Mileiho ekonomický liberalizmus vyzlieka Argentínu donaha

Už niekoľko dní po nástupe do funkcie preto národnú menu devalvoval o viac ako 50 percent, aby sa zmenšila priepasť medzi oficiálnym výmenným kurzom a kurzom na (čiernom) trhu.

Devalvácia pesa zdražela a znížila dovoz, čím sa zredukoval objem peňazí odchádzajúcich z Argentíny. Vďaka tomu bola centrálna banka schopná dopĺňať svoje dolárové rezervy, ktoré vzrástli o viac ako sedem miliárd dolárov. Vláda tiež úspešne predĺžila splatnosť hromady dlhov v pesos, čím znížila tlak na štátnu pokladnicu. Economist dodáva, že trhy začínajú Argentíne opäť veriť, keďže sa znižuje pravdepodobnosť jej platobnej neschopnosti.

Za tým však stojí aj práca na ozdravovaní verejných financií, keďže vláda začala osekávať svoje výdavky. Tamojšia kasa by mala podľa Mileiho dosiahnuť v aktuálnom roku primárny prebytok (do ktorého sa neráta obsluha dlhu) na úrovni dvoch percent HDP, čo je výrazná zmena oproti minuloročným trom percentám v mínuse. V januári i februári vláda dosiahla prvýkrát za viac ako desať rokov mesačné prebytky.

Prezident označil svoje konsolidačné úsilie, ktoré je výrazným odklonom od rozhadzovačných tendencií bývalých kabinetov, za „šokovú terapiu“.

„Je to pomerne tradičný prístup k stabilizácii,“ skonštatoval pre magazín Foreign Policy Benjamin Gedan z think tanku Wilson Center. To však podľa neho neznamená, že nie je pomerne drastický: „Je to buď akt politickej odvahy, alebo politickej samovraždy.“

Obete reforiem

Kritikom nového prezidenta dali isté hracie karty do rúk už prvé mesiace. Devalvácia meny a následné zdraženie importu totiž ešte väčšmi podporilo infláciu. Rovnako ako decembrové netradičné zníženie úrokových sadzieb (centrálna banka krok zdôvodnila tým, že jej vďaka tomu klesnú úrokové platby z jej vlastných dlhopisov, čím sa zmenší množstvo peňazí v obehu).

Inflácia tak v decembri spočiatku vystrelila ešte vyššie, na medzimesačnú úroveň takmer 26 percent, odkiaľ však začala rýchlo klesať až na februárových 13 percent. V medziročnom porovnaní však bola v druhom mesiaci roka aj tak najvyššia spomedzi všetkých krajín sveta, keď dosiahla 276 percent.

Príjmy Argentínčanov pritom rástli omnoho pomalšie. Platy a dôchodky ani zďaleka nedokázali držať krok s infláciou. Kúpna sila pracujúcich sa na konci roka 2023 medzimesačne znížila približne o 14 percent, čo je podľa Foreign Policy pokles, aký tam nezaznamenali už desaťročia.

Economist odhaduje, že zhruba polovica Argentínčanov žije v chudobe, pričom v septembri to bolo 38 percent. Reálne mzdy sa podľa poradenskej spoločnosti Invecq, ktorú magazín cituje, vrátili o 20 rokov späť.

Marcová štúdia Katolíckej univerzity v Argentíne, na ktorú sa odvoláva Foreign Policy, dokonca hovorí o tom, že miera chudoby v krajine v januári prekročila 57 percent, pričom v decembri, keď Milei prevzal moc, žilo v chudobe 49,5 percenta Argentínčanov a na konci roka 2022 „len“ 43,1 percenta.

Pád do recesie

Milei však okrem prepadu obyvateľstva do chudoby čelí aj ďalším výzvam. V dôsledku poklesu kúpyschopnosti sa firmám prepadli predaje, čo brzdí ekonomickú aktivitu.

Argentína sa tak postupne ponára do čoraz väčšej recesie. Po dvoch rokoch postcovidového prudkého oživenia sa tam vlani reálna ekonomika zmenšila podľa odhadov rôznych inštitúcií o 1,6 až 2,5 percenta.

Inštitút medzinárodných financií (IIF) navyše predpovedá, že argentínska ekonomika v prvom štvrťroku tohto roka klesne o 7,8 percenta. Medzinárodný menový fond medzitým predpovedá celkový pokles hospodárstva v roku 2024 o 2,8 percenta. Banka BNP Paribas hovorí o troch percentách.

Sebastián Menescaldi, ekonóm a riaditeľ poradenskej spoločnosti EcoGo so sídlom v Buenos Aires, navyše očakáva, že recesia môže trvať dlhšie, než si chce vládna garnitúra pripustiť. Ekonóm predpovedá „silný“ nárast nezamestnanosti a ďalší rast miery chudoby.

Dolarizácia Argentíny

Hoci recesia a utlmenie ekonomickej aktivity má aj isté pozitíva, napríklad pomáha zmrazovať rast cien, vyvoláva aj nové výzvy a riziká.

„Nie je atraktívne investovať v krajine, kde je recesia kľúčovou zložkou jej menovej politiky,“ skonštatoval Eduardo Levy Yeyati z univerzity Torcuato Di Tella v Buenos Aires.

Takisto aj rozpočtové prebytky sa pre recesiu môžu ukázať ako ťažko udržateľné, keďže tá sa vyšantí najmä na daňových príjmoch.

Pomimo to všetko stojí pred Mileim ešte jedna výzva – reformovať menový systém a zabezpečiť, že exekutíva nebude zneužívať centrálnu banku na svoje ciele. Už pred voľbami skloňoval prechod na americký dolár.

Terajšia rétorika je však podstatne opatrnejšia, čo vzbudzuje medzi investormi neistotu. Argentínsky minister financií Pablo Quirno totiž označil potenciálnu dolarizáciu iba za „jeden zo spôsobov, ako v podstate pochovať tlačenie (peňazí)“.

Aktuálne sa tak skloňuje najmä systém akejsi menovej konkurencie, čiže umožnenia transakcií buď v dolároch alebo v pesos.

Popularita mu neklesá

Napriek hospodárskym ťažkostiam zostáva Mileiho obľúbenosť medzi Argentínčanmi pomerne vysoká. Podľa prieskumu zverejneného koncom februára dosiahol jeho rating 52 percent, čo je viac než akýkoľvek iný národný politik.

Príčinou je podľa médií najmä to, že sa mu rétoricky podarilo položiť hlavnú časť viny za to, čo Argentína zažíva teraz, na plecia svojich predchodcov.

"Argentínska spoločnosť sa zväčša zhoduje na tom, že túto fiškálnu úpravu sme museli urobiť,“ skonštatoval Menescaldi.

Najväčšia výzva stojí na politickom poli

Z ostrého útočenia na veľkú časť politického spektra sa však profiluje aj Mileiho základný problém.

Na uskutočnenie hlbokej reformy potrebuje širokú podporu, ktorú nemá. Jeho koalícii totiž chýbajú guvernéri v jednotlivých provinciách. Nemá ani dostatok hlasov v Senáte či dolnej komore parlamentu.

Bolo to vidieť napríklad pri nedávnom zamietnutí prezidentského dekrétu Senátom. A už predtým tam neprešiel ani prvý obrovský balík reforiem, ktorý je v platnosti, pokiaľ ho nezamietne aj dolná komora parlamentu (čo je pri takzvaných dekrétoch nevyhnutnosti a naliehavosti, respektíve DNU, v Argentíne skôr raritou).

Nový prezident tak stojí medzi dvoma mlynskými kameňmi – potrebuje podporu od tých politikov, na ktorých plecia musí padnúť vina, aby si zachoval popularitu medzi bežnými ľuďmi. Podľa Benjamina Gedana si prijatie ambicióznych štrukturálnych reforiem, aké navrhol Milei, vyžaduje „obrovskú trpezlivosť, zručnosť a ochotu ku kompromisom“.

Economist uzatvára, že osud Mileiho závisí najmä od dvoch faktorov – či dokáže získať politickú podporu hospodárskym reformám, kým mu drasticky neklesne popularita, a koľko ekonomickej bolesti Argentínčania vydržia, kým sa proti nemu obrátia. Náznaky sú vraj zatiaľ celkom pozitívne.