Slovo nacionalizmus pôvodne vôbec nemalo záporný náboj. Liberalizmus a nacionalizmus boli predsa súrodenci. Liberáli žiadali práva a slobody pre jednotlivcov. Nacionalisti žiadali v tom istom čase (v 19. storočí) práva a slobody pre národy. Tie už nemali byť vlastníctvom monarchov. Mali byť suverénnymi a nezávislými hráčmi s právom na sebaurčenie, ktoré sa naplnilo v národnom štáte.
Teda: AfD je nemecká národná strana. Volá po suverénnej politike, ktorá bude vychádzať z nemeckých záujmov. Presadzuje boj proti nelegálnej migrácii a kriminalite. Na geopolitickej úrovni žiada prehodnotiť obchodné a energetické sankcie, ktoré dusia nemeckú ekonomiku. A zároveň žiada prehodnotiť program masívneho zbrojenia namierený na podporu Ukrajiny.
AfD patrí k tým stranám, ktoré otvorene hovoria, že odmietanie rokovaní s Ruskom a tlak na vyriešenie ukrajinskej krízy vojenskou silou ničí Ukrajinu – a ohrozuje Európu.
Podľa AfD bolo v záujme Nemecka aj EÚ predchádzať vojenským konfliktom a riešiť spory bezpečnostnými dohodami. Napríklad dohodou o krotení expanzívnej politiky NATO (Nemecko už v roku 2008 zablokovalo pozvánku Ukrajiny do Aliancie, no Spojené štáty to nerešpektovali a pokračovali v plánoch na rozširovanie NATO).
Dôraz na ochranu nemeckých a európskych záujmov bol hlavným dôvodom, prečo AfD, respektíve národná strana prvýkrát v modernej nemeckej histórii vyhrala krajinské voľby (Durínsko). A na hlavu porazila koalíciu vládnucich socialistov, zelených a liberálov.
Veľká časť nemeckej spoločnosti je už zjavne unavená z prikrčenej nemeckej politiky, ktorá je viac atlantická (proamerická) ako nemecká. Alebo európska.
AfD čoraz úspešnejšie zastupuje tie isté národné a suverenistické prúdy, ktoré sú na vzostupe aj inde v Európe. Vo Francúzsku, v Rakúsku, Holandsku, Taliansku, Česku… A napokon aj v Spojených štátoch. Aj tam veľká časť spoločnosti nahlas odmieta agresívnu politiku „globalistov“. A ich zástupcov, ktorí si hovoria demokrati a progresívci (hoci od demokracie majú ďaleko).
V skratke: AfD napriek krížovej paľbe médií rastie hlavne preto, že žiada, aby nemecká vláda robila nemeckú politiku. Nie protinemeckú, ako sa to často darí Scholzovej koalícii.
Zhruba takto vyzerá reálny stav. A reálne dôvody rastu AfD. Ten je pritom viditeľný nielen vo východnom Nemecku, ale aj na celonárodnej úrovni, kde AfD rastie k hranici 20 percent a koaličné strany padajú.
Na druhej strane, aktivistické médiá nič z toho nedokážu ani pomenovať, ani priznať. Namiesto toho si vystačia s démonizáciou súpera. A tým aj s démonizáciou časti voličov.
AfD nálepkujú ako extrémistov, čo je ukážkový nezmysel. AfD nemá v programe odstránenie demokratického ústavného poriadku. Naopak, jej požiadavky sú demokratické. Žiada, aby nemecká vláda zastupovala Nemcov a ich záujmy.
Médiá tiež s chuťou AfD nálepkujú ako stranu s fašistickou či neonacistickou politikou. Ani to nesedí. Lídri AfD síce mali zopár sporných vyhlásení, za ktoré boli stíhaní, no väčšinou ich vysvetlili ako nedorozumenie.
Björn Höcke je napríklad stíhaný za slogan „Všetko pre našu vlasť, všetko pre Sasko-Anhlatsko, všetko pre Nemecko“. Téza Alles für Deutschland má pôvod v 19. storočí, no za Tretej ríše si ju osvojila aj nacistická SA, preto je dnes zaradená medzi zakázanými symbolmi.
Z provokačných slov lídrov AfD sa však nedá vyvodiť, že sú nacisti. Ich rétorika je národná, nie nacistická.
Asi najsilnejším obvinením voči AfD je tvrdenie, že je bezpečnostnou hrozbou. Dôvod: vraj šíri kremeľskú propagandu. Alebo proruské naratívy.
Možno si spomínate, že na jar 2023 s podobnými obvineniami prišli slovenskí aktivistickí úradníci. Bezpečnostnú hrozbu videli v Smere, Hlase, SNS a Republike.
Po voľbách tej istej bezpečnostnej hrozbe, presnejšie tomu istému Hlasu ponúkali účasť v progresívnej vláde. A post predsedu vlády.
Komedianti.
Obvinenia, že AfD je bezpečnostná hrozba, stoja na vode. Neexistujú pre ne nijaké dôkazy a dokonca ani nijaké argumenty. AfD nechce slúžiť ruskej propagande či Rusku. Chce slúžiť Nemecku. A áno, kritizuje pri tom vládu a jej provojnový kurz. No to určite neznamená, že je hrozbou pre Nemecko.
Je len hrozbou pre vládnuce elity. A to je rozdiel.
Nálepka o „bezpečnostných hrozbách“, ktoré musí riešiť štátna moc, je pritom dvojnásobný faul. Neútočí len na rivala, ale aj na otvorenú diskusiu. Je to pokus nepripustiť debatu a umlčať akékoľvek kritické hlasy, ktoré spochybňujú atlantickú a progresívnu líniu.
A zabíjať slobodnú diskusiu a kritiku – na to si asi v slobodnej spoločnosti zvykať nechceme.
A už vôbec nie v záujme tej podoby „bezpečnosti“, do ktorej nás ženú vojnoví jastrabi.
Nemci cez víkend odkázali, že majú v jednej veci jasno. V dnešnej prudko progresívnej ére nechcú žiť bez toho, čomu hovoria Alternative.
