Posledný veľký horúci konflikt medzi Izraelom a arabským svetom v roku 1973 spôsobil, že ceny ropy sa zvýšili niekoľkonásobne. A do učebníc sa to zapísalo ako prvý ropný šok, po ktorom krajiny naprieč svetom bojovali so stagfláciou, teda kombináciou nízkeho rastu a vysokej inflácie. Od ropy totiž nezávisia len ceny na čerpacích staniciach. Komodita je priamym vstupom pre takmer každú výrobnú operáciu.

Dvojnásobne drahšia ropa a globálne spomalenie rastu?

Prvé scenáre, ako veľmi môže ďalšia širšia vojna na Blízkom východe ovplyvniť svet, sa objavili už krátko po októbrovom masakri izraelských civilistov organizáciou Hamas.

Analytici Bloombergu zhruba pred rokom odhadli, že v prípade priamej konfrontácie medzi Iránom a Izraelom by cena jedného barelu ropy vzrástla o 64 dolárov, čo by podnietilo globálny rast cien a schladilo rast svetovej ekonomiky o jeden percentuálny bod.

Svetová banka zase svoj odhad postavila na tom, aké množstvo ropy by sa pre konflikt nedodalo na trh. Chýbajúce dva milióny barelov ropy denne by na trhu spôsobili 13-percentný rast cien komodity. Veľké narušenie trhu porovnateľné s arabským ropným embargom v roku 1973, pri ktorom by globálne chýbalo okolo osem miliónov barelov ropy, by mohlo ceny zvýšiť až o 75 percent.

Pri súčasných podmienkach na trhu s ropou sú scenáre, pri ktorých by mala cena ropy stúpať o desiatky percent a dostať sa nad psychologickú hranicu sto dolárov za barel, dosť nepravdepodobné.

Cena jedného barelu severomorskej ropy Brent sa síce po iránskom útoku začiatkom októbra dvihla o zhruba desatinu k 78 dolárom za barel, no v porovnaní s priemernou minuloročnou cenou na úrovni 82 dolárov nejde o žiadnu drastickú zmenu. Stále je lacnejšia než počas drvivej väčšiny tohto roka.

Hlavný rozdiel oproti minulému roku je ten, že globálny dopyt po rope rastie omnoho pomalšie. Najmä pre ochladenie v Číne a vo viacerých európskych ekonomikách. V prvom polroku dopyt stúpol o 800-tisíc barelov denne, čo je najmenej od roku 2020.

Výpadok iránskej ropy by sa pohodlne vykryl

Pravdepodobnosť veľkého ropného šoku znižuje aj to, že Izrael nie je nútený konflikt ďalej eskalovať.

Jednou z možností, ktoré má, je útok na kľúčovú ropnú infraštruktúru. Za tú sa považuje najmä terminál na ostrove Charg, kadiaľ prechádza takmer všetka iránska ropa určená pre odberateľov. V priemere tadiaľ pretečie zhruba 1,7 milióna barelov denne. Odvetný úder však môže byť mierený aj na menšie ropné polia, ktorých je viacero a sú rozmiestnené po celej krajine. V takom prípade by bol vplyv na globálny trh s ropou minimálny.

Útoku na ostrov Charg však sčasti bránia aj diplomatické prekážky. Takmer všetku iránsku ropu totiž odoberá Čína, pre ktorú by to znamenalo fyzický výpadok zhruba desiatich percent dodávok ropy. Peking pritom prevádzkuje prístav v Haife, najväčší v Izraeli, a je významným investorom v technologickom sektore krajiny.

Aj keby Izrael zničil toto zariadenie, kde sa plnia tankery ropou, svetový trh by zaznamenal výpadok na úrovni okolo 1,5 percenta dodávok. Podobné škrty pritom počas posledných dvoch rokov viackrát predviedli členovia zoskupenia OPEC+. Tí znižovali vývoz ropy s cieľom udržať ceny na vyššej úrovni. Napriek ich snahe však slabnúci celosvetový dopyt prevládol a ceny čierneho zlata od svojho maxima v roku 2022 dlhodobo klesajú.

Celkové škrty, ku ktorým sa zoskupenie OPEC+ zaviazalo od roku 2022, predstavujú takmer šesť miliónov barelov ropy denne, čo sa rovná približne 5,7 percenta svetového dopytu. Zoskupenie tak má dostatočné kapacity na to, aby chýbajúcu iránsku ropu na trhu rýchlo nahradilo. Cenový šok zo zničenia terminálu na ostrove Charg by preto bol len krátkodobý a dá sa očakávať, že by bol podstatne miernejší ako v 70. rokoch minulého storočia či v roku 2022.

Čierny scenár: blokáda Hormuzského prielivu

Najhoršiu možnosť pre globálnu ekonomiku predstavuje otvorená vojna medzi židovským štátom a Iránom, ktorý by v prípade eskalačného útoku Izraela mohol reagovať blokádou Perzského zálivu. Ten je mimoriadne bohatý na fosílne zdroje a štáty ako Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Kuvajt či Katar odtiaľ vyvážajú kvantá ropy a zemného plynu. Cez strategický Hormuzský prieliv sa plaví k odberateľom približne 20 percent svetovej ropy a 20 percent skvapalneného zemného plynu.

Takýto scenár by napriek slabnúcemu dopytu popchol ceny výrazne nahor. Veľkosť šoku by závisela najmä od dĺžky trvania blokády. Týždeň trvajúce obmedzenie môže popchnúť cenu ropy na zhruba sto dolárov za barel. Dlhšia blokáda by mohla ropu zdražieť až na 130 dolárov.

Takýto radikálny krok zo strany Iránu je však okrajovým scenárom. Aby sa naplnil, muselo by sa mnoho udalostí vyvinúť mimoriadne negatívnym spôsobom. Stoja proti nemu najmä dva argumenty.

Ak Izrael nebude eskalovať napätie úderom na ostrov Charg, ale napríklad na jadrové zariadenia, pre Irán by bola blokáda Hormuzského prielivu ekonomickou samovraždou, keďže tadiaľ vyváža aj svoju produkciu.

Druhý faktor má diplomatický charakter. Problém s fyzickými dodávkami by vznikol najmä na strane Číny. Dodávky z tejto oblasti predstavujú približne polovicu čínskeho importu ropy. A viac ako jednu tretinu čínskej spotreby. Dá sa očakávať, že ázijská veľmoc by robila všetko pre to, aby narušeniu trhu zabránila. Tlak na rast cien by však nehral do kariet ani zámorskej veľmoci. Špekuluje sa dokonca o tom, že Čína a USA by v prípade blokády mohli zakročiť aj vojensky.

Čo sa týka cien a dôsledkov na ekonomiku, reakciu trhov nikdy nemožno stopercentne predvídať. Ak uveria, že je čierny scenár pravdepodobný, už ich samotné obavy sa môžu začať odrážať v súčasnej cene. Aj prípadný veľký šok by však mal krátkodobý charakter a ceny by sa v priebehu roka skorigovali zhruba na terajšiu úroveň.