Ako sa darí argentínskemu libertariánovi Mileimu rok po voľbách

Muž s excentrickou vizážou, ktorého od detstva volali El Loco – blázon. Javier Milei prebral prezidentské kreslo v čase hlbokej ekonomickej krízy v krajine, s chatrnou podporou v parlamente a s ulicou, ktorej chutia masové a násilné protesty. Ako sa mu po necelom roku darí?

Mileiho úrad dal hneď po nástupe do oboch komôr parlamentu zákon s viac ako 600 reformnými bodmi vrátane rozsiahlej privatizácie a deregulácie. Nedokázal ho však pol roka pohnúť cez hlasovanie, takže väčšinu úvodných krokov vykonal prezidentskými dekrétmi.

Až na konci júna zákon prešiel. Napriek osekaniu na menej než polovicu prináša rozsiahlu privatizáciu od energetických podnikov až po železnice, dereguláciu, ale aj špeciálny režim pre veľké investície. Z tých by mali ťažiť hlavne chystané ťažobné projekty v oblasti lítia a medi.

Zásadné zmeny sa udiali v monetárnej politike. Už v decembri prudko devalvoval [znížil hodnotu oproti ostatným menám, pozn. red.] peso a zaviedol pravidelnú mesačnú devalváciu o dve percentá. Viacero ďalších technických zmien viedlo k spomaleniu inflácie a zvyšovaniu devízových rezerv. No jeden z pilierov predvolebného programu – dolarizácia Argentíny – je nateraz v nedohľadne.

Začiatkom septembra sa tamojšiemu kongresu nepodarilo prelomiť Mileiho veto zvýšenia dôchodkov. Prezident si tak zaknihoval dôležité víťazstvo v snahe stabilizovať rozpočet. Už v januári sa jeho vláde podarilo po 12 rokoch dotlačiť Argentínu do prvého mesačného rozpočtového prebytku a odvtedy drží zadlženú krajinu rozpočtovo v pluse. Rok 2023 pritom Argentína skončila s deficitom 4,4 percenta HDP. To mu pomohlo pri vyjednávaniach s Medzinárodným menovým fondom, ktorý vo februári opäť otvoril kohútiky 44-miliardového úverového rámca. Ten je však po rokoch už takmer vyčerpaný.

Zlepšenie hospodárenia nedosiahol Milei žiadnym magickým trikom, ale drastickým znížením verejných výdavkov. Tie za prvý kvartál 2024 klesli v reálnom vyjadrení oproti minulému roku viac ako o tretinu. Z toho dotácie klesli o 76 percent, sociálne dávky o 55 percent a dôchodky o 46 percent.

Pomohla mu v tom, samozrejme, inflácia. Tá v čase jeho nástupu dosahovala extrémne hodnoty až 25 percent medzimesačne. Súčasné hodnoty sú podstatne lepšie – zhruba štyri percentá medzimesačne – no v medziročnom vyjadrení stále ide o viac ako 200 percent. Vláda preto nemusí škrtať nominálne hodnoty dávok, stačí jej len zvyšovať dávky pomalšie, než je tempo inflácie.

Milei tiež presadil prepúšťanie zamestnancov verejnej správy či zosekanie počtu ministerstiev na polovicu. Veľké protesty vyvolalo nezvýšenie prostriedkov pre verejné univerzity, ktoré Milei nazval „bastiónmi socializmu“.

Takéto drastické zmeny sa nemôžu udiať bezbolestne. Miera chudoby v Argentíne od Mileiho nástupu vzrástla z 45 percent na 57 percent, čo je najvyššia hodnota za 20 rokov.

Protesty sú takmer každodenné a prezident musí neustále bojovať s oboma komorami parlamentu o podporu. Inflácia sa síce znížila, no zostáva vysoká. Napriek ekonomickému rastu v prvej polovici roka predpovedajú Argentíne Svetová banka aj MMF na rok 2024 recesiu s kontrakciou cez tri percentá. A to ako jedinej krajine v regióne. Vzhľadom na obrovské zníženie verejných výdavkov je to však pochopiteľné.

Pri skutočných ekonomických reformách vždy na začiatku platí, že čísla hrejú, ale bruchá bolia. To je aj prípad dnešnej Argentíny. Napriek protestom má stále až 55 percent Argentíncov pozitívny, alebo aspoň neutrálny postoj k prezidentovi. Trpezlivosť sa však míňa rýchlo.