Skutočne sú odposluchy čurillovcov nezákonné?

Skupina vyšetrovateľov bývalého policajného útvaru NAKA, známa ako "čurillovci", je dlhodobo predmetom verejnej diskusie, nakoľko sú v súčasnosti obžalovaní zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. Dôkazy obžaloby pozostávajú okrem listinných dôkazov a výpovedí svedkov najmä z množstva odposluchov.

Obhajca čurillovcov Peter Kubina sa pokúsil spochybniť legalitu odposluchov sťažnosťami na Ústavnom súde, no tie boli zamietnuté. Súd tak neurobil preto, že by nahrávky považoval za zákonné, ale kvôli zjednocujúcemu stanovisku pléna Ústavného súdu, podľa ktorého by túto otázku mal skúmať súd, ktorý vydal povolenie na použitie informačno-technických prostriedkov.

Toto stanovisko predpokladá aj zamietnutie akýchkoľvek ďalších budúcich sťažností, ktoré by sa týkali legality odposluchov v trestných konaniach. Ústavný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ak by zasahoval do právomocí všeobecných súdov v rámci trestných konaní, došlo by k porušeniu princípu subsidiarity právomoci Ústavného súdu. Tento výklad vyvolal v právnickej obci rôzne názory, keďže medzi právomoci Ústavného súdu patrí aj ochrana základných práv občanov pred zásahmi zo strany štátnych alebo iných orgánov.

Obhajca odkazuje na Denník N

Zatiaľ nebolo súdnym rozhodnutím potvrdené, že nasadenie a vyhotovenie odposluchov čurillovcov bolo nezákonné. Advokát Peter Kubina však poukazuje na jednoznačnú nepoužiteľnosť týchto dôkazov, pričom odkazuje na článok Denníka N.

Novinári v tomto článku spomínajú podozrenie, že odposluchy neboli nasadené na vyšetrovateľov NAKA inšpekciou, ale Slovenskou informačnou službou. Odvolávajú sa na získané video bývalého riaditeľa odposluchov na policajnej inšpekcii Martina Litteru, ktorý pred výsluchom na polygrafe popiera nasadenie odposluchov na obvinených vyšetrovateľov. Slová Litteru potvrdila aj jeho zástupkyňa Martina Holosová, ktorá rovnako absolvovala detektor lži.

Tieto vyjadrenia však nemajú z hľadiska dôkaznej relevancie v trestnom konaní žiadnu váhu. V prvom rade ide o uniknuté video, ktoré sa nemalo nikdy dostať na verejnosť, a jeho autenticita či obsahová celistvosť neboli potvrdené.

Detektor lži nemožno použiť v trestnom konaní

Aj v prípade, že by bolo video autentické, jeho obsah by nebolo možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní proti čurillovcom. Vyšetrenie na polygrafe, ako aj jeho závery, nemôžu byť použité ako dôkazné prostriedky v akomkoľvek súdnom konaní, pretože detektor lži nepreukazuje objektívnu pravdu alebo lož, ale vyhodnocuje fyziologické reakcie osoby na položené otázky.

Použitie polygrafu naráža na mnohé praktické problémy pri vyhodnocovaní pravdivosti výsledkov, napríklad na schopnosť niektorých ľudí klamať bez zjavnej nervozity. Ďalšie faktory, ktoré môžu výrazne ovplyvniť výsledky polygrafu, zahŕňajú užívanie liekov, prostredie, v ktorom osoba dlhodobo žije, alebo napríklad tehotenstvo.

Pretože detektor lži je možné relatívne ľahko "rozhodiť" rôznymi faktormi, jeho závery nemôžu byť nikdy použité ako dôkaz pred súdom. Rovnaké pravidlo platí aj pre fázy pred samotným vyšetrením. Polygraf sa používa len v niekoľkých špecifických situáciách, najmä v bezpečnostných zložkách, pričom jeho hlavným účelom je výber osôb, ktoré spĺňajú alebo nespĺňajú určité predpoklady na ďalšie fungovanie v štátnych orgánoch.

Aj v prípade, že by sa závery a vyšetrenie na polygrafe v prípade Martina Littera považovali za objektívne a nespochybniteľné, neznamená to automaticky nezákonnosť odposluchov obvinených vyšetrovateľov. A to ani v prípade, ak by ich vytvorila SIS.

Polícia nie je jediná, kto odpočúva

Advokát Kubina vo svojom vyjadrení poukazuje na nezákonnosť nahrávok v prípade, ak neboli vytvorené inšpekciou, čo je podľa jeho názoru jediný orgán, ktorý mohol v tomto prípade nahrávky vyhotovovať. Odkazuje na ustanovenie trestného poriadku, podľa ktorého vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov vykonáva príslušný útvar Policajného zboru, v tomto prípade Úrad inšpekčnej služby.

Okrem toho odkazuje na dôkazy založené vo vyšetrovacom spise, ktoré tvrdia, že použitá záznamová technika určite nebola technikou inšpekcie a že na inšpekciu boli doručené iba dátové nosiče so záznamami.

Ak by sa v prípade odposluchov riadili iba trestným poriadkom, obhajca čurillovcov by mal pravdu. Slovenská legislatíva však obsahuje aj iné zákony, ktoré umožňujú nasadenie odposluchov, nielen trestný poriadok.

Jedným z nich je zákon o Slovenskej informačnej službe, ktorý SIS oprávňuje využívať informačno-technické prostriedky v prípadoch, ktoré predpokladá právna norma. Medzi tieto prípady patrí organizovaná trestná činnosť alebo činnosť zameraná proti bezpečnosti Slovenskej republiky, čo boli dôvody uvádzané aj v minulosti ako podklad pre sledovanie príslušníkov polície zo strany SIS. Túto činnosť potvrdil aj bývalý riaditeľ SIS Aláč, ktorý hovorí o bežnom postupe pri sledovaní policajtov.

Informačno-technické prostriedky môže používať Slovenská informačná služba aj podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, rovnako ako aj Policajný zbor, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa. To platí pri splnení zákonných podmienok, medzi ktoré patrí súhlas príslušného súdu.

Odposluchy vždy schvaľuje súd

Ak súd vidí dôvody na odpočúvanie, udelí odôvodnený súhlas, v akom rozsahu a za akých podmienok možno odpočúvanie realizovať. Ten potom stanoví konkrétne pravidlá v závislosti od okolností prípadu, pri ktorých porušení by skutočne mohlo dôjsť k nepoužiteľnosti nahrávok.

V prípade zachytenej trestnej činnosti sú odposluchy SIS vyhodnocované a zasielané zákonným príjemcom, teda v prípade trestnej činnosti policajtov práve Úradu inšpekčnej služby. Ten následne môže dané odposluchy zaradiť ako dôkaz v prípadnom trestnom stíhaní.

Samotná spravodajská služba nemá oprávnenie stíhať trestnú činnosť tak, ako to má polícia či prokuratúra. Zbiera a vyhodnocuje informácie, ktoré následne zasiela príslušným orgánom, ktoré majú zákonnú právomoc konať.

Tento postup je pri splnení zákonných podmienok úplne legálny. Neplatí názor, že ak policajtov odpočúva SIS, ide automaticky o nezákonné dôkazy, pretože trestný poriadok hovorí o právomoci Policajného zboru. Informačná služba mohla požiadať o súhlas príslušný súd a následne odpočúvať dnes stíhaných čurillovcov.

Nahrávky mohla SIS vyhodnotiť ako podklady dostatočné na záver, že vyšetrovatelia páchajú trestnú činnosť, a po ukončení sledovania ich odoslať na inšpekciu. V takom prípade by bol dôkaz procesne použiteľný a zákonný minimálne v teoretickej rovine. V každom konkrétnom prípade však túto skutočnosť vyhodnotí súd na základe všetkých aj verejnosti nedostupných dôkazov a informácií.

Nahrávky možno použiť aj v inej trestnej veci

Rovnako to bude aj v prípade stíhaných vyšetrovateľov NAKA. Trestný poriadok dokonca umožňuje nahrávky použiť aj v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal. To platí pre prípady, ak ide o trestné konanie pre vymedzený trestný čin uvedený v príslušnom ustanovení trestného poriadku o odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky.

Ak by vyšetrovateľov stíhali pre korupciu a v danom konaní by boli vyhotovené odposluchy, ktoré nepotvrdia túto trestnú činnosť, neznamenalo by to automaticky nepoužiteľnosť získaných nahrávok. Ak by sa voči nim viedlo trestné konanie vo veci zneužívania právomoci verejného činiteľa, nahrávky z prvého konania by boli použiteľné ako dôkaz.

Z právnej teórie by bolo možné povedať, že orgány činné v trestnom konaní by nepostavili stíhanie viacerých osôb na tak ľahko spochybniteľnom dôkaze, o ktorého legalite sú závažné pochybnosti. Minulé roky však ukázali, že aj takýto prístup je možný a že aj mediálne známe prípady sa môžu rýchlo rozsypať pre hrubé nezákonnosti.

V prípade čurillovcov bude nahrávky ako dôkaz vyhodnocovať súd na hlavnom pojednávaní. Doterajšie pokusy obhajoby o ich spochybnenie neboli úspešné. Dozorový prokurátor je zrejme presvedčený o legalite nahrávok, keď sa rozhodol podať obžalobu.

Treba pripomenúť, že aj v prípade vylúčenia nahrávok ako nezákonne získaného dôkazu svedčia voči čurillovcom aj iné dôkazy vrátane výpovedí ich kolegov. Ani to však neznamená vyslovenie viny – na to sú oprávnené iba súdy.

Mediálne snahy o očistenie mena klientov zo strany obhajoby sú pochopiteľné, no mali by byť vedené spôsobom, ktorý nezavádza verejnosť do pochybných vôd poloprávd. Ako inak je možné budovať dôveru v justičný systém, keď každé rozhodnutie, ktoré nezodpovedá vopred mediálne prezentovanému názoru, je považované za zlé. Napriek tomu, že je založené na právnych základoch vyplývajúcich z detailov konania, a nie na pocitoch verejnosti.