Víkendové čítanie: Život v Otcovej láske

Ako sa mi zatvrdilo srdce

Vyrástol som v rodine, ktorá sa považovala za kresťanskú, ale do kostola sme chodievali iba na krsty, svadby a pohreby. Moje mravné zásady vychádzali z pravidiel: „Nevyvolávaj problémy.“ A: „Nespôsobuj bolesť.“ Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o dobré zásady, ale nie je to láska. Cieľom týchto pravidiel bolo uchrániť ma pred odmietnutím alebo kritikou. Po niekoľkých rokoch som uveril klamstvu: „Nikoho nepotrebujem. Postarám sa o seba sám.“ Dokonca som začal odsudzovať ľudí, ktorí niečo potrebovali, pretože som ich považoval za slabochov. Takéto zatvrdnuté srdce mi bránilo vytvárať vzťahy. V škole som nemal priateľov, pretože vzťahom som nepripisoval žiadnu hodnotu. Ako sa to všetko stalo?

Spomínam si na obdobie, keď som mal asi osem rokov. Otec bol v armáde. Predtým sa neúspešne pokúšal podnikať a my sme prišli o strechu nad hlavou. A tak sme brat, mama a ja bývali so starou mamou a strýkom Johnom. Na toto obdobie mám príjemné spomienky, pretože som cítil, že ma ostatní majú radi a vážia si ma. Obzvlášť rád si spomínam na okamihy, keď som si líhal do postele a v záhrade som počul húkať sovu. Hodiny na veži školskej budovy odbíjali štvrť. Cítil som sa šťastný a spokojný. Mal som domov a miesto, kam som patril. O posteľ som sa delil s bratom, s ktorým sme si spolu čítali časopisy o lietadlách. 

Jedného dňa sa však udialo niečo zlé. V kĺboch na rukách a nohách som pocítil ostrú bolesť. Kričal som, pretože každý pohyb ma bolel. Vzali ma k lekárovi, odkiaľ ma s podozrením na detskú obrnu okamžite premiestnili na infekčné oddelenie. Všetko ma bolelo a bol som sám. Moja izba mala sklenenú stenu, aby na mňa sestričky mohli dozerať, ale do miestnosti mohli vstúpiť iba s rukavicami a maskou. Nikto sa ma nedotýkal ani so mnou nekomunikoval. Keď ma prišli navštíviť rodičia, stáli za sklom. Spomínam si, že som sa cítil veľmi osamelo a vystrašene. Jedného dňa som prosil mamu, aby ma tam nenechávala. Kričal som a žobronil, ale nemali na výber. Keď sa skončili návštevné hodiny, odišli. Videl som, ako sa od nemocnice vzďaľuje ich auto, a do srdca som si vpísal pravidlo: „Nikto mi nepomôže.“ Po čase mi slzy uschli a ja som si pomyslel: Nikoho nepotrebujem. Musím sa o seba postarať sám. 

Naučil som sa, ako si vytvoriť odstup od bolestivých okolností. Hoci som bol fyzicky prítomný, mysľou som bol úplne inde. Vytvoril som si aj ďalšie pravidlo: „Ak ťa v živote postretne bolesť, vytvor si od nej odstup. Nebude mať na teba vplyv, pretože tam nebudeš.“ Jedného dňa ma vzali na vyšetrenie, počas ktorého mi mali odobrať vzorku tekutiny z miechy. Štyri zdravotné sestry ma držali na stole. Ležal som tam nahý a schúlený do klbka, aby som sa nemohol hýbať. Pre osemročného chlapca to bol desivý zážitok. Do chrbta mi vpichli ihlu. Príšerne to bolelo, ale ja som neplakal, nemetal som sa. Len čo sa objavil strach, stiahol som sa do seba. Spomínam si, že ktosi vyhlásil: „To je ale statočný chlapec!“ Nebol som statočný; veď som nebol ani duchom prítomný. Zatvrdil som sa voči bolesti.