Redakčná polemika: O Björnovi Höckem a tienistých stránkach AfD

Komentár redakčného kolegu Daga Daniša o krajinských voľbách v Nemecku si vyžaduje niekoľko upresnení.

Dag Daniš vo svojom komentári uvádza, že nemeckí voliči mali dosť „proamerickej politiky“. Bývalí východní Nemci sú síce voči americkej politike viac než skeptickí, zahraničná politika však v krajinských voľbách nehrala prakticky žiadnu rolu a prianie je tu otcom myšlienky – proatlantická CDU bola predsa prvá, respektíve druhá. Témou číslo jedna bola azylová politika (viď aj tu).

Kým v roku 2019 bolo 57 percent voličov v Sasku presvedčených, že Sasko dokáže zvládnuť veľký počet utečencov, teraz si to myslí už len 25 percent. Opačný názor malo v roku 2019 36 percent a teraz 70 percent. V oblasti azylovej politiky je AfD pripisovaná najväčšia odbornosť. Podobne je to v Durínsku, tu sa na druhé miesto za azylovú politiku dostalo školstvo.  

Zaujímavosťou tiež je, že AfD mala v oboch krajinách medzi voličmi nadpriemerne zastúpených poľnohospodárov – 49 percent v Sasku a 40 percent v Durínsku.

Nemci, respektíve Sasi a Durínčania, volili AfD kvôli obavám z utečencov, žiadajú viac deportácií utečencov do krajiny pôvodu a obávajú sa kriminality. Vojna na Ukrajine tu pre volebné rozhodovanie nehrala žiadnu významnú úlohu.

Daniš ďalej píše: „Lídri AfD síce mali zopár sporných vyhlásení, za ktoré boli stíhaní, no väčšinou ich vysvetlili ako nedorozumenie. [...] Björn Höcke je napríklad stíhaný za slogan ‚Všetko pre našu vlasť, všetko pre Sasko-Anhaltsko, všetko pre Nemecko‘. Téza Alles für Deutschland má pôvod v 19. storočí, no za Tretej ríše si ju osvojila aj nacistická SA, preto je dnes zaradená medzi zakázanými symbolmi.“

Höcke za tieto slová nie je len stíhaný, ale aj odsúdený – dostal pokutu vo výške 13-tisíc eur. V roku 2021 použil heslo prvýkrát a na svoju obhajobu tvrdil, že o súvise s SA nevedel. Keďže je Höcke pôvodným povolaním učiteľ dejepisu, buď klame, alebo bol mizerným učiteľom. Za „nedorozumenie“ to ale považovať nemožno.

Potvrdzuje to aj ďalší príklad. Táto provokácia nestačila a na mítingu v decembri 2023 Höcke opäť povedal: „Všetko pre…“ a zvyšok dopovedalo publikum. Podľa súdu mal Höcke k tomu publikum vyprovokovať gestom (podobnosť s Blahom čisto náhodná). V tomto prípade bol odsúdený na finančnú pokutu vo výške 16 900 eur. Vo veci sa odvolal a nie je definitívne uzavretá. Môžeme diskutovať o tom, či je obsah vety závadný, z pohľadu slovenského čitateľa sa javí ako pomerne neutrálny, avšak tvrdenie, že Höcke nepoznal súvislosti, je veľmi nedôveryhodné a už vôbec neplatí v druhom prípade, keďže v decembri 2023 už prebiehalo konanie v prvom prípade.

Höcke sa tiež neblaho preslávil svojím prejavom v Drážďanoch, v ktorom žiadal obrat politiky v oblasti pripomínania si nemeckých dejín o 180 stupňov a pamätník obetiam holokaustu označil za hanbu. Tu nie je myslený len patriotizmus či pripomínanie si velikánov nemeckej kultúry, ale obrat presne opačným smerom, než je súdobá interpretácia nemeckých dejín. Nie náhodou sa ho straníci snažili dvakrát zo strany vylúčiť. Vždy neúspešne.

V jednej z predvolebných diskusií sa Höckeho spýtali na vetu z jeho knihy, kde píše, že Aydan Özoğuzová [súčasná podpredsedníčka Bundestagu, pozn. aut.] „nemá v Nemecku čo hľadať“. Höcke najprv reagoval, že uvedenú pasáž nemá po ruke a potom sa tváril, že „nemôže poznať všetkých politikov v krajine“.

Spomeniem ešte to, že v súboji o priamy mandát prehral v aktuálnych voľbách o desať percent proti kandidátovi CDU Christianovi Tischnerovi. Časť poslancov v Nemecku je totiž volená ako takzvaní priami kandidáti, keď si voliči vyberajú z konkrétnych osôb. Časť poslancov potom doplnia kandidáti z klasickej volebnej kandidátky. Ak je však strana dominantná a získa viac priamych mandátov, než koľko získa jej kandidátka, na ľudí z kandidátky takpovediac vôbec nedôjde.  

Čo vypovedá o mocenskom postavení Höckeho v Durínsku

Höckemu by teda takmer ušlo kreslo v krajinskom parlamente, nebyť toho, že v dvoch volebných obvodoch AfD nepostavila žiadneho kandidáta. Aj tu je dôležitý kontext: oni kandidovať chceli, avšak Höcke musel ich kandidatúru formálne podpísať, čo však neurobil (vraj zabudol). V oboch týchto volebných obvodoch získala AfD najviac takzvaných druhých hlasov, a preto “zvýšilo” aj na kandidátov z kandidátnej listiny. Čitateľa už neprekvapí, že na prvom mieste figuroval Höcke.

To z neho, samozrejme, “nácka” nerobí, ale vypovedá to čosi o jeho mocenskom postavení v Durínsku. Podobné problémy mali niektorí kandidáti pre nadchádzajúce voľby v Brandenbursku, napriek ambíciám a dobrým vyhliadkam pre AfD sa vedenie strany rozhodlo v niektorých obvodoch nepostaviť priamych kandidátov.

Ďalší politik AfD Daniel Halemba, poslanec v krajinskom parlamente v Bavorsku, je obvinený z prania špinavých peňazí, používania zakázaných symbolov a podnecovania k nenávisti. Zakázaným symbolom mal byť povel SS s podpisom Himmlera zavesený na jeho narodeninovej oslave.

Uvedené prípady sú, samozrejme, jednotlivci, úspech AfD sa dostavil napriek nim. V Nemecku však existuje subkultúra, ktorá spája extrémny nacionalizmus, kult fyzickej sily a neopohanstvo. Viacerí členovia strany a poslanci sú členmi nemeckých takzvaných Burschenschaftov, pochopiteľne, nie každý člen Burschenschaftu je radikál, ale je to prostredie, v ktorom sa nájdu „krikľúni“, ktorí sú minimálne verbálne radikálni. Časť tejto subkultúry našla svoj domov v AfD a tomuto problému vnútri strany čelí AfD od svojho počiatku.

Môžeme si položiť otázku, či je nemecká legislatíva zakazujúca konkrétne symboly či podnecovanie z nenávisti príliš reštriktívna, ale treba vedieť, že nikto z AfD to nikdy nespochybnil.  

Dag Daniš ďalej píše: „Asi najsilnejším obvinením voči AfD je tvrdenie, že je bezpečnostnou hrozbou. Dôvod: vraj šíri kremeľskú propagandu. Alebo proruské naratívy. [...] Obvinenia, že AfD je bezpečnostná hrozba, stoja na vode. Neexistujú pre ne nijaké dôkazy a dokonca ani nijaké argumenty. AfD nechce slúžiť ruskej propagande či Rusku.“

Osoby s úzkymi prepojeniami na Rusko

Keby to bolo tak ako na Slovensku a tieto výčitky na adresu AfD sa zakladali len na tom, že AfD kritizuje sankcie voči Rusku a usiluje o zmenu kurzu zahraničnej politiky, boli by tieto tvrdenia v poriadku. Netvrdím a ani si nemyslím, že AfD ako celok predstavuje „bezpečnostnú hrozbu“, je tu však niekoľko osôb, pri ktorých je prepojenie na Rusko viac než úzke.

Začnime Eugenom Schmidtom, je to rodák z kazašského Ust-Kamenogorsku, po rozpade Sovietskeho zväzu presídlil do Ruska a získal ruské občianstvo. Keďže jeho predkovia boli ruskí Nemci, Schmidt získal aj nemecké občianstvo a od roku 2021 je poslancom Bundestagu za AfD. Či má naďalej aj ruské občianstvo, nie je jasné. V každom prípade, vystupuje v ruských médiách ako Komsomoľskaja pravda a Rossija 1. V jednom z rozhovorov tvrdil, že „v Nemecku neexistuje demokracia. Vládnucou elitou je vnucovaný jednotný názor a všetky iné politické názory sú potláčané všetkými možnými prostriedkami: na internete, v médiách a okrem iného skrz telesné útoky na inak zmýšľajúcich“.

25. februára 2022 sa pre televíziu Zvezda, ktorú prevádzkuje ruské ministerstvo obrany, vyjadril takto: „Médiá sú v Nemecku, samozrejme, úplne kontrolované vládou. Alternatívne opozičné názory nie sú zastúpené.“ Schmidt si za to vyslúžil kritiku aj od svojich straníkov. Diskusiu o tom, do akej miery to možno nazvať ruskou propagandou, nechám na čitateľoch.

Schmidt ako svojho asistenta v Bundestagu zamestnal istého Vladimira Sergijenka, rodáka z Ľvova s ruským a ukrajinským pasom. Sergijenko je činorodým autorom publikujúcim okrem iného v marxistických novinách Junge Welt (nepliesť si s pravicovým týždenníkom Junge Freiheit), má svoje vysielanie „Eurozona“ v ruskom rádiu Vesti FM. Publikuje aj knihy – na akú tému, netreba dlho hádať.

Pôvodne sa pohyboval v prostredí ľavicovej strany Die Linke, kým nezakotvil v AfD a u Schmidta. Kvôli bezpečnostnému riziku mu Bundestag odobral preukaz spolupracovníka Bundestagu.  Vo februári 2024 časopis Spiegel odhalil, že v čase, kým pracoval v Bundestagu, bol Sergijenko v úzkom kontakte s agentom FSB. Od novembra roku 2022 mal Sergijenko aj nemecké občianstvo, avšak pri svojej žiadosti o nemecké občianstvo zamlčal, že vlastní ruský pas, a tak mu nemecké občianstvo bolo odobraté, čo potvrdil aj správny súd. V rozhodnutí súdu sa píše, že ho Úrad pre ochranu ústavy „podozrieva z konania proti Nemeckej spolkovej republike a konania z poverenia ruských štátnych orgánov“. Odvolanie Sergijenka proti rozhodnutiu bolo zamietnuté.   

V kuloároch sa hovorí o viacerých podobných prípadoch, ako je Sergijenko. Bývalý asistent predsedu Tina Chrupallu Marco Grabe, bývalý člen špeciálneho komanda nemeckého Bundeswehru, mal mať firmu regrutujúcu žoldnierov pre vagnerovcov. Keď sa o ňom začalo viac hovoriť, z Bundestagu zmizol.

Treba tiež podotknúť, že podobné prípady sú aj vnútri strany kontroverzné a špekulovalo sa o tom, že pozícia Chrupallu nie je príliš pevná. Chrupalla sa vo svojom prejave bezprostredne po napadnutí Ukrajiny Ruskom poďakoval Rusku „za jeho príspevok pre Nemecko a Európu“. (Prejav možno nájsť na jeho profile na Facebooku z dňa 27. 2. 2022). Chrupalla ďakoval Rusku za to, že umožnilo znovuzjednotenie Nemecka tým, že v roku 1994 stiahlo z Nemecka svojich vojakov. Slovenskému čitateľovi pripomeniem, že stiahnutie vojakov nebolo zadarmo – Gorbačov sa s Kohlom dohodol na „odškodnení“ vo výške 12 miliárd mariek, ďalšie tri miliardy vo forme pôžičky.

Ak sa vrátim k téze, s ktorou polemizujem, nemyslím, že takto hovorí nemecký patriot.

O rok neskôr 9. mája 2023 sa spolu s Gerhardom Schröderom či bývalým generálnym sekretárom komunistickej strany NDR Egonom Krenzom zúčastnil osláv „víťazstva nad fašizmom“. Oslavovať porážku Nemecka bolo pre pravicových politikov vždy tabu a aj priaznivci radikálneho „Krídla“ to niesli s veľkou nevôľou.

Na záver ešte krátka úvaha k téme AfD

Táto strana od svojho počiatku čelila predsudkom zo strany médií. Postupom času však „extrémistická“ nálepka, ktorou ju automaticky a bez väčšieho zdôvodnenia médiá označujú, prestala byť pre voličov varovným signálom a strana sa tak v očiach voličov – najmä mladých – „normalizovala“. Avšak priznať na verejnosti „modrú farbu“ je stále tabu. AfD má preto problém získať vhodné kádre – napríklad v komunálnych voľbách získala viac miest, než mala kandidátov. V júnových voľbách v Brandenburgu jej zostalo 41 neobsadených mandátov, v Sasku dokonca vyše 100.

Na druhú stranu potom AfD nominuje takých kandidátov ako komunálny politik Philipp-Anders Rau, ktorý je na sasko-anhaltskej listine pre budúcoročné voľby do Bundestagu. Ten sfalšoval svoje vysvedčenie, aby sa dostal na vysokú školu. Hovorí sa o ňom, že je závislý na kokaíne a točil pornovideá. Napriek pestrej minulosti porazil súčasného poslanca Kay-Uwe Zieglera a dostal sa na tretie miesto, čo by mu malo stačiť na poslanecký mandát.

Nemeckí voliči to majú skrátka ťažšie, než to zo Slovenska vyzerá. Mnohých trápi ich situácia v štáte, hlboké problémy v spoločnosti, ktoré hlavné strany odmietajú pomenovať a riešiť. A tak sa mnohí rozhodnú voliť AfD.

Z tejto strany od počiatku odišlo mnoho politikov, ktorí patrili k umiernenému krídlu strany. Zatiaľ to s jej preferenciami výrazne neotriaslo. Vnútorný konflikt – aj kvôli Rusku – je však v strane naďalej prítomný.