2) Namiesto iluzórnej, hodnotovo orientovanej zahraničnej politiky alebo cynickej záujmovej politiky potrebuje Nemecko hodnotovo orientovanú reálnu politiku. Usiluje sa o mierové usporiadanie štátov, ktoré rešpektujú vzájomnú integritu a čo najviac spolupracujú. Reálna politika založená na hodnotách uprednostňuje liberálne usporiadania, ale rešpektuje iné koncepcie poriadku a zdržiava sa vývozu vlastných noriem, pričom dbá na dodržiavanie minimálnych štandardov ľudských práv.

3) Nemecká zahraničná politika v novom konflikte medzi Východom a Západom si vyžaduje strategické myslenie a jasné priority: transatlantickú solidaritu, európsku schopnosť konať a nemeckú vedúcu zodpovednosť v Európe.

I. Prehľad nemeckej zahraničnej politiky od roku 1990: od „civilnej moci“ k „bodu zlomu“

Zahraničnú politiku Spolkovej republiky Nemecko v prvom konflikte medzi Východom a Západom do roku 1989 charakterizovali tri črty: transatlantická solidarita, obranyschopnosť (s počtom 450-tisíc vojakov Bundeswehru a výdavkami na obranu vo výške 3 percent HDP) a kultúra zdržanlivosti a sústredenia sa na vlastnú národnú obranu.

Tento postoj narazil po zjednotení na svoje hranice, keď sa od Nemecka očakávala aktívnejšia medzinárodná úloha a „vedúce partnerstvo“ (George Bush).

Od 90. rokov sa Nemecko zúčastňovalo na vojenských misiách v rámci zahraničných operácií NATO; na domácej úrovni sa však tieto misie nezdôvodňovali vojensky, ale predovšetkým z hľadiska ľudských práv (minister zahraničných vecí Joschka Fischer o vojne v Kosove v roku 1999: „Nikdy viac Auschwitz“) alebo, ako v Afganistane, z hľadiska občianskej spoločnosti.

Občianska moc a ekonomické záujmy

Zjednotené Nemecko si zároveň vytváralo stále silnejší obraz o sebe ako o „občianskej mocnosti“. Jeho kľúčovými prvkami boli predovšetkým záväzok k multilateralizmu založenému na pravidlách, vrátane ochoty preniesť práva národnej suverenity najmä na úroveň Európskej únie.

Po druhé, myšlienka „zmeny prostredníctvom obchodu“, ktorá odkazovala na myšlienku „mieru prostredníctvom voľného obchodu“ v 19. storočí (ktorá však nedokázala zabrániť ani imperializmu, ani prvej svetovej vojne) a jazykovo nadväzovala na sociálno-liberálnu Ostpolitik 70. rokov 20. storočia pod heslom „zmena prostredníctvom zbližovania“. Zároveň sa nemecké zameranie na hospodárske vzťahy dalo chápať aj ako „obchodný realizmus“, ku ktorému sa Nemecko zaviazalo od krízy eura až po obchodné vzťahy s Čínou v miere, ktorú jeho západní alianční partneri opakovane kritizovali ako nacionalistickú a pokryteckú.

Tretí prvok „občianskej moci“ spočíval v hodnotovo orientovanej zahraničnej politike: šírenie práv žien a občianskej spoločnosti, technická podpora a „modernizačné partnerstvo“, ako to Rusku v roku 2008 ponúkol vtedajší minister zahraničných vecí za SPD Frank-Walter Steinmeier.

Po štvrté, nemecká zahraničná politika sa zaviazala k mäkkej, a nie tvrdej sile, k civilnému, a nie vojenskému riešeniu konfliktov, k dialógu a diplomacii, a nie k presvedčivému odstrašovaniu. V roku 2016 Steinmeier kritizoval manévre NATO v Poľsku a pobaltských krajinách ako „šabľové a vojnové štvanie“.

Po piate, tým sa „civilná moc“ odvrátila od vojensko-strategického a geopolitického myslenia a vzdala materiálnych obranných kapacít. Starú pripravenosť Spolkovej republiky na obranu – si vis pacem, para bellum (ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu) – nahradila istota mieru a autodemilitarizácia.

S ruskou inváziou na Ukrajinu sa zrútila koncepcia civilnej moci, ako aj ďalšie dva základné kamene nemeckej zahraničnej politiky v 21. storočí: „spojenie s Moskvou“ a aliančná politika voľnej ruky.

Umiernenosť a nedostatok stratégie: Nemecko medzi Východom a Západom

Súčasťou hodnotovo orientovanej zahraničnej politiky bol pocit historickej zodpovednosti za vinu Nemecka v druhej svetovej vojne. Bol však skreslený: Keďže Nemci mali tendenciu stotožňovať Sovietsky zväz s Ruskom, tento pocit zodpovednosti sa zameriaval predovšetkým na Rusko, ale oveľa menej na Poľsko, pobaltské štáty a predovšetkým Ukrajinu, ktorých záujmy boli systematicky podriaďované vzťahom s Ruskom.

Boli tu aj ekonomické záujmy, najmä v oblasti ruského plynu. Platilo to najmä v súvislosti s nemeckou „energetickou transformáciou“, ktorá súčasne ukončila využívanie uhlia aj jadrovej energie, čím sa Nemecko stalo v rozpore so všetkými predchádzajúcimi usmerneniami o diverzifikácii zdrojov energie čoraz viac závislé od dovozu plynu z Ruska, čo malo za následok, že politicky propagovaná reštrukturalizácia hospodárstva v strednodobom horizonte podkopala európsku bezpečnostnú architektúru.

V tejto súvislosti Angela Merkelová v roku 2015 po ruskej anexii Krymu a zásahu do vojny na východe Ukrajiny vyjednala s francúzskym prezidentom Francoisom Hollandom dohodu Minsk II. Na určitý čas zabránila ďalšej eskalácii konfliktu, ale nepredstavovala ani udržateľné riešenie, ani neodradila Putina. Namiesto toho sa Nemecko v tom istom roku dohodlo s Ruskom na výstavbe druhého priameho plynovodu cez Baltské more, držalo sa ho až do roku 2022 napriek všetkým varovaniam svojich aliančných partnerov a zároveň predalo Rusku nemecké zásobníky plynu.

Osobitný prístup Nemecka k Moskve bol súčasťou aliančnej politiky, ktorá sa po prelome tisícročí zmenila zo solidarity so západnými partnermi na politiku voľnej ruky. Účasť na zahraničných misiách NATO dosiahla vrchol počas vojny v Kosove v roku 1999 a misiou v Afganistane od roku 2001, ktorá bola zároveň koncovkou. Keď pred druhou vojnou v Iraku v roku 2003 vtedajší zelený minister zahraničných vecí Joschka Fischer povedal americkému ministrovi obrany Donaldovi Rumsfeldovi: „I am not convinced“ [Nie som o tom presvedčený, pozn. red.], mal v tejto veci pravdu. Berlín zároveň vyslal silný signál o spolupráci s Francúzskom a Ruskom proti USA a východným partnerom z NATO.

Angela Merkelová po nástupe do funkcie v roku 2005 zlepšila vzťahy s Washingtonom. Počas jej pôsobenia v úrade, v ktorom 12 zo 16 rokov tvorila koalíciu so sociálnymi demokratmi priateľskými k Rusku, sa však naďalej prehlbovala tendencia Nemecka postupovať samostatne – od dištancovania sa od intervencie v Líbyi cez migračnú krízu v rokoch 2015/16 až po „krvavú zdržanlivosť“ v sýrskej vojne. Nemecko medzitým zanedbávalo vlastné ozbrojené sily a nedokázalo splniť dvojpercentný cieľ výdavkov na obranu, ktorý v roku 2014 stanovilo NATO.

Závislosť na všetkých úrovniach

Vžila sa fráza, že Nemecko prenieslo svoje bezpečnostné potreby na USA, svoje energetické potreby na Rusko a svoj rast založený na exporte na Čínu – a stalo sa tak závislým od všetkých troch, pričom vzťahy v trojuholníku Amerika – Rusko – Čína sa zásadne posunuli.

Nemecká zahraničná politika sa pokúsila zmierniť tento konflikt cieľov tým, že Čínu v rovnakej miere kategorizovala ako partnera na spoluprácu, hospodárskeho konkurenta, ale aj systémového rivala, bez toho, aby prevážila jedna kategória.

Pre zahraničnú politiku Angely Merkelovej bola charakteristická umiernenosť v doslovnom zmysle slova, teda umiernenosť, vyváženosť a sprostredkovanie. Od krízy eura až po pandémiu koronavírusu bolo prioritou nemeckej politiky udržať Európsku úniu v chode a Merkelová opakovane preukázala svoju schopnosť konať, od dohody Minsk II až po rozhodnutie o Fonde EÚ Next Generation Recovery Funds 2020. Zároveň odmietnutie čo i len reagovať na návrhy Emmanuela Macrona týkajúce sa reformy európskej politiky odhalilo očividný nedostatok strategickej orientácie a politického vedenia.

„Bod zlomu“ v dôsledku vojny na Ukrajine?

„Nemeckej sily sa bojím menej ako [...] nemeckej nečinnosti,“ napomenul Nemecko poľský minister zahraničných vecí Radosław Sikorski už v roku 2011: „Stali ste sa nenahraditeľným národom Európy. Nesmiete zlyhať vo vedení.“ To však Nemecku a Európe podstatne chýbalo – dokonca aj po tom, čo kancelár Olaf Scholz po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 vyhlásil „bod zlomu“.

Tento „bod zlomu“ znamenal politickú, kultúrnu a operačnú zmenu, ktorú by sme nemali podceňovať. Po tom, čo spolková ministerka obrany za SPD Lambrechtová spočiatku strápnila Nemecko, keď oznámila dodávku 5 000 prilieb ako „veľmi jasný signál“, sa Spolková republika stala jednou z najdôležitejších vojenských krajín podporujúcich Ukrajinu – avšak vždy so sebaobmedzením, aby sa vyhla provokáciám zo strany Vladimíra Putina a akejkoľvek eskalácii s Ruskom.

Scholz sa zmesou starej rozvážnosti a novej rozhodnosti vrátil k starej nemeckej tradícii transatlantickej koordinácie, pripravenosti na obranu a zdržanlivosti spred roka 1989 – ktorým však chýbala – od roku 1990 – vyžadovaná stratégia a vodcovstvo.

Keď Olaf Scholz niekoľko mesiacov po vyhlásení „bodu obratu“ v nemeckom Bundestagu publikoval článok o „bode zlomu“ vo Foreign Affairs, v poprednom časopise pre medzinárodnú politiku v západnom spoločenstve štátov, odhalil oveľa silnejšie kontinuity „občianskej moci“, než by sa na základe vyhlásenia o „bode zlomu“ dalo očakávať. V auguste 2024 sa potom nemecká vláda rozhodla z rozpočtových dôvodov znížiť podporu Ukrajine o polovicu.

Proti tomu sa postavili Zelení, ktorí sa spolu s CDU/CSU a FDP ukázali ako najrozhodnejší podporovatelia Ukrajiny po ruskej invázii. Súčasne sa ich koncepcia hodnotovo orientovanej „feministickej zahraničnej politiky“ naďalej hlási k princípom občianskej moci a vývozu demokracie, ako aj k nádejam na globálnu spoločnosť po skončení vojnového zmätku.

Na druhej strane AfD aj Aliancia Sahry Wagenknechtovej presadzujú izolacionizmus naklonený Rusku, ktorý uprednostňuje prijateľné ceny plynu v Nemecku pred existenciou a osudom vojensky napadnutého európskeho štátu.

Aké sú však základy, priority a stratégie udržateľnej nemeckej zahraničnej politiky?

Druhá časť eseje Andreasa Röddera bola publikovaná 11. novembra 2024.