Vtip ako schvaľovanie trestného činu

Stand-up komik Makovický vzbudil verejnú pozornosť po tom, ako v rámci svojho vystúpenia Silné reči vtipkoval na adresu postreleného premiéra. Jeho výroky „ani vlastného premiéra nevieme zastreliť“ a „aká krajina, taký Kennedy“ budú podľa ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka predmetom preverovania zo strany polície.

Minister vnútra ďalej dodal, že od spáchania atentátu bolo vznesených už 35 obvinení pre schvaľovanie trestného činu, 11 návrhov na podanie obžaloby a sedem skutkov bolo postúpených na prerokovanie ako priestupok či iný správny delikt.

Narážal tým na možný záver vyšetrovania prejavu komika, v ktorom sa mohol dopustiť spáchania trestného činu schvaľovania trestného činu. Aj iné osoby, podobne ako komik, verejne hovorili o potrebe lepšieho mierenia strelca či dokonca o nešťastí v kontexte nepresných zásahov atentátnika.

Verejné schvaľovanie násilia je trestné

Schvaľovania trestného činu sa dopustí ten, kto verejne schvaľuje trestný čin alebo verejne vychvaľuje jeho páchateľa. Vzhľadom na to, že iní páchatelia schvaľovanie atentátu vyjadrovali zväčša na sociálnych sieťach, naplnili pojem verejnosti.

Sociálne siete sa totiž z hľadiska trestnoprávnej roviny považujú za verejný priestor, a nevyhnutnou podmienkou pri tomto trestnom čine je, že schvaľovanie musí byť verejné.

Páchateľ teda vyjadruje sympatie k trestnému činu, pričom k schvaľovaniu môže dôjsť pred, ako aj po spáchaní skutku. Na trestnosť páchateľa nemá vplyv ani to, či bol páchateľ schvaľovaného (respektíve vychvaľovaného) trestného činu stíhaný alebo odsúdený.

Rozdiel medzi výrokmi schvaľujúcimi atentát v priestore prevažne sociálnych sietí a vyjadrením komika je v tom, že Makovický vystupoval ako zabávač v rámci humornej relácie. Komik ku svojmu vystúpeniu dodal, že tento vtip mal byť skôr o kritike slovenskej spoločnosti než o atentáte.

Ani humor nemôže byť bezbrehý

Reči o zastrelení premiéra tak Makovický stavia do roviny humoru či satiry, namiesto skutočného úmyslu vychvaľovať pokus o skutok, ktorý je momentálne klasifikovaný ako teroristický útok. Ani obrana spočívajúca v snahe ospravedlniť výroky humorom však nemusí stačiť.

Problematiku trestnosti výrokov, zaobalených do vtipov, čierneho humoru či iných umeleckých prednesov posudzovali mnohé súdy, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra súdov sa v otázke trestnosti vtipov sústreďuje na konflikt medzi slobodou prejavu a ochranou práv jednotlivcov či skupín, ako aj verejného poriadku. Súdne rozhodnutia v tejto oblasti ukazujú, že hranica medzi tým, čo je legálny humor, a tým, čo môže byť považované za trestný čin, závisí od viacerých faktorov.

Medzi kľúčové faktory, ktoré sa v judikatúre súdov berú do úvahy, patria zámer autora, kontext a tiež obsah vtipu. Súd skúma, či autor vtipu mal úmysel uraziť, poškodiť povesť alebo podnecovať k násiliu. Ak ide o satiru alebo humor bez úmyslu poškodiť, trestnosť výroku je menej pravdepodobná.

Ak vtip zahŕňa rasistické, xenofóbne, sexistické alebo iné nenávistné prvky, je pravdepodobnejšie, že by ho súdy mohli posudzovať ako trestný čin, najmä ak podporuje diskrimináciu alebo násilie voči určitej skupine.

Slovenský Trestný zákon pozná trestné činy popierania a schvaľovania holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti, ako aj hanobenia národa, rasy a presvedčenia, pri ktorých sa aj judikatúra súdov prikláňa skôr k zúženému priestoru na vtipy.

Európsky súd posudzoval viaceré prípady „humoru"

V kontexte Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý často rieši prípady, kde ide o konflikt medzi slobodou prejavu a ochranou dôstojnosti alebo práv iných osôb, možno spomenúť viaceré rozhodnutia tvoriace hranice medzi vtipom a neprípustným prejavom.

ESĽP zdôrazňuje vo veci Z. B. proti Francúzsku, že akýkoľvek zásah do práva umelca alebo akejkoľvek inej osoby vyjadriť sa komediálnym spôsobom sa musí skúmať s osobitnou pozornosťou. V tomto zmysle nemôže byť pochýb o tom, že humoristické prejavy alebo formy prejavu, ktoré pestujú humor, sú chránené článkom 10 Dohovoru (sloboda prejavu), aj keď vedú k excesu alebo provokácii, a to bez ohľadu na to, kto je ich autorom.

Zároveň však Európsky súd dodáva, že právo na humor nie je všeobjímajúce a každý, kto využíva slobodu prejavu, na seba berie aj povinnosti a zodpovednosť za svoje slová. Aj humor má predsa len určité hranice, a to najmä tie, ktoré sa týkajú rešpektovania ľudskej dôstojnosti.

V danom prípade totiž sťažovateľ zosmiešňoval smrť ľudí pri teroristických útokoch na Svetové obchodné centrum v USA. Súd v tejto veci poznamenal, že smrť iného človeka by nemala byť predmetom vtipu, a bral do úvahy aj kontext terorizmu. Takýto prejav preto nespadal pod ochranu slobody prejavu.

Vo veci Nix proti Nemecku Európsky súd posudzoval odsúdenie muža vnútroštátnym súdom, ktorý zobrazoval v rámci „satiry“ verejných činiteľov v nacistických uniformách a v kontexte príslušnosti k nacistickej organizácii SS. ESĽP nevidel dôvod odchýliť sa od posúdenia vnútroštátnych súdov, že sťažovateľ sa jasne a zjavne nedištancoval od nacistickej ideológie a jeho odsúdenie bolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné.

Rozhodnutie vo veci M’bala M’bala proti Francúzsku sa týkalo vtipu o holokauste. Komik známy pod umeleckým menom „Dieudonné“ vo svojich vystúpeniach popieral existenciu plynových komôr a zosmiešňoval židovskú komunitu pre ich útrapy počas druhej svetovej vojny. Za tieto komediálne prejavy bol francúzskym súdom odsúdený.

V tomto prípade ESĽP vzal do úvahy silnú politickú angažovanosť komika a jeho výroky vnímal ako prejav nenávisti a antisemitizmu a podporu popierania holokaustu. Nešlo teda o vystúpenie, ktoré by bolo satirické alebo komediálne a spadalo pod ochranu článku 10 Dohovoru, ale súd vnímal tieto prejavy ako schvaľovanie trestných činov v minulosti.

Kontext vtipu je dôležitý

Pri posudzovaní prípustnosti vtipu či satiry ESĽP uplatňuje takzvaný "kontextovo citlivý" prístup, čo znamená, že posudzuje celkový kontext, v ktorom bol prejav urobený. V prípade, že humor alebo satira podnecujú nenávisť, násilie alebo diskrimináciu, prejav môže byť považovaný za nelegálny.

Posudzovanie vystúpenia komika Mateja Makovického zo strany polície bude závisieť od samostatného zváženia daného vyšetrovateľa. V politicky a ľudsky mimoriadne citlivom prípade prvého pokusu o atentát na premiéra tejto krajiny bolo už množstvo ľudí odstíhaných za podobné prejavy.

Bude zaujímavé sledovať, ako sa polícia vysporiada s prvkom humoru v danom kontexte. Z hľadiska objektivity a koncipovania skutkovej podstaty trestného činu schvaľovania trestného činu nemožno veľmi hovoriť o oprávnenosti trestného stíhania komika.

Prísne právne a gramaticky vzaté, skutočne nedošlo k schvaľovaniu atentátu ako takého, ani jeho vykonávateľa. Ani pri posudzovaní kontextu vtipu ako kľúčového prvku trestnosti daného konania nemožno vyvodiť záver, že komik chcel skutočne schvaľovať atentát tým, že si prial jeho dokončenie.

Ide skôr o nevkusné a zle načasované predstavenie, ktoré má za cieľ šokovať.

Je pritom úplne zrejmé, že ak by iný komik podobným spôsobom žartoval o streľbe na Zámockej ulici, ľudia obhajujúci humor Makovického by okamžite volali po trestnom stíhaní a zastavení šírenia nenávisti.

Druhá rovina celého prípadu je aj akési schovávanie sa za humor pri vyjadreniach, ktoré majú jednoznačne útočiť na názorovo nepohodlných ľudí. Ak sa polícia stotožní so záverom, že išlo o satiru, a teda chránený prejav, podobné „satirické vystúpenia“ budú zrejme nasledovať po každej tragédii.

Namiesto páchateľov schvaľovania trestných činov tak bude Slovensko zrazu plné komikov.