat poberú na svoju ďalekú púť až do tropickej Afriky.
Ďaleká cesta na zimoviská potrvá belorítkam v závislosti od poveternostných podmienok jeden a pol až dva mesiace. Zaujímavosťou pri sťahovaní belorítok je to, že tieto útle vtáčatá, živiace sa výlučne hmyzom, prekonajú Saharskú púšť „na jeden dúšok“.
Nečudo teda, že po doletení na zimovisko sú belorítky načisto vyčerpané a nevládne. Návrat belorítok k domovom počas apríla nie je taký nápadný ako ich letné lúčenie. Pri svojich hniezdiskách na rodinných domoch alebo pod balkónmi panelákov sa totiž na jar objavia znenazdajky, z večera do rána.
Tento rok prileteli lastovičky a belorítky o pár dní skôr. Mení sa teda aj ich odlet? Ovplyvňuje ho počasie?
Jesenný odlet sťahovavých vtákov nie je viazaný na čas jarného príletu. Ani charakter počasia nie je až taký rozhodujúci, veď niektoré druhy, ako dážďovníky obyčajné, sláviky obyčajné, červenáky karmínové či mucháriky malé, opúšťajú svoje hniezdiská u nás počas leta, keď je tu prívetivo a potravy je tiež dostatok.
Odlety a prílety operencov sú doslova alchýmia.
Prírodovedci považujú sťahovanie vtákov za jeden z najvýznamnejších prírodných fenoménov na našej Zemi. Aj keď našich operených spolupútnikov nikdy nikto neučil zemepis, vedia potrafiť na jar do svojich rodísk a potom zase na jeseň na svoje zimoviská.
Ako sa orientujú?
Pri migrácii sa vtáky orientujú jednak podľa polohy Slnka, Mesiaca a hviezd na oblohe, ako aj podľa magnetického poľa Zeme. Tvoria ho siločiary, ktorých sila a sklon k povrchu Zeme sa menia – na póloch sú takmer kolmé, zatiaľ čo na rovníku sú rovnobežné s povrchom.
Operence cítia svoju polohu podľa uhla, pod ktorým magnetické siločiary pretínajú na danom mieste zemský povrch. Za jasných dní sa vtáky pri migrácii orientujú podľa polohy Slnka na oblohe. Keďže sa poloha Slnka na oblohe v priebehu dňa mení, vtáky musia vedieť korigovať tento jav.
Takúto doslova matematickú operáciu dokážu vyriešiť pomocou svojich vnútorných biologických hodín. Vtáky sú však schopné určiť svoju polohu aj vtedy, keď je Slnko skryté za mrakmi. Operence sú totiž schopné vnímať aj vzor takzvaného polarizovaného svetla.
Svetlo vstupujúce do zemskej atmosféry kmitá vo všetkých smeroch, avšak pri prechode atmosférou sa polarizuje, takže lúče kmitajú len v jednom smere. Rozsah a uhol polarizácie závisia od polohy Slnka na oblohe.
Vtáky sú teda za pomoci vnímania polarizovaného svetla schopné lokalizovať presnú polohu Slnka na oblohe zatiahnutej mrakmi, ak vidia aspoň kúsok čistej oblohy, a podľa toho sa aj zorientovať v teréne vo vzťahu k svetovým stranám.
Primárne sa vtáky pri migrácii zorientúvajú podľa Slnka a magnetického poľa zeme, ostatné „pomôcky“ sú záložné pre prípad, že by hlavné „zlyhali“.
Schopnosť orientácie v teréne podľa Slnka majú operence vrodenú. Vnímanie magnetickej inklinácie nadobúdajú vtáky vpečatením individuálne počas senzitívnej fázy ontogentického vývoja.
Ako prebieha migrácia, ako rýchlo vtáky letia?
Cestovná rýchlosť sťahovavých vtákov závisí od poveternostných podmienok, ktorým sú operence vystavené počas migrácie, dĺžky odpočinkových prestávok a od letových schopností vtákov.
Jesenný ťah vtákov na zimoviská je pomalší než jarný, keď sa operence vracajú do svojich hniezdísk. Vtáky sa na jar ponáhľajú, aby dorazili čo najskôr do svojich hniezdísk a obsadili čo najvhodnejšie teritóriá.
Je omeškanie zo zimovísk problémom?
Ak by sa omeškali, mohlo by sa ľahko stať, že spoludruhovia ich predstihnú a obsadia všetky vhodné lokality a na nich už nezvýšia nijaké vhodné teritóriá. Oneskorencom sa ujde už len také územie, o ktoré nemal záujem nijaký pár, ktorý stihol priletieť „pred termínom“.
Preto sa na jar operence ponáhľajú pri migrácii a cestu do svojich rodísk si skracujú, aby boli „doma“ čo najskôr a nezostali bez životného priestoru.
Letia v noci či počas dňa?
Drvivá väčšina vrabcotvarých (spevavcov) - okrem havranov, kaviek a peníc - migruje v nočných hodinách. Mnoho operencov sa sťahuje medzi hniezdiskom a zimoviskom cez deň aj v noci.
Nočná migrácia trvá šesť až osem hodín, denná je o niečo kratšia, pretože býva často prerušovaná zastávkami, pri ktorých sa vtáky kŕmia.
Operence neletia do zimoviska, respektíve do lokalít hniezdenia „na dúšok“, ale túto trasu absolvujú v etapách. Niekedy uletia za deň len 100 kilometrov, iný deň majú dlhšiu etapu a urazia aj 500 kilometrov.
Pri migráciách vytvárajú operence rôzne formácie. Líšia sa?
Jednotlivé druhy vtákov sa presúvajú medzi zimoviskom a hniezdiskom v najrozmanitejších útvaroch. Niektoré sa sťahujú v nepravidelných kŕdľoch. Sú to škorce či škovránky. Sem patria aj lastovičky a belorítky.
V pravidelnom geometrickom tvare klina lietajú husi, žeriavy, bociany. Do šikmého radu sa pri migrácii sformujú kormorány, kačice a labute. Samostatne sa sťahujú napríklad trsteniariky, sláviky, strakoše, dudky, kukučky, lelky.
Ako vie sťahovaný vták, že sa má sťahovať, prípadne kam a kedy?
Každému operencovi vystavila príroda pomyselné „vstupné víza“, ktoré má uložené v genetickej informácii od svojich predkov. Vták, ktorý cez zimu neopúšťa domovinu, má vo svojom víze zaznamenanú len jednu informáciu, a to o trvalom pobyte v mieste rodiska.
Vízum sťahovavého operenca obsahuje viac informácií. Je v ňom určené územie, v ktorom má ten-ktorý operenec dovolené zakladať potomstvo, respektíve kde smie zimovať.
Rovnako je v ňom predurčený čas, koľko sa smie na hniezdisku, respektíve na zimovisku zdržiavať. Podobne je v ňom určený aj termín, kedy sa má vták odobrať zo zimoviska, aby sa na jar včas vrátil do rodiska, a v jeseni naopak.
No a napokon má operenec vo víze naordinovaný aj smer ťahu, a teda od prírody vystavené povolenia oprávňujúce operenca prelietať čo najkratšou trasou a plynulo bez zbytočného zdržiavania územiami medzi rodiskom a zimoviskom.
V zimoviskách aj hniezdia? Vychovávajú mladé?
Len málo ľudí vie, že vtáky do zimovísk na juhu odlietajú len prečkať nepriaznivé poveternostné podmienky, ktoré v zime panujú v našej oblasti.
Nové potomstvo tam nezakladajú a vychovávajú ho až po jarnom návrate do končín, ktoré sú ich domovom. Naše sťahovavé vtáky na zimoviskách teda nehniezdia, výlučne dovolenkujú.
Fascinovala migrácia operencov aj našich predkov?
Áno, a to už v dávnej minulosti a pokusy o vedecké zdôvodnenie tohto prírodného javu boli rozličné a z hľadiska poznatkov súčasnej vedy aj úsmevné. Aristoteles, ktorý bol najväčším filozofom antického Grécka i členom Platónovej akadémie, vyslovil domnienku o sezónnej absencii niektorých vtákov ich premenou na iný druh.
Podľa tohto učenca sa napríklad červienka v jeseni premieňala na žltochvosta a na jar znovu nadobudla svoju pôvodnú podobu. Podľa zachovaných listín arcibiskup Magnus v roku 1555 tvrdil, že lastovičky zimu prežívajú ponorené v stojatých vodách.
Ak sa z nej aj uprostred zimy vytiahnu a osušia pri ohni, ožijú. Podľa názoru niektorých stredovekých prírodovedcov isté druhy vtákov na jeseň dokonca odlietali na Mesiac a na jar sa vracali na Zem.
K príletom belorítok a lastovičiek sa viažu aj rôzne ľudové pranostiky. Sú pravdivé?
Áno. Veď napríklad k menu Juraj (24. apríla) sa viaže ľudová pranostika, podľa ktorej "na Juraja, lastovičiek návrat do rodného kraja". Je naozaj pravdivá, pretože najmä do podhorských a horských oblastí sa tieto medzi ľuďmi obľúbené operence navracajú naozaj až začiatkom tretej dekády apríla.
Pravdivá je aj pranostika "na Gregora (12. marec) lastovičky letia od mora". Vtedy tieto vtáky naozaj začínajú migrovať zo zimovísk v Afrike.
A čo odlety?
Ďalšia ľudová pranostika hovorí, že "Panny Márie narodenie (8. september), lastovičiek rozlúčenie". V tejto pranostike je tiež kus pravdy, lebo naozaj ku koncu prvej dekády septembra väčšina lastovičiek i belorítok už svoje hniezdiská u nás opustí.
Niektoré lastovičky i belorítky sa však môžu zdržať u nás dlhšie, najmä ak vyvádzajú mláďatá z náhradných znášok.
Tento jav, keď lastovičky neopúšťajú svoje rodiská ešte ani na sklonku septembra, neunikol pozornosti našich predkov a podchytili ho v pranostike, ktorá napovedá o charaktere nadchádzajúcej zimy: „Ak sú na Michala lastovičky tuná ešte, tak sa tuhej zimy, ľudia, viac netešte...“ Pravdivosť tejto pranostiky nie je už taká vysoká ako kedysi.