Základné kamene reálnej zahraničnej politiky založenej na hodnotách – druhý diel

Podmienky v štátoch sveta

Štáty charakterizujú konflikty. Teória realizmu ako dominantný smer vo vede o medzinárodnej politike predpokladá, že štáty sa v takýchto mocenských konfliktoch usilujú predovšetkým o bezpečnosť alebo dominanciu. Idealizmus ako ďalší základný prúd tomu čelí tým, že sa usiluje obmedziť snahu o získanie moci prostredníctvom medzinárodných orgánov a multilaterálnych inštitúcií.

Z historického hľadiska sa v oblasti vzťahov medzi štátmi dosiahol civilizačný pokrok – najväčší bol prechod na kooperatívny národný štát s európskou integráciou po roku 1945. Celkovo sa však všetky nádeje na večný mier nenaplnili.

Viera v „koniec dejín“ predpovedaná Francisom Fukuyamom a globálne šírenie liberálneho poriadku mieru a demokracie, právneho štátu a ľudských práv sa ukázali ako veľká ilúzia a dokonca fatálna arogancia Západu po roku 1989.

Naopak, v 21. storočí si uvedomujeme, že po roku 1990 naďalej pretrvávali zásadné konflikty v oblasti poriadku: medzi liberálnym poriadkom, ktorý zásadne rešpektuje integritu a sebaurčenie suverénnych štátov, a imperiálnymi koncepciami poriadku, ktoré veľmociam priznávajú právo obmedzovať suverenitu a sebaurčenie či dokonca právo na existenciu menších štátov – Ukrajiny v prípade Ruska alebo Izraela v prípade Iránu.

Vo svete štátov neexistujú žiadne záväzné spoločné základy: žiadna základná zhoda na súbore hodnôt a žiadna ústava, žiadny právny systém a žiadne výkonné orgány v zmysle globálneho orgánu sociálneho štátu. Európska únia sa najviac priblížila k vytvoreniu charakteristík podobných štátu, ale aj v rámci nej suverenita stále patrí členským štátom.

Hoci Organizácia Spojených národov zriadila medzinárodné súdy, predovšetkým Medzinárodný súdny dvor, má rovnako málo výkonných orgánov ako Medzinárodný trestný súd alebo iné medzinárodné súdy. Na druhej strane, Bezpečnostná rada OSN je arénou sporov medzi členskými štátmi, v ktorej sa oveľa viac bojuje o mocenské konflikty než rokuje o globálnom verejnom blahu.

Neexistuje dokonca ani skutočný konsenzus o (právne nezáväznej) Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, keďže Čínska ľudová republika odmieta akýkoľvek univerzalizmus.

Začiatok 21. storočia charakterizujú deglobalizácia, vojny a násilie a štáty ako rozhodujúca autorita v medzinárodnej politike. Nádeje na mierovú svetovú spoločnosť sa ukázali ako ilúzia.

Reálna politika založená na hodnotách namiesto morálky a cynizmu

To znamená, že štáty musia vo svete konať podľa iných pravidiel ako vo vnútri. Skúsenosti ukazujú, že svet zostáva arénou mocenských konfliktov, v ktorých neexistuje morálna jednoznačnosť a definitívny poriadok. Primeraná zahraničná politika si skôr vyžaduje toleranciu nejednoznačnosti a permanentné zvažovanie bez nároku na absolútnosť.

Dokonca aj spolupracujúce štáty musia definovať svoje vlastné záujmy, obchodujúce národy si musia udržiavať armády a aj krajiny ochotné uzavrieť mier musia ovládať vojnové remeslo a pritom sa neoddeliť od svojich vlastných hodnôt.

Preto je hodnotovo orientovaná, moralizujúca zahraničná politika – či už ide o americký program slobody alebo nemeckú feministickú zahraničnú politiku –, ktorá obracia vnútorné ideály navonok, založená na falošných predpokladoch.

Na rôznych miestach prevládajú iné normy, čo musel Západ bolestne spoznať, keď si Egypťania v roku 2012 v slobodných voľbách zvolili islamistického prezidenta. Západný liberálny poriadok nie je žiaduci všade, ako sa Západ musel ešte bolestnejšie presvedčiť v Iraku a Afganistane.

Okrem toho zahraničná politika riadená hodnotami nevyhnutne rozvíja dvojité štandardy vzhľadom na podmienky v medzinárodnom svete; dvaja nemeckí politici v Katare 2022 – vicekancelár Robert Habeck, ktorý sa sklonil pred vyjednávaním o dodávkach plynu, a ministerka vnútra Nancy Faeserová, ktorá s jednoliatou bandážou na ramene poučovala arabský svet o tom, ako sa má na štadióne vysporiadať so sexuálnou rozmanitosťou – názorne stelesnili nemeckú dilemu.

Riešenie nespočíva ani v opačnom extréme realizmu, ktorý sa zameriava výlučne na vlastné záujmy a odmieta medzinárodnú solidaritu alebo historicko-politickú zodpovednosť.

Tento postoj je v tradícii delenia Poľska v 18. storočí, v pakte Hitler-Stalin z roku 1939 alebo v dohode o sférach vplyvu na Jalte v roku 1945 (obidve sa v roku 2010 dočkali opätovnej podpory zo strany Vladimira Putina), pričom jej dôsledkom bolo odmietnutie členstva Poľska a pobaltských štátov v NATO po roku 1990 (čo požadovali aj takíto realisti) s cieľom vyhnúť sa konfliktom s Ruskom, no aj podpora Ukrajiny. Napriek všetkému uvedomovaniu si vnútorných zákonitostí sveta štátov nie je veľmocenský cynizmus, ktorý zabúda na históriu, zlučiteľný so sebaobrazom ústavnej demokracie.

Rovnováha medzi reálnou politikou a zásadami

Rovnováha medzi princípmi a realizmom je cieľom hodnotovej reálnej politiky, ktorá sa vyhýba cynizmu čisto záujmovej politiky, ale aj ilúzii morálne prehnanej hodnotovej zahraničnej politiky. Reálna politika založená na hodnotách sa zameriava predovšetkým na bezpečnosť vlastného štátu a jeho občanov.

Zároveň sa považuje za zodpovednú za medzinárodný poriadok, ktorý je založený na sebaurčení a celistvosti suverénnych štátov a neponecháva ich napospas nadvláde hegemónnych mocností.

Reálna politika založená na hodnotách bráni liberálny poriadok medzi štátmi bez toho, aby ho vnucovala iným krajinám.

Uprednostňuje a podporuje demokraciu, právny štát a trhové hospodárstvo, ale zdržiava sa globálneho vývozu demokracie a akceptuje, že inde prevládajú iné poriadky a ich koncepcie.

To jej nebráni riešiť porušovanie ľudských práv alebo vyvíjať diskrétny politický tlak; v extrémnych prípadoch, ako bola Rwanda v roku 1994 alebo Srebrenica v roku 1995 (kde sa to však nestalo), stále zostáva možnosťou humanitárna intervencia.

Tretiu časť eseje Andreasa Röddera publikujeme 13. novembra 2024.